Nie je hanbou priznať si, že ste na dne. A nie je hanbou ani to, že v noci plačete do vankúša. Hanbou je robiť zo seba silného, vyrovnaného, nadmieru spokojného, a šťastného patriota, i keď to tak vôbec necítite. Klamstvo, jedno obrovské klamstvo tomu jedinému, ktorému ešte môžete veriť- sebe samému!
„Bimbo“ by sa nikdy nezmenil. Ruka do ohňa, prechádzka po žeravých uhlíkoch, či umučenie stredovekým mučiarenským náčiním by ma nepresvedčila o opaku.
Škola a škola života- dve inštitúcie, navzájom od seba nezávislé, spolu nesúvisiace. Tvrdá je len jedna z nich. Škola.
Zhaslo mi v duši. Bazilišek, kdeže si? Urobil si ma najšťastnejšou ženou na svete a vzápätí zmizol do ľadu a snehu. Chýbaš mi.
Asi by padlo vhod predstaviť Vám „Baziliška“. „Bazilišek“ je ohrozený druh chlapa. Je dokonalý, a nevie o tom. V očiach nosí svetlo, a nevie o tom. V jeho objatiach je život, nevie o tom. Každý úder jeho srdca znamená úder nádeje pre krajšie rána. Jeho dotyky hrejú tak,že až pália. Jeho bozky zabíjajú- pýchu vo Vás.
Plakala som pre „Bimba“: po nociach, do vankúša, .. Utierala si sople do sukní pseudo-kamarátov a známych. Dnes je Alijaška v plameňoch. Páli ju plameň môjho srdca, ktorý horí pre neho- pre môjho nespútaného „Baziliška“.
(R_I_V_E_R - - - - - flows in me. To si navždy zapamätaj.)
Prvá láska, prvý sex, prvá opica.. Už chápem kresťanstvo.
Asi ste z predošlých kapitol dosť zmätení, že? Mala by som sa nad sebou a mojimi introvertnými slovnými výjavmi hlbšie zamyslieť. Môj tlkot srdca mi to však nedovolí. Píšem, čo mi leží na srdci. Kamene, tak veľké kamene! Posím, zbavte ma ich.. Nevládzem.
Padáme, aby sme mohli znovu stať. Aby z nás boli silnejší ľudia. Ja padám, lebo už nevládzem byť silnou. A tak ma nesú kolená, krvavé, zodraté, s prachom v ranách..a nenesú ma nikam inam, iba rovno k hlbokej priepasti. Čo nastane? Voľný pád? Pád- od slova padať. Keď som na dne, kam ešte hlbšie sa dá do-padnúť?
KAPITOLA IV.
Cítite ten sentiment v mojich slovách? Cítite tú bolesť? Žiaľ? Vidíte slzy? Vrásky, zvraštené telo, mykajúce kútiky?... NIE?... Ne-vadí.
KAPITOLA V.
Odhliadnuc od faktov, ktorými nás chtiac, či nechtiac plní svet okolo, môžem za seba slobodne a so všetkou pýchou vyhlásiť- SOM ZAĽÚBENÁ.
Myslela som, že už to tak skoro nepoviem, no „Bimbo“ „môj“, opak je pravdou. Prekvapenie pre obe strany- pre teba, pre mňa. Tretia strana je žiaľ neprítomná, keďže ryžuje vody lososov na opačnej strane zemegule. No ak funguje telepatia, práve v tejto chvíli je na mňa určite maximálne pyšný! Tak veľmi,ako ja na neho. I keď, chýba mi..
Myslíš, že plačem pre teba?Bohapustý omyl. Plačem pre neho. Kvôli nemu. Za ním..
Kiežby čas bol relatívny. A zajtrajšok bol dňom D, keď má prísť domov! Kiež by..
Podgurážená túžbou po kráse zajtrajšku, zriekam sa akýchkoľvek spomienok na teba. Prvýkrát v živote mám pocit, že som našla to,čo som chcela nájsť pri tebe. Našla som to- bez teba. Pocit oslobodenia a tichej zreteľnej únavy. Tlačil si ma na srdci, tak ako ma zvykne tlačiť kamienok v topánke. Malá, nepatrná častica, no i napriek tomu dokáže tak veľmi poraniť. Padol mi kameň zo srdca. Roztieštil sa na márne kúsky. Zašliapala som ich a i to málo, čo z toho kameňa ostalo, špičkou na topánke rozdrvila som v prach. Pretože len prach môže vietor odviať do zabudnutia v prospech zajtrajších krajších rán.
A preto...
Pa, "láska"...Opäť žijem, dýcham, cítim. Človek je tvor so živým srdcom. Ak ho cítite vo svojej hrudi biť, vitajte v klube srdcových kráľov.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár