V hlave vzduchoprázndo, v papuli polepšovňa, v žalúdku druhá svetová. To som ešte netušila, čo spôsobí tá divoká alkoholová kombinácia, ktorú som užila s mojou dnešnou motorikou a s tým divným telieskom tam v hlave,čo má na starosti rovnáhu. Niekedy mám pocit, že spravuje i tú duševnú rovnováhu, a preto som občas tak nenormálne labilná, ale to je ..myslím si, v tej chvíli úplne vedľajšie. Všetkým je jasné, ako sme včera s Pánom Vincentom dopadli.
Vstala som z postele, ukazovákom pravej ruky a s prižmúreným pravým okom som si vymerala trasu, ktorú chcem absolvovať v najbližích piatich minútach. Nepomohlo. Po ceste som sa dvakrát obúchala o stenu. Mala som pocit, že je v dostatočnej vzdialenosti, no zrejme som sa mýlila a bola oveľa bližšie, než som vôbec predpokladala, resp. dokázala predpokladať. Zakopla som o koberec. V snahe, celkom zbytočnej- ako sa ukázalo, skopať ho tam, odkiaľ prišiel, som si tresla hlavu do steny. Môj tretí telesný kontakt s ňou, a to som pri zmysloch ešte len necelých päť minút. I keď nie pri všetkých, ale snáď pri nejakých áno.
Vyšla som z izby, zakopla o sušiak na prádlo, ktorý bol taký "malý", že som do neho jednoducho zakopnúť musela. Moji spolubývajúci sú neskutoční bordelári.(O tých Vám poviem inokedy. Myslím, že si zaslúžia samostatnú kapitolu, ak nie aj dve..) Nemám nič proti chaosu,ale aj ten si občas zaslúži mať nejaké tiché pravidlá, podľa ktorých funguje. A ten sušiak pred mojimi dverami im rozhodne nepodliehal!
Po strastiplnej ceste som konečne nahmatala kľučku na dverách kúpeľne. Zvuk škrípajúcich pántov ma, prisahámbohu, nikdy tak nebolel. Prvý ranný pohľad do zrkadla. Zdesenie. Strach. Panika. Hovorím si "Pane Bože, Laura!, ty teda vyzeráš". A v tom nastala tá správna chvíľa si v hlave prehrať slová mojej veľmi dobrej kamarátky: "Kde iní končia, ty začínaš." Usmiala som sa na ten zveličený, či skôr dokaličený obraz v zrkadle, s hrdosťou sa nadýchla a so spokojnosťou v duši šla zo seba vyšťať plný sud piva. Okrem iného- plný sud piva.
Opláchla som sa ľadovou vodou, preplieskala sa po lícach..a odkymácala sa späť do svojej izby. Sušiak som už tentokrát úpešne obišla. Sama sa čudujem, ako som to dokázala a gratulujem svojej genialite za to, že to takto bravúrne zvládla a neopustila ma v tých najťažších chvíľach môjho života.
Ako pravá moderná ženská(podľa najnovších výskumov ľudí, ktorí asi nemajú čo skúmať,tak skúmajú takéto hovadiny) som vykonala svoju typickú modernú ženskú rannú aktivitu- sadla za stôl a zapla svoj turbo-výkonný počítač. Snažila sa vo virtuálnom svete nájsť nejaké spomienky zo včera, no bola to márna snaha. Posledné, čo si pamätám boli nejaké nechutné nadávky, či vlastne kvázi- komplimenty na moju osobu, svetlo kamery a to, ako som prišla domov a zahodila zo seba všetky šaty a ako sa smrad a špina, čo som so sebou doniesla domov, ss mnou zvalili do postele. Keď teraz nad tým rozmýšľam, nechápem ako som nad ránom v alkoholovom opojení obišla ten sušiak na prádlo bez ujmy na zdraví..
Spomenula som si na Pána Vincenta. Na toho blázna. Toho sarkastického blbca,ktorý je oddnes mojich zamestnávateľom. Tuším som včera večer klesla na jeho úroveň. Tielko mi ale tuším nekleslo, bradavky sa nevztýčili, sukňu som vyhŕňala len na záchode, keď som išla vykonať potrebu, nohavičky boli suché, no aj napriek tomu to bol vzrušujúci večer. Musel byť. Veď som sa domov vrátila až ráno.
(Pokračovanie nabudúce :
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
sturmer
14. 2.febuára 2013 23:07
vyšťať
2
mňa by zaujímalo, že nakoľko sú tieto príbehy založené na realite, a ako sa to medzi s pánom Vincentom a Laurtou vyvinie
Napíš svoj komentár