Moja duša plače, no oči nezmočí ani jedna slza. Ani jediná slaná kvapka nestečie po lícacach a nedopadne na zem, a nevyparí sa, aby sa mohla vrátiť späť ako dážď a zúrodniť neúrodné polia a stromy, ktoré už dávno neprinášajú žiadne plody.
Telo je prislabé na to, aby dokázalo vylúčiť zo seba všetko, čo by v ňom nemalo mať svoje miesto. Len malátne pohyby. Hlava sklonená k zemi. Od hanby? Od zúfalstva? Kvôli plaču?, ktorý aj tak nepríde? .. Slzy sú už len slabým liekom. Už sa neužíva, jeho liečivé schopnosti vyvrátili tieto dni. Plač je celkom zbytočný.
A tak sa všetko u mňa udomácnilo. Či som to chcela, alebo nie. Napriek mojim protestom, stala som sa zlou. Je zo mňa žena, akú muži nenávidia. Cítim bolesť na duši a hovorím im o nej, ale neviem nájsť iný liek, ktorý by ju utíšil alebo ma nej úplne zbavil.
Nie, nie som naivná. Viem, že bolesť duše nie je telesnou bolesťou, a keď krváca srdce, nepomôže pár centimetrov leukoplastu a kalciová masť na zápal, ktorý sa v rane rozšíril.
Je toho tak málo, čo by som si priala. Vlastne .. nie ja ako človek; som egoista od vývinu svojej prvej stavebnej bunky, z ktorej som sa vyvinula ako telo, s párom rúk a nôh, niekoľkými metrami štvorcovými kože, metrami čriev a mnohými orgánmi, ktoré tvoria jednotu a človek to nazval človekom.
To skôr moja duša ma skromné, tak prosté, celkom jednoduché, ba až zúbožené prianie.
Duša je vo svojej podstate famózna. Tajomná. Má v sebe niečo mystické. Dlhé roky vedcami, najmúdrejšími hlavami sveta, nepochopená, no prostým ľuďom tak veľavravná. Chcela by som, aby v mojej duši zavládol pokoj. Nie relatívny, či subjektívny.
Chcela by som, aby duša napáchla človečenstvom. Tým pachom dobra a lásky, ktorým sme páchli všetci predtým, než sme sa rozhodli odísť z raja a dobrovoľne sa zriecť všetkého, čo nás robí šťastnými. Priala by som si páchnuť tou pavôňou. Pocítiť to. Vnímať tú obrovskú mystériu momentu. Podriadiť sa tej sile a čaru chvíle. Tej neviditeľnej moci, ktorú nemá nárok pochopiť nikto, iba ten, kto sa na svet začne dívať tak, ako sa naň dívali v raji. S pachuťou a s pavôňou lásky.
Moja strápená duša. Trpiaca, no nepýtajúca si substancia môjho človečenstva. A predsa ma bez nároku na honorár vedie životom. Často krát privádza do zákutí, bez ktorých by som nikdy nepochopila, čo je to skutočný život a neokúsila by som, aký veľa vravný a významný je každý úder môjho prebodnutého srdca.. každý úder lásky. Iba ten pumpuje tajomstvo života, mystiku a odhodlanie žiť do žíl.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár