Vykorenená mestom, hlukom dopravných prostriedkov a prúdmi okoloidúcich, ktorí nič neznamenali sa bezozvyšku vnorila do nevypočítateľných prázdnych vírov maelstromu ulíc.
Vedľa vchodu, do ktorého mala namierené na ňu zazívali dvere kníhkupectva. Jej pohyb do vnútra bol temer tak nevedomý ako pohyb dvoch navzájom sa priťahujúcich magnetov. Maelstrom ulíc utíchol a nastal rytmický zvuk srdca búšiaceho v ušiach. Ticho. Šepot prevracajúcich sa strán a obálok stretávajúcich sa s policami.
Mierne sa naklonila a z police vzala knihu. Jemne ju roztvorila a preletela palcom po okrajoch strán, až cítila na tvári závan čerstvej tlače. Prstami hladila obálku, hmatala textúru písma a dívajúc sa uprene na prednú stranu knihu mierne stláčala oboma rukami aby cítila jej hrúbku. Obrátila ju a dlho čítala upútavku. Potom vkĺzla rukou do vnútra väzby hladiac povrch papiera. Palcom mierne ohla vnútrajšok a tentoraz pomalšie strany postupne púšťala. Len tak akurát aby si stihla všimnúť čísla v dolných rohoch a názvy niektorých kapitol. Ešte raz naposledy knihu jemne stlačila a opatrne vrátila na pôvodné miesto.
S hlavou mierne naklonenou do strany a prebodávajúcim sústredeným pohľadom kĺzajúcim po vystavených knihách urobila dva krátke kroky. Potom sa zastavila, narovnala hlavu a siahla po ďaľšej. Proces sa cyklicky opakoval. Úplne absorbovane napredovala pomedzi policami skenujúc ich nálož. Kde-tu vybrala knihu, skúmala jej obálku, jej obsah a následne ju zas vrátila späť.
Počas týchto krátkych interakcií uprosted ničím nerušenej bubliny sa jej niekoľkokrát zrýchlil tep a zadržal dych a slastná tieseň jej vtlačila slzy do očí aby nasledovalo voľné utlemnie a pohnutie k pokračovaniu. Pomaly sa rozplynula s pocitom blaženosti v tom malom priestore. V hrudi cítila vzrušené šteklenie.
Pamätala si. Pamätala si, čo znamená nechať sa absorbovať textom tak, že von vyjde niekto iný, ako ten, čo vstúpil. Túžila znovu zažiť ten pocit. Paradoxne v tom malom priestore obtekala vedomím postupne množinu kníh. Všetkých možných ciest, ktorými sa vydať. Kým zostávala v bubline, všetky jej patrili. Samozrejme, že akonáhle ju opustí s nejakou konkrétnou voľbou, všetky ostatné zaniknú. Rozhodnúť sa pre jednu by znamenalo zavrhnúť zostávajúce možnosti.
Len tu je možné mať všetko. Potenciálne.
Ešte nevykročila z bodu z ktorého vychádzajú do nekonečných smerov letiace potenciality a nemá istotu pretože v dimenzií času a investovanej energie sa ťažko kráča späť. Čím ďalej tým viac sa ten bod ťažšie lokalizuje, opotrebováva, línie potencialít sa rozbíjajú, menia na kružnice, alebo rozplývajú v ničote až sa nakoniec stratí ten bod a ona s ním, pokiaľ v ňom zostane rozpustená.
Najradšej by nikdy neopustila kníhkupectvo.
Keď vyšla von späť do maelstromu ulice, uľavilo sa jej pod návalmi jeho prázdnych prúdov.
Obrátila sa za seba do vnútra zívajúcich dverí a cítila to, čo tam na ňu tak nevyhnuteľne čakalo a naťahovalo ruky dlhé a jemné ako pavučiny.
V hĺbke pod počiatkom nekonečna potencialít a úzkostnosti možnosti nesprávnej voľby, pretože strach a pochybnosti sa stali indolentnými v omnoho plytších etážach, to bublalo a tieklo a rozkladalo akékoľvek zbytky racionálnych kúskov skladačky, s ktorými to tam vôbec ešte mohlo prísť do kontaktu.
Bolo to otázkou času a vedela, že keď sa to stane, nebude o tom už vedieť uvažovať...
Kráčala smerom domov. Do vchodu, kam mala namierené v ten deň nedorazila. Tak azda nabudúce.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
sakura53
25. 5.mája 2014 16:27
krásne napísané, úplne vystihnuté
2
to su taki ti zakaznici co vsetko obchytaju a nic nekupia
Napíš svoj komentár