Mne sa to posledne mesiace stáva takmer pravidelne. Vždy je to o tom istom a vždy je to silne. Budím sa potom so slzami v očiach,alebo negatívne naladená z toho,že proste tento systém aký u mňa prevláda je v podstate úplne nanič...
Takže v skratke asi takto..
Takmer hneď po škole som okolnosťami svojho žitia bytia bola prinútena odísť z domu. Vyraziť do nepoznaného a začať žiť sama so sebou a sama sama na vlastnú päsť. Tak aj bolo..mala som vtedy asi 19 či 20 rokov. Spočiatku aj,keď to bolo ťažke bolo to fajn..taka ta živelná sloboda. Zrazu som mohla čo som chcela,kde som chcela a bavilo ma to. Ale!..ešteže aj túto možnosť niekto vymyslel všetko ma svoje pre a proti. Jedným a najväčším "proti" tohto všetkého bolo to,že keď som odišla z domova a z rodného kraja zanechala som tam všetko. Svoju rodinu,svojich priatelov a známych..a s nimi aj kus seba.
A tak som sa spočiatku povzbudzovala takým štýlom,že to všetko chce len čas.Čas je najlepší liek.Čo oko nevidí srdce nebolí. V najhorších prípadoch stále máme telefóny a internet a tak ďalej. (často krát som si v duchu ponadávala,že prečo v dnešnej vynaliezavej dobe ešte nikto z tých múdrych ľudí nedokázal vymyslieť Teleport..to by bola vec! )
Môj patent na zmiernenie bolesti ovšem nebol 100%tne účinny,práve naopak. Spočiatku to trochu fungovalo ta bolesť a smútok za ľudmi,ktorých tak ľúbim a,ktorí mi tak velmi chýbajú sa minimálne zmenšovala...úplne krok po krôčiku a ja som začala dúfať. No to bolo vtedy..teraz časom...,keď už prešlo niekolko rokov možem s rukou na srdci povedať: "momentálne je to najhoršie". Je to tak zlé a tak to bolí,že mi to nedá spať. Že v spánku sa v snoch sa stále vraciam domov a prežívam v tom sne taký neopísateľný pocit spokojnosti a bezpečia až ma to samu zaráža. V tých snoch som doma s priateľmi a rodinou a sedíme vonku,popíjame slníme sa rozprávame sa o všetkom možnom a je to tak super. ALE!...ano zase to,Ale..v tom momente kedy prežívam možno dva kroky od stavu nirvány možno mi v tom sne prepne v hlavičke...niekde tam vzadu začne blikať varovne červená kontrolka...,že sa musím vrátiť. Že ich tu všetkých zase musím opustiť a odísť tam kde teraz žijem,bývam,pracujem,lúbim a som. A ja nechcem tak velmi nechcem,zmietam sa v tých snoch,trápim sa,plačem a vymýšlam stovky a stovky výhovoriek,aby som mohla zostať. A vtedy sa zobúdzam zúfala so slzami v očiach do nového dlhého dňa ďaleko od nich. Stále dookola takmer každú noc.
Nedá mi však nepovedať jednu a velmi dôležitú vec. Za týmto všetkým sa skrýva určite nespokojnosť a povinnosti,ktoré mi už dávno prerástli cez hlavu. A za tými sa skrýva moja práca. Moje zamestnanie,ktoré ma niekde v hĺbke tak kúsok po kúsku ničí.
Možno si niekto z Vás povie: Prečo neodíde z práce prečo sa nevráti domov a nenájde si prácu tam..take jednoduché!...,ale nie nie je to take ľahké ako sa to zdá. Okrem toho stále existuje dôvod,ktorý ma tam kde teraz bývam drží.
Najväčší,najkrajší a najsilnejší dôvod,ktorý ma dvíha zo zeme,keď spadnem. Ktorý mi suší slzy svojími slovami a mazná mi dušu aj srdce svojím smiechom a skutkami. A práve pre tento dôvod ešte vládzem a ešte vydržím a budem sa snažiť. Lebo proste viem, že to zato stojí. A, že to pre nás musím urobiť. Ja viem, že ten človek toto bude čítať a preto ti odkazujem jedno velké Ďakujem!..možno aj vďaka tomuto pochopíš prečo som niekedy taká aká som a ty najlepšie vieš o čom hovorím. Milujem ťa tak silno, že proste budem bojovať ďalej.
Zdvihnem zase raz hlavu a budem žiť svoj život..dospelácky a zodpovedne,lebo tak je to správne a tak to má byť. V myšlienkach a v snoch sa budem vracať domov za rodinou a priateľmi a,keď mi to okolnosti a možnosti dovolia tak za nimi aj odcestujem.
A potom,keď už budem zase nachvílu tam s nimi...a ľahnem si doma do svojej postele...možno práve vtedy sa mi bude snívať znova ten sen..no tentokrát v ňom nájdem ten dôvod, že môžem ostať...usmejem sa..a začne nový deň..
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
midori
17. 6.júna 2012 16:42
páči sa mi optimistický koniec
Napíš svoj komentár