Môj veľký deň.. aj tak mi dali najavo že idem len bokom.

Dnes som ako malá pohromka mala absolventský koncert. Osem rokov ktoré som strávila na husliach, nie vždy pekné, často aj nahnevané spomienky keď sa mi nechcelo cvičiť. Hádanie s učiteľkou, učenie sa teórie, konkrétne slovenskej národnej hudby z ktorej ma čakali absolventské skúšky.

Skúškami som prešla, aj tými z nástroja a tak ma čakalo už len jediné. Absolventský koncert. Ten môj veľký deň, ktorý bol práve dnes. Ako prvé číslo bol náš ľudový orchester (kde som hlavné husle) a tanečníci. Nastúpená v kroji, strémovaná, zahájila som koncert.

Ako sólo som hrala deviata v poradí. Johannes Brahms, Uhorské tance. Veľmi známa tanečná pieseň. Dovolím si pochváliť sa, podala som výborný výkon.

Bola som na seba naozaj hrdá. Bola som rada že to mám konečne za sebou. Svoje husličky mám rada, ale je čas pohnúť sa ďalej. Po koncerte klasicky klaňačka, príhovor absolventov.

Prišiel otec.. objal ma. Potešilo ma to, veľmi. Nerobí to často. Dokonca ma aj pochválil. Celá rada, topánky otlačené od opätkov, v krvavej ruke pichľavé ruže, na pleci s kabelkou, na chrbte s husľami a v druhej ruke s krojom som sa tešila že celá unavená pôjdem konečne domov. No on oznámil že sa nepatrí tak skoro odchádzať. Odišiel a rozprával sa. Dlhšie než 30 minút.

Vyzula som si opätky a išla som bosá po ulici. Bol to môj deň. Rozprávať sa môže inokedy. Nevadilo mi že som mala po slzách čierne stopy od špirály. Že som išla v slávnostných červených šatách a pritom bosá. Vadilo mi, že toto bol môj jediný veľký deň, no pre nich som aj tak išla bokom..

 Blog

21 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu