Bezstarostný život kojenca sa mi veľmi páčil. Neustále k nám chodili návštevy a ja som tak postupne spoznala celú svoju rodinu. Nosili mi darčeky, maznali sa so mnou a keď som sa rozplakala, snažili sa ma rozveseliť smiešnymi grimasami. Po všetkých tých návštevách a duchaplných rozhovoroch s novými známymi, kedy som si myslela, že som na planéte bláznov, som sa rozhodla, že k nim prehovorím rečou ich kmeňa: „ Mama, tata, ham, daj, čeča.“ Všetci boli bez seba, keď som prehovorila. No pri jednom slove zostali bezradní: „ Cem kako!“ A mama, v domnienke, že si pýtam kakao, sa mi snažila vyhovieť. No ja som stále trvala na svojom: „ Kako! Kakooo!“ So slzami v očiach som sa snažila vydobyť si svoje. Rodičia už vyskúšali všetko možné. Dávali mi mlieko, cukríky, hračky, no ja som stále trvala na tom, že chcem kako. Keď ich to už prestalo baviť, strčili mi do rúk fľašku s čajom. „Kakó!“ s radosťou som vykríkla a pustila sa do neho. Vtedy sa prejavila moja tvrdohlavosť. Je mi daná, pretože som sa narodila v znamení barana, pre ktorého je tvrdohlavosť typická.
Už v tom čase som začala svoju hudobnú kariéru. Zložila som vlastnú pieseň s názvom Babego. Dodnes nikto nevie, čo to vlastne znamená. Prakticky odvtedy sa venujem hudbe a spevu. To je asi to, čo ma baví najviac na svete.
Dva roky som si na košickom sídlisku Ťahanovce užívala život jedináčika. No potom prišiel na svet môj brat a presťahovali sme sa do Šace. Môj bezstarostný život sa tým skončil a to malé čudo sa stalo centrom celého vesmíru. Zrazu sa všetci venovali len tomu uvrešťanému stvoreniu. Všetky moje hračky boli zrazu naše. Musela som sa o všetko deliť. A tak som vymýšľala ako rodičom ukázať, že nechať bociana vkročiť do nášho domu, nebol dobrý nápad.
Všetko sa však zmenilo, keď som dovŕšila tri roky. Každý deň som s hrdosťou kráčala do škôlky. Tam som mala svoje kamarátky, s ktorými sme sa často hrávali na mamu či na školu. Dodnes si pamätám ako sme protestovali, keď sme museli na obed spať. A ani sme sa nenazdali a museli sme sa pred bránami škôlky rozlúčiť.
Hra na školu sa stala skutočnosťou. Zrazu sme sedeli v ozajstných laviciach, písali prvé písmenká a počítali jablká či hrušky. Kým som chodila do miestnej školy, nosila som domov samé jednotky. No druhý stupeň som navštevovala na základnej škole na Staničnej ulici v Košiciach. Tam som zistila, že dobré známky sa skrývajú za tvrdšou prácou ako doteraz. No aj napriek tomu sa mi darilo. Síce, už nie na samé jednotky, ale darilo. Tu som spoznala veľa nových tvárí a uzavrela som priateľstvá azda na celý život. Vo voľnom čase som rada chodievala s kamarátmi von a bláznila ako všetky deti v mojom veku. Veľakrát som prišla domov s odretými kolenami či dorezanými rukami. Na chirurgii som bola častým hosťom najmä cez prázdniny. No rany sa mi vždy skoro zahojili a ani som sa nenazdala a lúčila som sa so základnou školou na rozlúčkovej slávnosti. Nemohla som uveriť tomu, že ľudí, ktorých už poznám roky možno nikdy neuvidím. Táto škola mi dala výborný základ pre štúdium na strednej škole. Okrem školy som navštevovala aj folklórny súbor, kde som naplno využívala svoj spevácky talent. Zúčastnila som sa aj niekoľkých súťaží v speve a vždy som získala nejaké ocenenie. Na tieto úspechy som mimoriadne hrdá.
V tom čase som už čakala na odpoveď z Obchodnej akadémie Polárna 1. Každý deň som hľadala v schránke obálku od pána riaditeľa. A konečne to bolo tu! Prijali ma! Bola som šťastná ako nikdy pred tým. Prvé rozhodnutie o vlastnej budúcnosti a podarilo sa.
Celé prázdniny ma sužovali obavy zo strednej školy. Čo ma čaká, aký budú spolužiaci a profesori. A konečne prišiel september. Prvý krát som z domu odchádzala s pocitom, že som stredoškoláčka. Tajne som si priala, aby som chodila do 1. A. To bolo moje prianie aj na základnej škole, no nikdy to nevyšlo. Ale tentokrát áno. Zasa som spoznávala nové tváre a musela som si zvykať na nový kolektív a učiteľov. No musím poznamenať, že moje obavy boli neopodstatnené. Ľudia v triede sa už od začiatku javili ako super kolektív a profesori boli priateľskí. Aj keď sa občas objavia nejaké nezhody, rýchlo sa to vyrieši a zasa je všetko v poriadku. V prvom ročníku som nemohla nevyužiť príležitosť ako sa zviditeľniť a rozhodla som sa zaspievať na imatrikulácii. Priznávam, že takýto úspech som nečakala a potlesk, aký vtedy zaznel som ešte nikdy nepočula.
Čas sa akoby zbláznil a ja som už po úspešnej maturite a rozhodujem sa, čo bude so mnou ďalej. Prijali ma na vysokú školu a tak sa teším aké to bude, aký bude vysokoškolský život a samozrejme môj osobný život. Mám priateľa, s ktorým by som chcela prežiť všetko čo ma od teraz stretne, nech je to už dobré alebo zlé. A tak dúfam že moja šťastná hviezda mi bude priať a že osud má pre mňa pripravený skvelý život...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár