Moju myseľ pohltil strach a panika. Dnes v noci mi totiž od Pána Vincenta prišlo vyznanie lásky a bojím sa, ako prijíme moju reakciu. Prečítala som si ho až nadránom, so zalepenými očami. Vlastne čítala som ho len jedným okom, druhé som mala stále privreté. Škúlila som do mobilu, ktorý mi svojim jasom spôsoboval tupú bolesť niekde v epicentre mozgu. Vypaloval mi i tú poslednú bunku môjho racionálneho ženského zmýšľania, pre môj život tak nevyhnutného, ktorú som tak nemilosrdne nechala minule skoro zavraždiť, keď som sa vo svojich poalkoholových balanciách obúchala o stenu, a nie raz; až som to nakoniec vzdala. Pomaly som od toho jasu slepla, oči sa mi zatvárali, bolesťou, ale aj únavou, až som opäť zaspala.Mobil mi vypadol z ruky a skončil niekde v mojom objatí. Aká to blbá symbolika?! Keď som sa znovu po pár hodinách zobudila, mala som pocit, že zasa blúznim. A že všetko, čo som mala pocit, že sa v noci udialo, všetko, čo bolo napísané v tej sms a adresované môjmu srdcu či ne-cynikovi vo mne, pri ktorej som to vlastne ani nebola duševne ja, bolo len vidinou.
Keď som sa ubezpečila, že som ešte stále psychicky zdravá a plne pri všetkých šiestich zmysloch, objavila sa spomínaná panika a strach. Nevedela som ako reagovať na slová od Pána Vincenta, a tak som sa len tvárila ako voš pod chrastou. Tentokrát je prirovnanie k zvieracej ríši na pomenovanie situácie, do ktorej ma dostal celkom výstižné, takže ho nepokladám ani pri veľkosti môjho ega za dehonestujúce. Práve naopak. Pokladám ho za úprimné a celkom jasne a zreteľne popisuje moje pocity a atmosféru situácie. A navšše, nejde o popis mojej telesnej krásy,ale o popis mojich vnútorných pocitov, nálad a psychického rozpoloženia, resp. položenia!
Som v riti. A on tiež. To je prvé, čo mi preblesko mojou blbou hlavou. Ja som v riti z neho. On je v riti zo mňa. Avšak v akom zmysle, to je to, čo nás dvoch rozdeľuje, či možno spája.
Naše stretnutie na srdcovo- cievnom už nie je ďaleko. Jeho kruhy pod očami, ktoré disponujú snáď celou paletou farieb, a nie obyčajných, ale tých najtemnejších, koluje pod jeho nádhernými očami a dozdobuje ich spuchnuté vačky. Je na tom už tak zle, že už mu nepomáha ani kofeín. Jedna šálka je málo, a tých šesť, či v slabších dňoch aj sedem, čo do seba leje na zahnanie nutkania pretiahnuť ma, ho raz privedie jedného pekného, pri jeho šťastí, slnečného, dňa k infarktu. Mne kofeín už tiež nič nerobí. Som voči nemu už pradávno imúnna a moja hodnota tlaku na displeji tlakomeru detto. Avšak nekonzumujem ho v taktom rozsiahlom množstve, v akom ho konzumuje Pán Vincent. Som však tiež zrelá na infakrt. Z neho.
Debaty s ním nikam nevedú. Myslím tie o vzťahu so mnou. Ostatné sú bravúrne a mám ich v obľube až natoľko, že už si neviem ani inak zadefinovať priateľskú komunikáciu, ak nie na základe osobnej skúsenosti z rozhovoru s ním.
Viem,že ho to trápi. Mňa to trápi tiež. Nemala som sa správať tak,aby to dospelo až sem. Asi som bola až príliš otvorená, až príliž svojská, až príliš rebel, až príliž debil, a tak si ho získala oveľa viac, než som pôvodne mala v pláne. I keď som vlastne žiadny plán nemala. Je mi to ľúto,ze som v ňom spôsobila to, čo teraz musí prežívať. Je to moja vina. Mal by mi to odpustiť, tak, ako som ho prosila, aby mi to odpustil a snažiť sa so mnou budovať vzťah bez nadejí. Vzťah "mam ťa rád". Dobre vie,že je to o nás oboch, o živote, o okolnostiach,o citoch, o chémii. Som zadaná, mám po boku chlapa, s ktorým som šťastná, i keď sa občas pohádame. Niekedy až tak, že mám sto, niekedy i dvesto chutí tresnúť dverami a vypadnúť na truc kamsi na opačnú stranu sveta, napríklad na Aljašku a zabudnúť. Chcel odo mňa sľub, že.. keď raz vzťah, ktorý teraz mám skončí,budem jeho. No nedá sa to len tak zhrnúť do jedného takéhoto sľubu. Sľub, že keď raz tými pomyselnými dverami naozaj tresnem a zavrem svoje srdce pred citmi s chlapom, ktoré sú teraz celkom vrúcne a pravé, skončím v jeho náručí. Bolo by to pokrytecké a hlúpe, i pre cynika ako som ja. Ale sľúbim mu, že tu budem pre neho ..najlepšie ako viem a dokážem. No aj tak sa bojím. A môj strach vyplýva z toho, že ma určite nebude brať ako prehru, tak ako nebral prehru v kartách, ktorú som mu prednedávom uštedrila, a nenechá svoje city len tak odplávať do zabudnutia. No snáď by mohol za tým všetkým urobiť jednu hrubú čiaru a správať sa normálne.
Keďže môj pôvodný plán tváriť sa doživotne ako voš pod chrastou nebol založený na reálnych základoch, rýchlo našiel svoj koniec. Pán Vincent sa mi ozval hneď ráno, následne na to popoludní, označil ma ako vždy za ignorantku..a pokračoval v medziľudskom vzťahu so mnou tak, ako keby sa nič nestalo.
Pri debate, v ktorej mi s úsmevom navrhol, aby sme si zahrali nejakú spoločenskú hru, vhľadom na to, že tieto úchvatné návrhy mi dával virtuálne cez pol republiky, neostalo mi nič iné, iba si v hlave vyfarbiť tú čierno-bielu predstavu toho deja, ako by asi taká hra v skutočnosti vyzerala. Škodoradosť vo mne mi nedovolila nepripomenúť mu našu poslednú osobnú skúsenosť so spoločenskými hrami, keď som mu, ako som už vyššie spomínala, rafinovane uštedrila jedného krásneho zimného večera s upchatým nosom, spuchnutým hrdlom a streptokokom usídleným kdesi v mandliach, pri podvečernej pohodičke pri čaji. Čaj nestál za nič, ale ten pocit z jeho prehry áno. Jeho výraz v tvári bol rozkošný a pre cynika ako ja tak veľavravný. Takže sa teším na odvetu.
Podľa mňa by sme si však nabudúce nemali zahrať karty so srdcovými esom, či zeleným dolníkom, ktorý všetko len tak mení, či s červenou sedmou, ktorá ti naloží a vráti ťa tým späť do hry, ale radšej Človeče, nehnevaj sa!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár