Ja neviem kto som..
Keď som v spoločnosti, nedokážem byť smutná.
Komunikujem, smejem sa.
Cítim sa dobre. Väčšinu času, keď som s nimi, s hocikým.
Dokážem sa zabávať.
Vtedy v seba verím. Verím v šťastnú budúcnosť.
A zrazu sa končí škola, ja nastupujem do autobusu. Vystúpim, moj úsmev z tváre mizne. Vráti sa až ďalší deň. Prídem domov, zhodím veci a sadnem za počítač.
Neviem prečo, automaticky púšťam depresívne pesničky.
Rozmýšľam.
Neverím si.
Neverím nikomu.
Chcem umrieť.
Som nanič.
Nikomu by som nechýbala.
Všetko je zbytočné, načo niečo skúšať..
Večer sa osprchujem a ľahnem si do postele.
Rozmýšľam.
Plačem. Stále plačem.
Aj keď príde brat, plačem. Potichu, aby ma nikto nepočul.
Prečo? Kam zmizlo moje doobedňajšie ja?
Prečo sa cítim taká sama? Som naozaj taká sama?
Utápam sa v depresii.
Každý deň.
A potom sa nachvíľu zase smejem.
A potom ma vnútri budá bolesť.
Mám dve tváre. Obe prežívam dokonale. Toho optimistického, flegmatického extroverta, aj pesimistického, melancholického introverta.
Ja už neviem kto som.. jediné čo viem je to, že tento blog napísalo moje temné ja. Moje ja, ktoré by najradšej ani nebolo.. pomaly vytláča to staré ja.. hovorí mu, že je zbytočné tiež..
Mám.. maniodepresiu. Nikomu to nikdy nepoviem.
Aj tak som pre všetkých len simulant. Aj tak by sa mi vysmiali. Ale oni to nikdy nepochopia.
*Prikladám link. » www.bedekerzdravia.sk/?main=article&a...
Blog
Komentuj
9 komentov k blogu
1
15matka14
26. 5.mája 2010 20:22
to si písala o mne????
4
vidím sa v tom
tiež si mechanicky žijem svoj život,ale už ma to nesere
vybodni sa na to
tiež si mechanicky žijem svoj život,ale už ma to nesere
vybodni sa na to
9
bipolarna porucha to urcite nie je. ale nie je to ani obycajna naladovost. skor si pozri toto: » hranicnaporuchaosobnosti.blog.cz/...
Napíš svoj komentár