A takto teda dakujem mojim kamaratom,ktori su a este dost dlho budu daleko odomna, za to, ze toho najlepsieho kamarata mam prav

Pred rokom a pol som sa odstahovala, dost daleko od rodiny, priatelov, znamych, etc. Asi tak 4 hodiny lietadlom. Nie je to nejak strasne vela, ale staci to nato, aby ste stratili kontakt s kazdym, komu ste u riti a koho mate asi u riti aj vy.

Od zaciatku a strucne. Rozhodla som sa kvoli tomu, lebo som sa citila zbytocna, bezvyznamna a na nic. Napriek tomu, ze svoju rodinu strasne milujem, som odisla daleko a na dobu neurcitu. S rodinou v kontakte som, to je ina kapitola. Kamarati, kamarati su ta vec, ktora ma tak trochu stale serie, aj ked si hovorim, ze nevadi.

Mala som par kamaratov na Slovensku, ktori fakt stali zato. Jasne, neboli to kamaratstva na zivot a na smrt. Boli to super kamosi, s ktorymi sme si mohli ist po skole do parku zapalit, s ktorymi sme sa mohli opit do bezvedomia a potom dlho spominat na to, s ktorymi sme si mali co povedat, chapali sme ironiu, mali sme rovnaky humor, pomahali sme si v skole....

Potom prislo strasne tazke obdobie a tak som im povedala, ze potrebujem pomoc. Psychicku, pretoze jednoducho preto. Nebola to ziadna trapna laska ani nic podobneho typu, islo o zdravie. Reakcie? Boli asi take ze.....ziadne. Ked boli so mnou, snazili sa prejavovat sucit. Ked som s nimi nebola, bolo im to jedno. Celkom sa ma to dotklo. Ale tak jasne, chapem, je to moj zivot a niekto si nebude srat zivot tym, ze sa bude tvarit ako ho trapi niekto iny.

Ked som sa dala ako tak dokopy, oznamila som im, ze odchadzam. Reakcie? Dufam, ze sa coskoro vratis a ak nie, tak ta samozrejme prideme pozriet. Cez leto. Na Vianoce. Na Silvestra. Na bla bla bla bla bla.

Rok a pol presiel a dodnes za mnou nikto neprisiel. Obcas sme si napisali, ale fakt len obcas. Volania nehrozia, sak lebo "strasne drahe to je, ne" no a skype ignorujeme uspesne.

Tu kde som, som nasla kamarata, ktory je tak uzasny, ze si az zavidim, ze niekoho takeho mam.
Pomohol mi s uplne vsetkym, bez naroku na akukolvek odmenu. Zaviedol ma vsade kde bolo treba a kde to pokladal za potrebne, neustale mi pomaha s jazykom, formalitami, poznam celu jeho rodinu. Nie, nie sme milenci, on je na chlapov Ked som sa ho opytala preco to robi, najprv nechapal, preco sa to pytam. Potom povedal, ze to je uplne normalne. Ze predpoklada, ze aj ja by som to urobila pre niekoho, kto by bol v mojej situacii. Nepoznal ma, ale bol si isty, ze by som to spravila aj ja. Kazde rano mi da objatie, vlastne mi ich dava hocikedy, len tak, pre nic za nic. A mohla by som takto pisat donekonecna.

Ja len, ze, zase sa potvrdilo, ze vsetko zle je na nieco dobre. A takto teda dakujem mojim kamaratom,ktori su a este dost dlho budu daleko odomna, za to, ze toho najlepsieho kamarata mam prave pri sebe

 Denník

8 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu