Nemám dušu
Stratila som ju kvôli bohom nesúcim rovnaké číslo na Harrisovej matici ako akýkoľvek iný aspekt okolitej hmatateľnej reality.
Naučila som sa potlačiť zvracanie a nasadila som si tak hrubé kontaktné šošovky, že nedokážem vidieť. Snažím sa presvedčiť to, čo zostalo, že je to tá jediná správna vec, ktorá sa dá urobiť... alebo neurobiť.
Neustále
Vtáča mokré od krvi plaziace sa po zemi, lebo si odtrhlo zobákom krídla už nikdy nebude lietať. Ale nikdy sa už nebude pohybovať tak hbite ako ostatné myši. Ušlo už príliš dlhú cestu bytia vtákom.
Občas okolie a kontext človeka dokážu presvedčiť, že nemá na výber. Skutočná jeho tragédia ale spočíva práve v tom, že má.
Malo strach lietať. Nie zo samotného lietania. Ale z toho, čo sa mu počas lietania dialo. Nepatrilo totiž ani k ostatným svojho druhu. Keď videlo to presné a koncentrované mávanie krídlami, ten neomylný pohyb honosných tiel svojich predchodcov svištiacich vzduchom, ktorý v silnom vetre a nepriazni počasia nepovoľoval ani najjemnejšie zaváhanie, ktoré by v opačnom prípade isto viedlo k skaze a záhube, cítilo bázeň a rešpekt. Vedelo, že nechce a nedokáže byť tou chladnou stoickou bytosťou, ktorá je v každom momente skonzumovaná absolútnym sebaovládaním. V absolútnej rovnováhe.
Občas sa zastavím, a mám ten pocit brieždenia. Keď je už príliš neskoro na spánok, no zároveň ešte príliš skoro na život. Myseľ je zaseknutá a čas stojí.
Som ako v slepej uličke a nie je možné ísť dopredu, ani sa otočiť a ísť späť. A myseľ je zaseknutá, akurát čas beží ďalej bez povšimnutia.
A ja vo vnútri kričím.
Odkedy po prvý raz vplávalo do vzduchu a uvidelo nekonečno oblohy rozprestrené nad sebou, keď bolo absolútne oddelené od akéhokoľvek kúska pevnej zeme, od ktorého sa odrazilo, zachvátila ho panika. Všade, kam dokázalo dovidieť sa rozprestieral svet, ktorý sa zrazu stal malým a nepodstatným v porovnaní s ohromnou, obklopujúcou krajinou mračien. Nikdy predtým necítilo také vzrušenie a rozjarenosť. Takú srdcervúcu krásu. Ten pocit, ktorý bol pumpovaný do jeho tela šialene zrýchleným tepom ho absolútne presahoval a nepatril mu, aby ho mohol ovládnuť. A predsa to temer nebolo možné uniesť. Prežívanie jeho pocitov nehraničilo s bolesťou. Bolesť bola prítomná. Je hranica, po ktorej prekročení sa všetky emócie správajú rovnako. Strach z toho, že mu praskne srdce bol veľmi reálny. Prišiel deň, kedy prestalo veriť, že to niekedy zvládne prekonať. Zostal len strach a panika...
Je jednoduché sedieť v bubline, ktorú som okolo seba vystavala zo všetkého, čo spôsobuje pocity bezpečia, šťastia a uspokojenia. Všetko je akoby predvolené a temer nie je nutné myslieť okrem občasnej nutnosti prekročiť akúsi malú prekážku. Akurát ku mne občas z vonka tej bubliny, z vnútra mňa dolieha akýsi hlas, ktorý mi nedovolí dospieť, zabudnúť a znecitlivieť...
Vtáča, ktoré si zobákom odtrhlo krídla a plazí sa nemotorne po zemi v prachu a vlastnej krvi občas vzhliadne nahor k oblohe, ktorú je sotva vidieť. Matne si vzpomína, že tu na zemi je v bezpečí od všetkého, čo cítilo tam hore. Vie, že tu nepríde k záhube takým spôsobom, aký by mu hrozil tam...
We have gained in terms of reality and lost in terms of the dreams. ~ R. Musil
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
21. 2.febuára 2014 22:52
ale aj tak zomrie
Napíš svoj komentár