Čudné obdobie. Depresívne. V živote mi tak nebolo ako teraz. Kamarátka povedala,že asi je to prechod do dospelosti. Ja neviem. Ak má byť dospelosť taká skľučujúca, alebo ako to nazvať,tak ďakujem pekne. Končím pomaly strednú školu. Každý si strednú školu chváli. Vraj super BEZSTAROSTNÉ obdobie života. No mne sa nezdá.Asi preto,že sa snažím robiť veci zodpovedne a s tým sa vlečú aj starosti.Pýtam sa niekedy samej seba,prečo som taká aká som. Polovica mojich kamarátov má "na háku" čo bude zajtra a užívajú si život. Nevravím, že ja si neužívam (piatky a soboty sú moje), ale aj tak mám pocit,že makám na sebe a aj tak sa budú mať v živote lepšie tí, ktorí to stále flákajú. Už len v škole je to tak. Najväčší flákači skončia tak ako ja, niekedy ešte lepšie. Prečo?

Každé ráno vstávam už polroka s nechuťou do života. Žijem si život ako tak na úrovni, v celkom usporiadanej rodine, hovoríte si, čo mi môže chýbať? Čo viac môžem chcieť? Niekto nemá ani z polovice to, čo mám ja. Ja viem. Uvedoujem si to....Ale moje vnútorné pocity nezmení ani to "uvedomenie". Cítim sa zle. Nevyrovnane. Večer sa mi nechce ísť spať, lebo si stále pomyslím na ráno. Na to ráno, keď zase musím vstať. Ísť do školy. Medzi ľudí, ktorých nemusím. Nemám s nimi nepriateľské vzťahy. Je to "v pohode"....Relatívne. Neriešim ich, oni neriešia mňa. Máme na seba vlastný názor, ktorý je verejným tajomstvom. Zo školy prídem domov. Unavená. S myšlienkami, že sa musím učiť na zajtrajšok. Učím sa..učím...a to je všetko. Príde večer. Pozriem rýchlo telku a sadnem za pc. Tam sa mi začnú ozývať ľudia, ktorí sa ledva pozdravia naživo. Samozrejme, že niečo potrebujú. Niektorí sa spýtajú ako sa mám, ale popravde ich to nezaujíma a prejdú hneď na to, čo odo mňa potrebujú. Potom poďakujú a neodpíšu, keď už majú to, čo chcú. Druhá skupina ľudí mi napíše priamo, bez "omáčok", čo chcú. Keď dostanú odpoveď, poďakujú a neodpíšu. Tretia skupina ľudí mi napíše "aká je úloha z AJ?"..odpoviem...a odpíšu iba OK. Možno sa pýtate, prečo im odpíšem, keď mi to vadí. Prečo?

Samozrejme, mám okolo seba ľudí, ktorí za to stoja. Nie je ich veľa, ale sú tu nejakí. Nezáleží na kvantite,ale na kvalite, to všetci viete. Sú to ľudia, ktorí vám pomôžu. Napíšu vám aj bez toho, že niečo chcú. Je vám s nimi fajn. Avšak, keď sa majú rozhodnúť, či doprajú sebe alebo vám, doprajú SEBE. Je to tak. Je to smutné, ale to je realita. Každý myslí na seba. Aspoň ja som nestretla človeka, ktorému niekedy záležalo viac na druhom ako na sebe. Ale na druhej strane, určite som taká aj ja. Sme len ľudia..
Celé toto obdobie mi začína vadiť a liezť na nervy. Neviem kedy skončí. Ale mohlo by, lebo už ma to nebaví. Neviem ako sa s tým vyrovnať.....Prečo?

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár