Keby som mala taký talent, nakreslila by som si tvoje oči a hľadala v nich pravdu...vysvetlenie...Stále nechápem...stále neverím...
Zase tá paranoja...zase tisíce otázok v mojej hlave..cítim šum, presne ako v telke,keď ju zapneš a nejde zrovna žiadny program.
Už viem čo je beznádej...
..to je,keď sedíš..celý sa chveješ, je ti zima,na hrudi ťa tlačí a chveje sa ti spodná pera..brada sa začne nekontrolovateľne triasť..a ty sa nevieš pohnúť...si ako socha z kameňa...studená,nehybná.
Taký si pre mňa teraz aj ty...studený a neoblomný.
Zmietam sa v pocitoch.Hrozne to vo mne vrie. Mieša sa vo mne hnev,bolesť,nenávisť,pochybnosti,výčitky,sklamanie,samota...no nakoniec aj tak láska...
...láska k tebe. Silná a nekontrolovateľná. Chcem ti odpustiť..asi tak 2 sekundy to fakt chcem. Potom príde rana...a hrdosť mi zasadí poriadny úder...jedno silné zaucho a ja zapochybujem. Nie o tej láske,ale o tom odpustení.
Možno mi chce len naznačiť, že by som v prvom rade mala odpustiť sama sebe...,ale ako si mám odpustiť,že stále cítim...,že ty si ten pravý a ten jediný?...ako,keď ničomu nerozumiem...nechápem prečo sa to stalo..nechápem ani začo..
Povedal si,že každá posratá sekunda tvojho dlhého dňa bude patriť mne...zapichlo sa mi to do srdca a zarezalo do hlavy..v nej si stále stláčam repeat...repeat...repeat...pomáha mi to dýchať..drží ma to pri zmysloch..
Vždy,keď nachvíľu oklamem hrdosť, keď sa pred ňou skryjem myslím na teba...nato ako jedine Ty si ma vedel rozosmiať, ako jedine Ty si ma dokázal naštartovať do nového dňa aj,keď som tvrdila, že to nejde...pri tebe išlo všetko...veci nemožné...veci zložité...
Hrnú sa na mňa všetky spomienky, zo všetkých strán..všade,kde sa pozriem si tam. Si ako vzduch...si všade...len chvíľami je ťa menej a menej.
Každú sekundu čakám, že zazvoní budík,že otvorím oči a poviem si fuj to bol,ale hnusný sen...nočná mora..už nebudem jedávať pred spaním...,ale neprichádza to...je deň...veci sa dejú,ľudia žijú..ty žiješ, ale už bezo mňa...
Len ja nežijem...prežívam..už nie som človek čo má telo už som len duch čo ma telesnú schránku..popraskanú..popukanú..chabo držiacu pokope.
Chýbaš mi...každým pohybom hodinovej ručičky viac...plačem...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
a znie to trápne, ale ono to chce čas...