Volajú ma Skit Huset, alebo jednoducho Skit. Prišiel som na svet a odvtedy mám pocit, že som predurčený na veľké veci. Bohužiaľ, ešte stále som neprišiel na to, na aké, a tak si s postupom času začínam pripadať ako blázon. Čo je najhoršie- už aj sám pred sebou. Odkedy som spoznal Stellu Enkeli, môj život sa rapídne zmenil a ja som pochopil, že moja predtucha a vnútorné pocity boli naozaj opodstatnené. Som blázon. Ten čierny deň sa nemal nikdy stať. Všetko, čo sa vtedy udialo bolo zahalené rúškom tajomstva, ktoré bolo cudzie aj vlastným, nie to ešte mne. Považoval som sa za úplného cudzinca, za vyvrheľa tejto skupiny ľudí. A zrazu som bol jej súčasťou. Čo ma na tom desí najviac, nebol som len rádový člen, ale jeden z tých, ktorých treba obkľúčiť strážami, ako som sa neskôr dozvedel. Pre mňa podstatný fakt, že som ešte stále na slobode, a nie väznený v blázinci, sa pre mňa stal skôr prekážkou, než výhrou. Múry blázinca a spoločnosť ľudí, ktorí naozaj potrebujú pomoc by mi v tejto chvíli možno dokázali zachrániť život a ja by som žil s pocitom, že všetko môže byť už zajtra opäť v starých, ničím nerušených, koľajách. Miesto toho som zaborený v sračkách. Oveľa hlbšie, než si vôbec dokážete predstaviť. V pätách mám armádu „čiernokamencov“, ako ich zvyknem pracovne označovať. Bojujem s niečím, a vlastne to nie je ani môj nepriateľ. Strácam imunitu a stáva sa zo mňa parazit dobra, hoci všetko, čo na svete chcem, je priviesť ho k premene. Nie k premene ako k výsledku ľudskej činnosti, ale ako k výsledku ľudského zmýšľania, ktoré vedie ten najmocnejší mág- ľudské srdce. Pustil som sa do tvrdého boja, a skôr, než som mal. Bol som na takýto boj prislabý duchom. A možno nie, no moje obavy boli oveľa silnejšie, a oveľa hlasnejšie vo mne kričali a ozývali sa, než optimistické výhliadky na lepšie dni, ktoré nesú ružové správy v dôsledku ružových okuliarov na očiach každej farby. Mal som ešte chvíľu počkať. Uvážiť si a dôkladne si rozmyslieť každý jeden môj krok. Mal som byť Skitom Husetom aj v týchto vážnych chvíľach, nie tým zaľúbeným cvokom, ktorý padol ku nohám Stelle, hoci o to nežiadala, a hoci jediné, čo chcela bolo, aby som sa od nej držal ďalej a nedotýkal sa jej života. Nedal som si povedať, a tak som teraz musel pykať. Varovala ma, no ja som nepočúval. Prosila ma so slzami v očiach, no ja som aj tak bojoval o jej priazeň. Nepočúval som ju a nikdy nepočul. To bola tá najväčšia tragédia. Slová plynúce z jej úst svišťali popred moje uši, no do srdca mi nikdy nevošli. A práve preto som teraz v sračkách. Cesta z nich vôbec nie je ľahká. No ak sa o to nepokúsim, nikdy neuverím, že bolesť sa mení v silu formujúcu bojovníkov srdca, proti ktorým nemajú čiernokamenci silu. Raz si prídu pre každého, no ak je tu možnosť, že ich kroky dokážem aspoň na nejaký čas zvrátiť, chcem sa o to aspoň pokúsiť. Sračky, ktoré halia pachom nielen môj život, ale všetky kroky v ňom, sa vtedy zdajú byť nepodstatné. Je smiešne, že jedno zlo strieda druhé. Ľahko si nájde za seba náhradu. Občas človek nadobúda pocit, že pre nimi niet žiadneho úniku, hoci mág sám dobre vie, že opak je pravdou, ... len treba vo svojom boji vytrvať.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
