Doma som sa so všetkými rozlúčila s miernymi obavami, že ich možno vidím naposledy. (nie som práve talent na športy a lyžovala som posledný krát asi pred 5 rokmi, takže mierne obavy sú namieste)...
Dorazili sme namiesto mierne dezorientovaní po 3-hodinovej ceste.
Takže logicky sme už ani lyžovať nešli, ale namiesto toho nasledoval relax v podobe termálneho ku kúpaliska v Oraviciach (odporúčam).
Druhý deň som plná elánu otvorila okno a ofukla ma nepríjemna skutočnosť - fujavica.
Dobre mi ujo radil aby som si zobrala tehly ked pôjdem na svah.
S mojími (ženy neradi prezrádzajú váhu ale tu je to nevyhnutné) 48kilami ma totiž prirodzene odfukovalo z jednej strany na druhú, dopredu a dozadu, hore a dole.
Nemohla som teda riskovať že sa dolámem alebo nebodaj skončím na nejakom strome 10m nad zemou a tak som radšej lyžovať ani nešla. Odfukovalo ma aj tak ..
Tretí deň bol konečne dňom "DL" (dňom lyžovačky)
Večer predtým sa mierne popíjalo a tak sa ráno nikomu nechcelo z postele a síce boli podmienky vonku priam dokonalé, v žalúdkoch to vrelo a mala som pocit že špagety a rožky so šunkou sa prebehujú, kto bude vonku skôr...
Nakoniec sa všetko urovnalo a zababušená som sa vybrala von ... okej nebola som zababušená .. neviem ako vy ale ja neznášam milion vrstiem na mojom krehkom tele, nedá sa v tom hýbať a vyzerala som nepríťažlivo !
Neskôr som musela skonštatovať že síce som vyzerala príťažlivo /aspoň na začiatku/ ale mala som pocit že mi moja zdegenerovaná bunka navždy zamrzla ... a ja ju predsa ešte potrebujem na maturu ! ....
Začala lyžovačka ..........................
..........................................a s ňou aj prvé pády
Najskôr som sa nechcela ani pohnúť, zdalo sa mi to totiž na tom strmom kopci to najrozumnejšie riešenie.
Ale začal fúkať vietor a ja som mala len dve možnosti ... bud zamrznem tu alebo sa dolámem cestou dole .... smrť ako smrť
Nedolámala som sa ......... aspoň vtedy nie ....
Cestou som stihla toľko krát popadať že na poslednej jazde, aby to bolo zaujímavejšie som so sebou strhla aj malé dievčatko ....
Nie nie nebolo to prirodzene naschvál ...
Aj ked musím uznať...vyzeralo to tak .....
Malej odletela lyža, ona sa skotúlala k svojmu otcovi, ktorý mi uštedril nepekný pohľad .... nepekný je príliš pekné pomenovanie ....tak som sa len opýtala "pohode ?" a nikto nič tak som sa zdvyhla a odlyžovala dole ....
Posledný deň bol maximum .....
.....to nebol kopec .. to bol kopčisko za kopčiskom ....
...samé duny,bubny, záveje ... a čo ja viem čo ...
Lanovkou sme sa vyviezli hore a tam sme zbadali že sa dá isť ešte vyššie ... a tak že prečo nie ? .... TERAZ by som sa vedela uviesť veľa dôvodov prečo neísť vyššie ... škoda že som ich predtým nevedela ...
.. ale ved adrenalín musí byť .... a zlá burina nevykape...
(to som si hovorila cestou späť, popri nadávkach)
Nebolo vidieť ani na meter dopredu, mrzlo ako na severnom pole .. moje normálne tmavohnedé vlasy nabrali zváštny rozprávkovo biely odtieň .... a tak sme sa pustili dole ... nevedeli sme kam lebo pravda nebolo nič vidieť .... zrazu si kamarát spomenul že dole fotil mapku ... tá nám bola tak na dve veci lebo naokolo nebola žiadna orientačná značka, keď tu zrazu sme zazreli ľudí, živých pohýbujúcich sa ľudí, ktorí očividne dobre vedeli kde sú a preto z našich pohľadov hneď vyčítali nechápavosť a degeneráciu a pomohli nám.
Dostali sme sa dole. Konečne ! ... teda dole ako dole... našu polohu by som skôr definovala ako medziľudskú .. nikdy by som neverila, že budem plná radosti pri pohľade na toľkých ľudí...
Tak som sa plná optimizmu pustila dole. Dobre .. nie úplne .. bála som sa po tom všetkom síce aj mierne zvýšené sebavedomie bolo na mieste. Priateľ ma začal dirigovať. Vraj nemám chodiť tak po stranách ale viac kolmo ... jeho radu som si zobrala k srdcu a to bola veľká CHYBA! (väčšia ako je tu napísané)...
A tak som sa kolmejšie pustila zo strmého kopca plného dún. Znovu opakujem CHYBA!
Pustila som sa a vzhľadom na to, že som lyže poriadne neovládala a technika kolmejšieho pádu mi bola cudzia, môžete len predpokladať ako to dopadlo.
Áno !!! Nastal pád .. ale to čo tomu pádu predchádzalo bolo neuveriteľné. V okamihu sa mi splnilo päť mojich malých želaní.
1. Pustiť sa kolmo zo strmého kopca
2. Spraviť salto
3. Spraviť ďalšie salto
4. Spraviť kotúľ zozadu na lyžiach
5. prežiť
Znie to neuveriteľne ale je to tak! .... Vždy som pozorovala tých odvážlivcov čo sa bezhlavo spustia z kopca a nedbajú na nič. Závidela som ... už nezávidím...
Môj detský sen bol urobiť salto .. podarilo sa !
Ale spraviť dve saltá po sebe .. teda vraj ich bolo viac ... to je už niečo !
Kotúľ dozadu mi vždy išiel .. ale kotúľ na lyžiach to je závidenia hodný akt, už len preto že lyže zostali celé ...
A nakoniec prežiť .. to je to najpodstatnejšie .. a mne sa to podarilo aj keď .. nohu mám ešte stále obviazanú ....
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
zebystaleja
6. 2.febuára 2012 08:35
Práve som umrela definitívne a asi až na dve minúty (zatiaľ moja najdlhšia smrť) A mám nový sen: Vrén? Že so mnou pôjdeš na lyžovačku??
Napíš svoj komentár