Pred rokom, možno dokonca polrokom by som asi človeku čo by mi toto povedal dala za pravdu, no po minulom týždni mám pri podobnom jednaní naozaj tomu dotyčnému chuť vraziť jednu do zubov, alebo minimálne pripáliť facku, takú silnú že by mu stena aspoň dvakrát dala druhú.
A čo to akože podľa teba je? Dovolenka? Tak to sa môj milý teda sakramentsky veľmi mýliš.
Pred pár dňami som sa však ešte stotožňovala s vyššie spomenutým názorom.
Voľnejšie leto, ľahko zarobené peniaze. Veď predsa nemôže byť také ťažké dozrieť 8 hodín na 3 deti, a ešte k tomu na tri vcelku malé deti. Veď malého suseda som strážila už aj keď som bola mladšia. A dodnes ho strážim takmer denne. Teraz to bude o tom istom, len mi za to budú platiť.
Takto zneli moje plány, ktoré sa však v sekunde rozplynuli. Teda nie, v sekunde nie, len po prvom dni, ktorý som s nimi strávila osamote, lenže zistila som, že ten môj sused je vlastne perfektne vychovaný anjelik oproti tomu, čo ma čaká tu.
„Nastúpiš v pondelok o deviatej, síce mám ešte dovolenku, ale chcem tu byť s vami, trocha ti poukazujem dom, uvidíš aké sú deti a tak. No čo, vyhovuje?“
„Jasné, samozrejme. Tak sa vidíme v pondelok o 9.00. Dovi“
„Teším sa. Ahoj.“
DEŇ PRVÝ
Tak som si v pondelok o 6.00 vstala. Vychystala sa a keďže mesto kde som spomínanú brigádu mala vykonávať bolo vzdialené asi hodinku a pól od miesta môjho trvalého bydliska, tak som si už o 7.10 hačala v autobuse, ktorý ma mal pekne krásne doviesť do tej mojej vysnenej roboty.
8.50 – mala by som si švihnúť lebo zmeškám. Autobus samozrejme mešká, keďže šofér si nezabudol dať s druhým šoférom rannú kávičku (nechápem ako môžu piť kávu v takom nehoráznom teple), a tak len len, že stíham na dohodnutý čas (asi budem chodiť tým o 6.45).
Zrýchlim krok.
Plná nadšenia a odhodlania sa rútim k miestu, kde budem nasledujúci mesiac tráviť dosť podstatnú časť môjho dňa.
Pre istotu sa ešte raz mrknem na hodinky. 8.57.
Výdych úľavy, nasadiť úsmev a stlačiť zvonček.
Otvára mi nejaká žena, pravdepodobne tá, s ktorou som včera telefonovala. Môže mať asi tak 34 – 35 rokov, na rukách dievčatko. Vyzerá celkom fajn, teda tá žena. V tej chvíli som dieťa neskúmala a ani tie zvyšné dve, čo sa jej objavili za zadkom.
„Dobrý deň“, usmejem sa a chystám sa, že sa aspoň predstavím, ona ma však predbehne.
Podáme si ruky, nezabudne podotknúť, že som presná (neviem či to mala byť výčitka alebo pochvala) a pozve ma dnu.
Ako správne tuším, na rad príde zoznámenie sa s deťmi. Veď predsa nemám strážiť tú milú tetku, ale tie deti no (aj keď úprimne povedané, tá tetka vyzerá priateľskejšie ako tie deti. Dúfajme, že to je len mojou trémou).
Ako prvé je na rade bábätko. Ono to celkom už nebolo tak celkom bábo, ale pre mňa proste bolo. Malá ani nie dvojročná Simonka. Nejaké to „ťuťuťu muťuťu, ajóój“ a testom čo sa týka Simonky som podľa výrazu tety Eriky, tak sa volala moja zamestnávateľka, prešla.
„Táák“, ukáže na chlapca a dievča za jej chrbtom „a toto sú Paťko a Miška.“
V snahe ukázať sa ako čo najmilšia, najsuper , najspoľahlivejšia a v neposlednom rade najviac vhodná adeptka na to, aby milá pani nechávala svoje ratolesti so mnou doma bez obáv a ešte mi za to aj platila 4.20€ za hodinu, si kvoknem k malej, ktorá na rozdiel od jej brata preukázala aspoň malý kúsok ochoty zoznamovať sa, zatiaľčo ten malý fracek zdrhol ešte skôr než mu mama stihla dopovedať, že „táto slečna tu bude od zajtra s vami kým maminka bude zarábať peniažky “.
Zaujmem svoju najmilšiu tvár a vystrúham ten najkrajší úsmev , taký aký mávam v zálohe len pre naozaj krásnych chalanov, veď predsa musí vyhovieť tetke, ktorej pohľad cítim na chrbte, nemusím sa ani otáčať a viem, že mňa pozerá a s očakávaním sleduje čo sa bude diať.
Po asi 5 minútovom „ukazovaní bábiky“, ktorá sa len tak mimochodom volá Lucka, sa malá usmeje, čo považujem za znak toho, že aspoň u jedného z mojich budúcich zverencov som si pravdepodobne vybudovala akú-takú obľubu. Po chvíľke ju prestaneme baviť a tak odbehne za bratom.
„Yes! Vyhrala som“ pomyslím si. Teraz však už viem, že som sa veeeeľmi mýlila. Ten úsmev nebol znakom akéhosi „spriatelenia sa“, či dokonca nejakého toho „dobre, budeme kamarátky“. Práve naopak. Jej len asi trošku neskôr docvaklo to, z čoho som podozrievala už jej brata, len čo sa na mňa pozrel.
Ten úsmev znamenal presný opak, žiadne budeme kamarátky, ale skôr „Veď počkaj, ja ti ešte ukážem“, alebo „moja milá, vítaj v pekle.“
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
2
Ja ťa za toto neskutočne obdivujem Mne stačí byť celý večer s nevlastnými súrodencami /dievca 3,chlapec 5/ a som rada že žijem. Držím ti palce nech to tam zvládneš
Napíš svoj komentár
nechápem nikoho, kto si myslí, že starať sa o detiská je hračka. u nás v rodine máme 7 takých čertov a od ich narodenia to je tak, že na každej rodinnej akcii ich vždy zavesili na nos mne a mala som sa o nich starať. ja som už vďaka tomu v pohode, ale obdivujem ťa, že si sa sama hodila k trom absolútne neznámym deťom naraz