Tak ďaleko... tak blízko... mráz prechádzajúci do žíl ovládol celé telo. Ono zamrzlo. Zamrzli aj slzy stekajúce po tvári ako slová, ktoré sa už nevyslovili. V rukách som držala čierne na bielom. Jedna z mála ľudí poznajúcich pravdu. A stála som... Stála som pri Tvojej posteli v nemocnici čakajúc na zázrak od Boha. Kdesi v kútiku duše som túžila po tom, aby ma niekto zobudil a povedal, že je to len sen. Zlá nočná mora. Moje vedomosti mi však nedovoľovali vysloviť túto túžbu nahlas. Tak som v slzách, prerývajúc plač, zahalená bolesťou a horúčavou vyslovila : "Jani, musíš ísť čím skôr k Bohu, aby si sa netrápila."
Len sama v sebe som si prehrávala, čo som mohla urobiť, čo som vedela narozdiel od ostatných. Snažila som sa prijať to a žiť tak, ako predtým. Vedela som, že Ty by si to tak chcela. Starala som sa o manžela a jeho syna tak, ako som najlepšie vedela. Nechala som len divadlo, aby som namiesto hodín v divadle, mohla stráviť hodiny s Tebou v nemocnici. Ale prestávala som vládať. Mojich návštev bolo čoraz menej. V škole nás síce učili ako sa starať o umierajúceho, ale neučili nás ako sa starať o najbližšieho umierajúceho. Ako tam stáť a neplakať, ako byť blízko Teba a nevyčítať si, že som Ťa nedonútila ísť na objednané vyšetrenie, ako sa Ti pozerať do očí a klamať, že sa vrátiš medzi nás.
Upadala som radšej doma. V práci si všimli, že chudnem, že nejedávam, nemaľujem sa a radšej ťahám čo najviac času v práci. Ale opora mi akosi chýbala. Keby si mala síl, prišla by si a vynadala môjmu mužovi za všetko. Ale on si bez Teba neuvedomil, čo robil. Radšej mi v deň Tvojej smrti oznámil, že odchádza. Cítila som sa hrozne sama. Boh mi je svedkom, koľko bolesti, smútku a samoty som zrazu musela niesť. Môj organizmus to nezvládol. Dostala som čierny kašeľ a chlamýdie. Lekári akútnu fázu liečili dlhšie ako mesiac. Keby si tu bola, povedala by si mu, nech sa o mňa stará, nech mi nevyčíta, že nepečiem, hoc robím všetko ďalšie okolo domácnosti, nech sa mi nevyhráža rozvodom, lebo to bude mať horšie následky. A ja som v tej chvíli zhrešila, padla som neskutočne hlboko. Nielen že som začala fajčiť a dala si žiadosť na Ukrajinu, lebo som chcela ísť čo najskôr za Tebou, ale aj som sa platonicky zamilovala do chlapca, ktorý ma počúval, ktorý mi radil, tešil ma maličkosťami. Keby si tu bola, povedala by si, aby som to nerobila, lebo aj on odíde a budem to mať ťažké, lebo opäť budem sama. A keby si tu bola, povedala by si svojmu krstnému synovi, že to má riadne nahnuté, nech s tým niečo robí.
Ja dnes len tápem,neviem, čo mám robiť, ani kadiaľ kráčať ďalej. Ostali mi len pekné spomienky na Teba a Michala. A tiež trpkosť z prázdnoty, ktorá po vás dvoch ostala. A nikto ju nezaplní. Stále vás ľúbim. A stále mi chýbate. A viem, že sa to tak skoro neskončí.
Tak sa vraciam do svojej všednej krutej reality. A stále si vás nosím tak blízko- vo svojom srdci. Aj keď ste obaja tak ďaleko.
No mne to príde trápne snažiť sa vytvoriť čosi čo má znieť tak "výnimočne a užasne tajomne" tak napíses "tak daleko, tak blízko"...
To je akoby som napísal "Taký som vysokí, taký som nízky"...
A snažils a to vysvetliť že som vysokí ale oproti najvacsiemu mužovi sveta nízky...
NIč-moc, radsej ani hviezdičkovať nebudem lebo by som ti to dosral...
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
To je akoby som napísal "Taký som vysokí, taký som nízky"...
A snažils a to vysvetliť že som vysokí ale oproti najvacsiemu mužovi sveta nízky...
NIč-moc, radsej ani hviezdičkovať nebudem lebo by som ti to dosral...