Keď na niečo myslím a považujem to za dostatočne zaujímavé a hodné debaty tak o tom jednoducho začnem hovoriť. Začnem hovoriť dokonca aj vtedy, keď to nie je až tak zaujímavé. Občas začnem hovoriť len tak o nepodstatných hovadinách a postrehoch. Ale mám rada aj ticho. Ticho nemusí byť len trápne. Ticho je lepšie ako bezpredmetné kecanie o ničom. Logicky, som ticho keď som sama. Vtedy aj myslím ale nehovorím. Netreba hovoriť sám sebe. Ale ak sa nájde človek s ktorým aj to ticho o niečom je, je to super. Oveľa lepšie ako nejaký rozhovor „len aby nebolo ticho“. Keď obaja vedia na čo myslí druhý a netreba nič hovoriť lebo to dokonale funguje aj potichu. Také ticho mám rada.
Niekedy, vlastne dosť často sa mi stáva aj to, že vôbec nemyslím. Pár ľudí vyhlásilo, že sa to nedá, ale dá sa to veľmi jednoducho. Napríklad vtedy, keď sa pozerám. Milujem pozeranie sa. Som schopná hodiny sedieť niekde, kde sa mi to vizuálne pozdáva a pozerať sa. Na nebo, na strom, vodu, ľudí, starý dom, hocičo. Prezrieť si všetky detaily, farby, tvary, nedokonalosti a ako to tvorí dokonalý celok. Vraj vtedy vyzerám ako autista. Je to dosť možné. Som vo svojom osobnom dokonalom svete. A otázka „Na čo myslíš?“ ma z neho dokonale vytrhne ako pichnutie ihlou pod necht. Odpoviem „Pozerám sa.“ Alebo „Myslím na tamten dom.“ Ostávam nepochopená a tá istá otázka sa okolo mňa obšmieta ďalej. Nuž, asi sa radšej budem chodiť pozerať sama so sebou. Bez zbytočných otázok.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
purenarcissism
17. 7.júla 2011 21:23
nechce sa mi to čítať celé, ale...tiež neznášam tú otázku
3
s iba pár ľuďmi v živote som zažil príjemné ticho , kedy si užívaš pokoj alebo prechádzku po nočnom meste ...mlčíte a pritom všetko viete , mlčíte a pritom akoby ste rozprávali príbehy , tá pravá atmosféra , ale ako vravím bolo ich pár a nikdy nie v tom istom období
5
tiež nechápem tú stálu potrebu o niečom kecať. teda chápem ale načo, niekedy nie je treba.
Napíš svoj komentár