Občas sa cítim unavená zo svojho vlastného života. Snažím sa udržať hlavu stále vzpriamenú, oči suché a pery jemne vláčne. Nedokážem sa však ubrániť tomu zvláštnemu pocitu na duši, v srdci, dokonca i v črevách a v celom tráviacom trakte. Posadne ma ako mor. A ja nemám účinnú zbraň, účinný liek, žiadny účinný prostriedok, či účinný nástroj, ani jeden jediný, ktorým by som ho dokázala minimálne zastaviť a zabrániť mu v šírení do ďalších miest môjho ja, do všetkých podôb môjho ega, ktoré si vyžadujú maximálny jemnocit. Nemám ani len tú posratú sekeru, ktorou by som ho odťala od mojej existencie.

Sú to zvláštne chvíle. Také, v ktorých by sa už mnohí slabší jedinci, či všemožne a nedefinovateľne labilné indivíduá, už dávno zosypali. Snažím sa nebyť ako oni a nájsť si lepší spôsob na to, ako odolávať tomuto svetu a iný spôsob,ako to tu zabodnúť na klinec a vypariť sa niekam- nevedno kam.
Zosypanie sa, podriadenie sa, či premenu na submisívneho a pritakajúceho jedinca,ktorý zvraštenú tvár, smútok a bolesť príjme ako svoju cestu životom, ktorú nemožno zmeniť, či prístup jedinca valiaceho sa so stádom bez vlastnej hlavy, a čo je ešte horšie, bez vlastných myšlienok, názorov,koniec koncov možno aj snov, či akúkoľvek obdobu takéhoto dementného riešenia tejto záležitosti považujem za nesprávny, ba až za problém hodný liečby psychiatrom.

V mnohých chvíľach je to so mnou zlé. Hrozné. Príšerné. Sama si to uvedomujem a sama beriem na svoje svedomie to, že okolo seba nešírim len to dobré a správne, že nie som zdrojom optimizmu a dobrej nálady, nadhľadu a energie. Som len človek. A necítiť sa ľudsky dobre je v dnešnej dobe už asi normálna vec.
Avšak, necítiť sa ľudsky namieste, to je vec, ktorú ..ako som už spomínala považujem za niečo, čo by mal riešiť psychiater.

Vďaka Pánu Bohu a tej jednej bunke sebazáchovy, ktorú som si celkom slušne vychovala, nie som ešte ten prípad. Táto nálada ma zasa prejde a bude fajn. Len som mala potrebu napísať týchto pár nezmyselných slov, aby i ďalší, ktorých trápi, že sú divní, mali kľudné svedomie a vôbec sa tým netrápili. Je to normálne nebyť vždy okej. A je v poriadku hádzať to na to dementné počasie, čo vonku zavládlo a začalo ničiť naše prekrásne svety tam kdesi v nás.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár