Pijem prelúhovaný Pu-erh a počúvam hudbu. Jemný klavír, pomalý kľudný, éterický. Napriek všetkému sa v mojom vnútri pomaly rozlieva pokoj.
Premýšľam.
Hlavne o tebe. Pretože aj napriek tomu, že tu už fyzicky nie si, môj vnútorný svet je napĺňaný tvojou prítomnosťou. Pri zaspávaní myslím na to, ako si sa ku mne zozadu pritisol, privinul si si ma a zaboril si tvár do mojich vlasov. Vybavujem si symbiotické splynutie, pocit blaženosti, celistvosti a bezpečia, ktorý, ako tuším, sa už nikdy nevráti a v hrudi ma páli zívajúca rana, ktorú zanechal črep tvojho odchodu.
Snívalo sa mi o tebe. Sedeli sme spolu niekde v hĺbke rumusnkých hôr a ja som ti vravela, ako veľmi rada ťa opäť vidím. Chcela som sa s tebou porozprávať, sadnúť si k tebe, cítiť tvoju blízkosť a vypiť si s tebou pivo, ktoré som priniesla v batohu. Je zvláštne, že už som sa ani nepozastavila nad tým, že si pri mne. Predtým mi počas snov vždy napadlo, že tu vlastne nemáš čo robiť a divila som sa. Teraz to bolo inak. Na krátku dobu mi bolo umožnené zabudnúť na absurditu toho stretnutia a ja som sa tešila z tvojej prítomnosti.
Po zobudení sa hmlový opar rozplynul. Uvedomila som si že už nie je cesty späť. Nikdy už nebudem ako predtým.
Tá definitíva roztrieštila líniu času a iluzorné predstavy mýtického sveta sa vsiakli do hlbín vyprahnutej reality. Stojím na okraji zívajúcej priepasti, ktorú som po celú tú dobu mala za pätami, len ópium tvojho náručia mi zabránilo vidieť ju zreteľne. Precitnutie mi zviera hruď a paralyzuje ma. Už si nemôžem dovoliť ignorantnú blaženosť nevinnosti. Návrat do materského lona je takmer nemožný a tá jediná možnosť ma desí viac, než nehostinná neznáma krajina rozprestierajúca sa predo mnou.
Boh je mŕtvy. Už nado mnou nebdie a nesleduje každý môj krok, nehodnotí moje jednanie, nedrží nado mnou ochrannú ruku. Boh je mŕtvy a ja som ho zabila. Zostala som sama.
Moje ultimum refugium, posledná možnosť návratu, ktorá mi v minulosti pomohla prestáť ťažké obdobia ma už neupokojuje. Neznesiteľnú ľahkosť bytia a nesmrteľosť vystriedal zúskostňujúci pocit zodpovednosti. V tejto novej rovine sa učím našľapovať pomaly a opatrne. Učím sa chodiť vzpriamene. Každá akcia, rovnako ako aj pasivita má zrazu nedozierne následky...
Pijem prelúhovaný Pu-erh a počúvam hudbu. Jemný klavír, pomalý kľudný, éterický. Napriek všetkému sa v mojom vnútri pomaly rozlieva pokoj.
Vychádzam von na balkón bosá a zapaľujem si cigaretu...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
tequila
19. 10.októbra 2021 16:58
kedy ten kolobeh skonci?!
Napíš svoj komentár