Odkopala deku a vstala. Zatočila sa jej hlava. Siahla do knižnice nad matracou pre krabičku cigariet a jednu si ešte stále brniacou rukou vytiahla. Stála pred dverami vedúcimi na balkón a sledovala oblohu a mračná a matné svetlo naznačujúce polohu slnka. Snažila sa rozpomenúť čo sa jej snívalo, no neúspešne. Nevadí. Spomienky na sny sa jej niekedy vracajú neočakávane počas dňa.
Otvorila dvere a iba v nohavičkách a tričku vyšla von do zimy. Vnorila sa bezo zvyšku do zvukov ulice. Sledovala prúdiace dopravné prostriedky a ľudí a zvieratá v neutíchajúcom zmiešanom šume. Všetko je rovnaké aké to v noci zanechala. Chlad jej preliezal cez póry až niekam do hĺbky útrob. Chodidlá jej zkrehi a začali sa jej triasť kolená. Aké chladné mesto. Aké chladné a prázdne mesto. Dofajčila cigaretu. Utopila ju v popolníku.
Vošla dnu a zavrela za sebou balkónové dvere. Odizolovala vonkajší šum. Zabalila sa naspäť do deky. Po chvíli ju začali svrbieť stehná. Škriabala sa nechtami. Slastne počúvala zvuk nechtov driapajúcich vytrvalo do pokožky, až dokým sa farba pod nimi nezmenila na červenú a nezačala bolieť. Stále jej bola zima. Vyšla z izby. Prešla cez prázdnu miestnosť do kuchyne a postavila vodu na čaj.
Zo stola vzala hrebeň a začala si česať vlasy. Prechádzala bosá pomaly po byte a česala sa. Väčšina izieb je prázdnych. Veľký byt. Pár krát sa zastavila pred zrkadlom v hale. Spočinula v štronze. Dívala sa na svoj odraz. Na svoju tvár, na červené čiary na stehnách, na ruku držiacu hrebeň. Potom pokračovala v chôdzi. Opakujúci sa cyklus prerušilo až pískanie konvice.
Nezaliala čaj. Šla do kúpeľne a vyzliekla sa. Zapla sprchu a otočila kohútikom. Dôkladne sa umyla voňavým mydlom. Potom ešte dlho stála v prúde horúcej vody. Až kým jej prestala byť zima.
Okolo pol ôsmej zazvonil zvonček. Zaklapla knihu a zacítila závan starých strán. Predtým ako ju vrátila späť do police si k nej plným dúškom privoňala. Znova ju roztvorila, pohladila okrové fľakaté listy a hmatala textúru tlače. Na pár sekúnd si myslela, že sa už nepohne. Nikdy. Potom pominuli. Uschnuté vlasy si stiahla do gumičky a utiahla si opasok od župana.
Vo dverách stál muž s tmavošedivými vlasmi v obleku a kravate. Nepoznala ho, no bol očakávaný. Odstúpila aby mohol vojsť dnu. Prešla do kuchyne a otvorila dvere do takmer prázdnej miestnosti uprostred ktorej bol iba malý koberec a rozľahlá pohovka. Ukázala smerom dnu. Doposiaľ neprehovoril ani jeden z nich. Muž vošiel a posadil sa na pohovku. Nasledovala ho a zavrela za sebou dvere. Zavadila pohľadom o jeho oči. Zatvoril ich.
Prišla k nemu. Obkročmo sa posadila na jeho kolená a prechádzala svojím lícom po jeho strnisku na brade. Vdychovala vôňu jeho kolínskej. Nahou kožou svojich prstov hladila kožu na temene jeho hlavy. Uzamkýnala ho svojimi končatinami. Cítila drsnú látku nohavíc ako sa trie o vnútornú stranu jej stehien. Nereagoval na jej dotyk. Na jej stisk. Sledovala častice prachu ako sa vírili v rohu miestnosti na parketách. Skutočne sa však dívala do oveľa vzdialenejšieho miesta. Jej tvár ako zamrznutá maska okupovala oči uprené v neprítomnosti bez vôle k návratu späť. Vtiahnutí do bezčasia. Boli ako dve rytmicky sa pohybujúce sochy. Predmety naaranžované v prázdnom priestore zaprášenej miestnosti. Stiahol jej gumičku z vlasov a prehraboval ich prstami. Bol námesačný. Zahnaný do vnútra, do hĺbky, umlčaný a zlomený. Nahradilo ho to ostatné. V spánku človek robí veci, ktoré by nerobil za bdenia. V momente jeho exaltovaného štiepenia si spomenula na to, čo sa jej snívalo.
Stála vo dverách chrbtom k nemu. Bolo za ňou hrobové ticho a ona uvažovala, či mohol zomrieť.
Postavila vodu na čaj. Kým začala konvica pískať, bol preč. Rozplynul sa. Na stole v kuchyni ležalo pár banoviek. Zaliala čaj. Trasúcimi sa prsatmi obijímala horúcu šálku. Pálila ju ale bola jej zima. O chvíľu to nevydržala. Vzala si ďaľšiu cigaretu a vyšla na balkón.
Štípalo ju hrdlo a tvár akoby zvnútra. Nemohla sa nadýchnuť, akoby sa jej vnútornosti v hrudi zmenili na tvrdé väzivo. Stála nahybne dívajúc sa na slnko zapadajúce zamuchlané kdesi za mrakmi nad vysokými sivými budovami. Všade je také strašné ticho.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
doyouhearme
9. 3.marca 2014 21:30
aj vas svrbia stehna ked je vam zima?
Napíš svoj komentár