Ak sa totiž majú študenti naučiť na nejaký maturitný predmet sto otázok, málo excelentní žiaci to z rôznych dôvodov ignorujú, a pripravia sa dobre možno len na päť z nich. A naopak, dobrí žiaci sa poctivo pripravia na deväťdesiatpäť otázok, a zvyšných päť zvládajú z nejakých dôvodov len veľmi slabo.
Bezprostredne pred maturitami každý z týchto dvoch typov študentov veľmi intenzívne myslí na svoj problém. Avšak každý z nich radikálne odlišným spôsobom. Málo excelentný študent myslí intenzívne práve na päť otázok, na ktoré je dobré pripravený a veľmi si želá, aby si niektorú z nich vytiahol. A toto jeho veľmi silné, pozitívne vnútorné upriamenie mysle celkom konkrétnym smerom nakoniec často spôsobí, že sa to podarí.
Veľmi podobne je tomu aj u dobrého študenta, ktorý sa však žiaľ často nevedomky chytí do pasce schopnosti materializácie vlastnej mysle. On si je totiž vedomý, že na päť otázok nie je dobre pripravený, a preto intenzívne myslí na to, aby si ich nevytiahol. Ale žiaľ, často býva opak pravdou.
Prečo? Pretože málo excelentný žiak svojou silnou vnútornou túžbou po piatych otázkach, ktoré ovláda, vytvára smerom od seba k nim tenučké vlákno osudu, spájajúce ho s nimi. No a na základe tohto vlákna je potom pritiahnutý k želaným otázkam, a skutočne si ich aj vyberá.
U dobrého študenta to funguje rovnako. Aj on si svojou úzkosťou pred vytiahnutím piatich otázok, v ktorých má medzery, vytvára tenké vlákno osudu, smerujúce práve k nim. Na základe toho je k ním pritiahnutý a reálne si ich vyberá.
Problém je totiž v tom, že keby dobrý študent uvažoval pozitívnejšie a vnútorne by sa optimisticky orientoval iba na otázky, ktoré ovláda, nasmerovali by ho vlákna osudu práve k nim.
O všetkých týchto skutočnostiach a súvislostiach však hovoríme preto, lebo sa neprejavujú len pri maturitných skúškach, ale v celom našom živote ako takom.
To znamená, že ku všetkému, na čo intenzívne myslíme, si nevedomky tkáme vlákna svojho osudu, ktoré nás spájajú s predmetom našej túžby, ovinú sa okolo neho a nás samotných k nemu pritiahnu.
Každý z ľudí je teda bytosťou, schopnou priviesť to, na čo intenzívne myslí, k svojmu hmotnému, viditeľnému a reálnemu naplneniu. Každý z ľudí je bytosťou, schopnou vonkajšej materializácie toho o čom vnútorne naozaj intenzívne uvažuje.
A ak na to myslíme pozitívne, konštruktívne a optimisticky, vonkajšia materializácia našej myšlienky bude pozitívna, konštruktívna a optimistická.
Ak ale na niečo myslíme v strachu, v úzkosti, v obave, alebo negatívne a nekonštruktívne, bude vonkajšia materializácia toho, na čo sme mysleli negatívna, a prinesie prinesie nám do života veľa negativity.
Pamätajme preto, že to, čo myslíme, a tiež akým spôsobom to myslíme, sa nám môže napokon stať skutočnosťou. Môžeme si to k sebe jednoducho pritiahnuť. Alebo inak povedané, my sami budeme k tomu pritiahnutí na základe vlákna osudu, ktoré sme svojim intenzívnym myslením k niečomu konkrétnemu ukotvili.
A všetko toto, o čom sme hovorili, je možné urobiť ešte oveľa intenzívnejším a prenikavejším. A to prostredníctvom citu. Čiže tým, nakoľko intenzívne dokážeme svoje myšlienky vnútorne citovo prežiť, pretože hlboké citové prežívanie určitej myšlienky má schopnosť privodiť oveľa intenzívnejší a očividnejší stupeň jej materializácie.
Je to spôsobené tým, že do každého citu človeka sa vlieva živá, neutrálny sila, alebo inak povedané, základná božská sila, prúdiaca univerzom, ktorá robí cítenie človeka živým. Robí ho živo intenzívnym, a teda oveľa prenikavejšie pôsobiacim, než je tomu pri myšlienke, pochádzajúcej iba z rozumu. A práve preto vzniká za spoluúčasti citového prežívania oveľa intenzívnejšia a vyššia miera konečnej, reálnej materializácie toho, na čo myslíme, a čo zároveň aj silne citovo prežívame.
Sila myšlienky a znásobená sila myšlienky, preniknutá citom sú dva elementy, prostredníctvom ktorých môžu ľudia pôsobiť na hmotu a ovládať ju. Dva elementy, prostredníctvom ktorých môžu spriadať svoje osudové vlákna, a tie ich potom pritiahnu k nimi samými takto sformovanému osudu.
Ale existuje ešte aj element tretí, a ten môže všetky deje ešte viac znásobiť a spôsobiť čosi, podobné zázraku. Alebo privodiť priamo zázrak samotný! A to je možné v spojení ľudského myslenia a cítenia so silou Svetla. So silou Stvoriteľa!
Aby sme pochopili, o čo ide, vráťme sa k nášmu úvodnému príkladu o maturitných otázkach. A ukážme si to na príklade dobrého študenta, ktorý sa naučiť deväťdesiatpäť otázok zo sto, ale z nejakých, možno aj objektívnych dôvodov, sa nestihol dobre pripraviť na zvyšných päť.
V prvom rade by na ne nemal vôbec myslieť v obave a strachu, že si ich vytiahne, pretože tak, ako sme si vysvetlili, si takýmto myslením tká vlákna svojho osudu práve smerom k nim.
Mal by teda optimisticky myslieť predovšetkým na otázky, na ktoré je dobre pripravený a jedine k ním by mal zamerať svoje myšlienkové a citové chcenie. Potom je vysoko pravdepodobné, že sa to stane realitou, a jeho intenzívne živené, myšlienkovo citové pôsobenie sa nakoniec zhmotní.
Ak ale chce mať tento študent takmer istotu, ak chce, aby sa tak naozaj stalo, má ešte možnosť podporiť vlastné myslenie a cítenie svojou prosbou o pomoc zhora, zo Svetla. A ak, ako už bolo zdôraznené, sa na oných päť otázok nestihol dobre pripraviť z nejakých objektívnych dôvodov, stane sa zázrak! Stane sa zázrak, spočívajúci v tom, že jeho intenzívne myšlienkové a citové chcenie, podporené prílevom sily zhora sa skutočne zmaterializuje do podoby toho, čo človek chcel a o čo prosil. A zmaterializuje sa to tak zásadne a tak rukolapne, že sa to bude javiť ako zázrak. Takéto zázraky vonkajšej materializácie sú v schopnostiach každého človeka.
Ale pozor! Myšlienkovému a citovému chceniu človeka sa môže dostať podpory zhora len vtedy, ak ide o chcenie dobré a pozitívne. Nijakému zlému a negatívnemu ľudskému myšlienkovému a citovému chceniu sa podpory zo Svetla nikdy nedostane. A preto nikdy nemôže dosiahnuť úrovne zázraku a nevšednej prenikavosti. A preto to zlé a negatívne môže byť zhmotňované len prostredníctvom vlastného ľudského myšlienkového a citového chcenia. Preto sa zlo na zemi môže v konečnom dôsledku materializovať len prostredníctvom týchto dvoch elementov.
To znamená, že nech by bolo zlo na zemi akokoľvek silné, jedine dobro a pozitivita môžu počítať s podporou tretieho a najmocnejšieho elementu, čiže sily Svetla, čo sa v následne zmaterializovanej podobe musí javiť ako zázrak. A z toho dôvodu preto nakoniec dobro vždy zvíťazí! Lebo dobré ľudské myslenie a citové chcenie bude s podporou sily Svetla vždy silnejšie, ako zlé myšlienkové a citové ľudské chcenie, ktorým sa podpory zo Svetla nemôže v nijakom prípade dostať.
Toto všetko v súhrne znamená, že každý človek sa už vopred stáva vnútorným hodnotovým naladením svojho myslenia a cítenia na stranu víťaza, alebo na stranu porazeného. Stavia sa buď na stranu istoty víťazstva dobra, alebo na stranu istoty porážky zla a negativity.
A tak tká každý človek každodenne svoj osud buď smerom k silám víťazstva, alebo smerom k silám zla a negativity. K silám zla a negativity, ktoré budú raz s istotou porazené a zničené. A spolu s nimi budú zničení aj všetci tí, ktorí boli so zlom a negativitou spojení svojimi osudovými vláknami.
A všetko toto zlé a negatívne ľudské myšlienkové a citové chcenie každým dňom čoraz viacej temnie, ako hrozivý búrkový mrak. Čoraz rýchlejšie sa približuje ničivá búrka, ktorá bude materializáciou všetkého zlého ľudského cítenia a myslenia, aby potom, až prepukne, zmietla zo stvorenia ľudí, ktorí tejto búrke zla dovolili zmaterializovať sa prostredníctvom svojich zlých citov a myšlienok.
Človeče, dávaj si veľký pozor, aby si aj ty sám nebol medzi nimi.
» kusvetlu.blog.cz/... v spolupráci s M.Š.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
fragile.
9. 3.marca 2020 19:32
L.S.D.
3
Nie som si istý, či to, čo si napísal... celkom dobre, nemôžem ti nič vytknúť, mám brať opätovne ako niečo, čo treba pokladať ako objektívnu pravdu, teda niečo čo je nezávislé od vôle a želania subjektu, v tomto prípade daného študenta. Mne sa stalo, že som na maturitu išiel naozaj stopercentne pripravený, a nič inšie som si nepripúšťal, hoci samozrejme strach som mal, a viem si živo predstaviť ešte aj teraz, ako to vtedy vypadalo. maturitnú otázku si pamätám, a pamätám si aj to, že ako učivo sme ju preberali 1.10.2004 a mal som ho napísané na pravej strane zošita plus druhá strana a niečo s dvoma autormi z tohoto obdobia. Osobne pamätám si niečo, čo si pozriem zrakom,ale na to sa veľmi nespolieham, ja veľmi rád čítam, rád si teda prisvojujem mnoho myšlienok a podnetov, ktoré ma napadnú, či už v súvislosti s niektorými témami, ktoré som zhliadol tu na nete, alebo inde, alebo čerpám z vlastných skúseností, napríklad zo spomínaného školského prostredia, kedy som internet v podstate nikdy nevyužíval. Nepotreboval som ho. Je pravda že sem tam nejaký referát keď sme mali napísať, ktorý sa týkal niečoho konkrétneho, kde som si nemohol niečo vymyslieť z hlavy je iné, ako keď človek ma pri písaní voľnú ruku a pole pôsobnosti.
Čo ma však zaráža v oveľa väčšej miere je to, že túto v podstate hypotézu, predkladáš ako fakt.
Teda o čo ide.
Píšeš v podstate,že keď po niečom dlhodobo túžim, dá sa povedať, že som s tým stotožnený, úplne verím a dôverujem, že to tak vyjde, v podstate to tak vyjde. Nesedí to matematicky, hoci tá možnosť pomerná 1: zvoleným možnostiam tam samozrejme reálne jestvuje. Pokiaľ to chceš dať do duchovného nematerialistického kontextu, do sveta, ktoré prekračuje ľudské myslenie, myslím si, že toto sa jednoznačne dokázať nedá. Azda nebol študent ktorý sa vyslovene nemodlil pred skúškou, mnohí to samozrejme mysleli naoko, len aby dosiahli želaný efekt, viac ich niečo duchovné prirodzene nezaujímalo, tak ako ich nezaujíma duchovný kontext života naprieč celým svojím životom. Prejavuje sa to tak, že človek proste odpadne od svojej viery v okamihu, kedy prekročí bariéry svojho myslenia, kedy sa nemysliteľné aspoň pre neho stáva v podstate mysliteľným, kedy sa nereálne stane reálnym, kedy sa bizardnosť, teda akási zvláštnosť stáva niečím, čo je, bolo normálne.
Záverom ti poviem, že to všetko dosiahneme objektívnou pravdou ako niečím ktorý nezávisí od vôle a želaní subjektu. A na toto mnohí nemyslia a zabúdajú, pretože všetko prispôsobujú len na popud svojho myslenia, len na popud svojho rozhodovacieho procesu, procesu, ktorý som spomenul nie jeden krát, a ktorý funguje ako významná zložka pri dosiahnutí nejakého úspechu, prinajlepšom dosiahnutí dobra, v ktorom úžitok budeme pociťovať viacerí, alebo jednotlivci tak, že nebude nikto pri tom priamo obmedzovaný. Myslím si, že toto presne je aj duchovné posolstvo biblie, ktoré chce dosiahnuť jednotu všetkých prostredníctvom jasných slov Ježiša, ktorý hovorí, že raz bude jedno stádo a jeden pastier. A len keď nastane takáto situácia, vtedy môžeme hovoriť ako o vzájomnom zjednotení, kde nebude miesto pre rozdelenia. Samozrejme, nevieme si to predstaviť v čase a priestore a verím,že Boh ti to vysvetlí vo večnosti.
Čo ma však zaráža v oveľa väčšej miere je to, že túto v podstate hypotézu, predkladáš ako fakt.
Teda o čo ide.
Píšeš v podstate,že keď po niečom dlhodobo túžim, dá sa povedať, že som s tým stotožnený, úplne verím a dôverujem, že to tak vyjde, v podstate to tak vyjde. Nesedí to matematicky, hoci tá možnosť pomerná 1: zvoleným možnostiam tam samozrejme reálne jestvuje. Pokiaľ to chceš dať do duchovného nematerialistického kontextu, do sveta, ktoré prekračuje ľudské myslenie, myslím si, že toto sa jednoznačne dokázať nedá. Azda nebol študent ktorý sa vyslovene nemodlil pred skúškou, mnohí to samozrejme mysleli naoko, len aby dosiahli želaný efekt, viac ich niečo duchovné prirodzene nezaujímalo, tak ako ich nezaujíma duchovný kontext života naprieč celým svojím životom. Prejavuje sa to tak, že človek proste odpadne od svojej viery v okamihu, kedy prekročí bariéry svojho myslenia, kedy sa nemysliteľné aspoň pre neho stáva v podstate mysliteľným, kedy sa nereálne stane reálnym, kedy sa bizardnosť, teda akási zvláštnosť stáva niečím, čo je, bolo normálne.
Záverom ti poviem, že to všetko dosiahneme objektívnou pravdou ako niečím ktorý nezávisí od vôle a želaní subjektu. A na toto mnohí nemyslia a zabúdajú, pretože všetko prispôsobujú len na popud svojho myslenia, len na popud svojho rozhodovacieho procesu, procesu, ktorý som spomenul nie jeden krát, a ktorý funguje ako významná zložka pri dosiahnutí nejakého úspechu, prinajlepšom dosiahnutí dobra, v ktorom úžitok budeme pociťovať viacerí, alebo jednotlivci tak, že nebude nikto pri tom priamo obmedzovaný. Myslím si, že toto presne je aj duchovné posolstvo biblie, ktoré chce dosiahnuť jednotu všetkých prostredníctvom jasných slov Ježiša, ktorý hovorí, že raz bude jedno stádo a jeden pastier. A len keď nastane takáto situácia, vtedy môžeme hovoriť ako o vzájomnom zjednotení, kde nebude miesto pre rozdelenia. Samozrejme, nevieme si to predstaviť v čase a priestore a verím,že Boh ti to vysvetlí vo večnosti.
Napíš svoj komentár