Možno práve toto je dôvod, prečo si mladí ľudia kúpia radšej psa akoby si mali trúfnuť vychovávať svoje dieťa.
Volám sa Alex, mám 22 rokov a som troska. Prešiel som si mnohým a teraz by som dal všetko za pokojné dospievanie aké mali moji priatelia. Prietelia..... Veď žiadnych nemám. Niekedy som mal, ale na tie časy si už nepamätám. Pamätám sa, vlastne skôr si matne spomínam na časy, keď som mal priateľov za peniaze a za zlo páchané na iných.. Skúste si tipnúť, čo bol môj životný problém. Drogy, áno správne je to tak. Ako som bol na to niekedy pyšný, tak sa teraz za to dvojnásobne hanbím. Nikomu by som to neprial a preto teraz sedím medzi štyrmi stenami a som odhodlaný porozprávať vám, na čo si máte dať pozor. Možno sa teraz smejete a vravíte si, že som asi nebol dosť silný, aby som do toho nespadol, ale to nie je pravda.
Myslíte si, že moji rodičia bolo alkoholici a vôbeca mňa nemali záujem a preto sa mi to stalo? Kdeže, nepatrím k týmto knižkovým prípadom. Aj mama aj otec by mi zniesli aj modré z neba. Boli inžiniermi a svoju budúcnosť videli vo mne – najlepšom žiakovi základnej školy.
Hrával som futbal, baby ma žrali a mal som mnoho priateľov..... Priateľov, ktorí si mysleli, že pri mne zažiaria.
Mal som jedinú skutočnú priateľku. Bola záhadná a veľmi krásna. Vždy keď som mal problém, Nina – tak sa volala, mi pomohla. Nikdy ju netrápilo, či ju potrebujem o polnoci alebo o piatej ráno. Vždy bola pri mne. Mal som v podstate radostné detstvo. No ale potom prišlo obdobie mojej puberty, ktoré mi zmenilo život. Navždy...
Nikdy som si nemyslel, že puberta môže prebiehať tak hrôzostrašne a dlho.... Zmenila celý môj život. Tak poďme pekne poporiadku...
Bolo to niekedy začiatkom leta. Prestával ma baviť futbal a začal som sa zaujímať o iné veci. Veci blízke puberťákom. Začínalo sa to celkom nevinne. Nina si našla nejakú novú partiu a jedného dňa mi povedala „Nechceš ísť so mnou? Veľa som im o tebe rozprávala a radi by ťa spoznali, neboj oni sú naozaj veľmi milí.“
No a ja ako správny kamarát – nenechal som Ninu v štichu. Nevdel som o koho ide a mal som aj obavy, ale túžba bola silnejšia. Nina o nich veľa nehovorila, len že ich je veľa a je s nimi zábava.
Prišiel ten deň a Nina mi zazvonila pri dverách. Otvoril som a zbadal som niečo čo mi vyrazilo dych. Nina bola celá opuchnutá a mala nepekný monokel pod ľavým okom. Nevedel som si to vysvetliť. Nemala otca ktorý by ju bil a mamu takisto nie. Hneď som si pomyslel na tú jej partiu a chcel jej dohovoriť, ale ona ma ubezpečila, že to nie je tak ako to vyzerá.
„Alex nie je to tak ako si myslíš. Nikto ma nezbil, len som včera vypila viac ako som mala a doma som nešťastne spadla.“
Nemal som dôvod neveriť jej, pretože mi nikdy neklamala a mala moju plnú dôveru. Vybrali sme sa teda za jej partiou. Nevedel som kam ideme len som mlčky kráčal za Ninou a rozmýšľal nad tým akí asi budú. Aj som sa tešil a zároveň aj bál.
Netrvalo dlho a Nina zastala pred veľkým lesíkom v strede sídliska. Nechcel som tam ísť, pretože o tomto mieste sa hovorilo ako o mieste kde normály človek ani nevkročí pretože sa bojí. Mali sa tam stretávať rôzne skupinky podivných ľudí. Bežný občan radšej obišiel polku sídliska akoby mal ísť cez spomínaný park.
Vošiel som tam pretože som nechcel pred Ninou vyzerať ako zasran. Prišli sme k neďalekému altánku kde kedysi bývala nejaká krčma a po jej zatvorení tam ostal len tak stáť. Nina trikrát zabúchala na dvere. Chvíľu sme čakali a potom sa vo dverách zjavil chalan. Nina nás hneď zoznámila.
„Kiko toto je Alex o ktorom som ti vravela.“
„Čau“, povedal potom čo si vybral cigaretu z úst. Nechcelo sa mi vôbec vojsť, pretože sa mi zdalo, že to nie je dobrý nápad a z vnútra vychádzal čudný pach.
„ No čo tam stojíš ako prikovaný hádam si sa nezľakol zasran! “Vyhŕklo z Kika.
„ Nie, nie len som ešte nad niečím premýšľal“, odpovedal som a vošiel dnu.
Moje pocity boli zmiešané, nevedel som ako sa v prítomnosti takýchto ľudí chovať. Nevedel som čo oni pokladajú za normálne a za čo by ma mohli vysmiať. Tak som tam ticho sedel a rozmýšľal čo sa bude diať ďalej. Všetci na mňa pozerali. Mali čudný výraz v tvári. Bolo ich tam osem. Nina, Kiko, ďalší traja chalani a tri baby.
Nezapieram a poviem že boli veľmi pekné. Hlavne jedna, ktorá sedela v rohu miestnosti a záhadne sa na mňa usmievala. Zrejme som nebol ničím zaujímavý, keďže sa začali baviť bezo mňa a veľmi zvláštnym spôsobom. Len to dievča tam ticho sedelo a pozeralo na mňa. Po chvíli sa mi prihovorila.
„Ahoj ja som Lenka. Nikto nás nepredstavil. Som Kikova sestra.“
V tom sa jej v očiach zjavil smútok. Nechcel som vyzvedať prečo a nakoniec to ani nebola moja vec.
„Ahoj ja som Alex, som Ninin najelpší kamarát.“
„Hmmm...“, vypadlo z Lenky. Ostala zadumaná a bez nálady ticho sedieť.
Neviem prečo ale ostatných som si ani nevšímal. Stále som sa pozeral len na Lenku a rozmýšľal som čo ju tak trápi.
„Nechceš sa ísť prejsť a možno aj porozprávať? “
„Padlo by mi to dobre“, odvetila Lenka a tak sme sa pobrali od ostatných. Hneď ako sme boli v bezpečnej vzdialenosti od altánku Lenka si sadla na lavičku a začala veľmi plakať. Nevedel som to zastaviť a ani som vlastne netušil prečo plače.
Tak som si vedľa nej sadol a čakal kým sa upokojí. Jemne som ju hladil po chrbte a v duchu sa modlil nech to už konečne prejde. Lenka sa ukľudnila, pozrela na mňa tými žalostne smutnými očami a začala mi rozprávať o svojom živote.
„Vieš ani ja ani Kiko sme to nemali ako deti ľahké. Otec sa na nás vysral, mama stále chľastala a ja ako staršia sestra som sa vždy musela o všetko starať. Variť, riadiť, prať, starať sa o ožratú matku a ešte aj o Kika. Teraz si vyčítam, že všetko čo sa stalo je moja chyba. Kiko si našiel partiu a ja som to neustrážila a vlastne som bola rada že nebýva doma pretože som mala o starosť menej. Zanedbala som ho a keď mi prvý raz prišiel domov na mol opitý, mama z toho mala nesmiernu radosť, tak mi rupli nervy. Nakričala som do neho, a začala sa ľutovať ako ma život bije a čím som si to zaslúžila práve ja. V tom mojom vnútornom rozhovore som si ani neuvedomila, že Kiko ušiel. Bol preč týždeň a ja som mohla strachom umrieť. Potom sa vrátil....... A odvtedy je to stále len horšie a horšie. Preto s ním chodím sem aby som ho mala aspoň ako-tak pod kontrolou......“
Nevedel som čo jej mám na to povedať. Naozaj to nemala ľahké a ani som nechel uveriť tomu čo všetko má už za sebou.
V tom sa ma opýtala: „Si tu prvýkrát? “
„Áno“, odvetil som.
„Dávaj si prosím ťa pozor. Na seba aj na Ninu. Prosím ťa. A teraz sa už vráťme aby Kiko neznervóznel.“
Tichým krokom sme sa vrátili späť do altánku. Nechcel som uveriť vlastným očiam tomu čo som uvidel keď Lenka otvorila dvere. Úplne som onemel a ticho si sadol do kúta k Lenke.
Teraz sa iste pýtate, že čo som tam asi mohol vidieť. Ešte teraz mi behajú zimomriavky po chrbte, keď si na to spomeniem. Nina sedela na Kikovi a zvláštne sa na ňom pohupovala. Nechcel som veriť že by bola niečoho takého schopná. Ostatní sa len ticho prizerali a tvárili sa ako by sa nič nedialo. Keď bolo po všetkom Nina sa na mňa usmiala a povedala:“Alex poďme domov už je veľa hodín.“
„Dobre odvetil som.“ Dal som Lenke pusu na líce a pobrali sme sa domov. Celou cestou sme obaja mlčali. Neodvážil som sa Nine niečo povedať ani jej nič vyčítať. Prišiel som domov a nedalo sa mi zaspať. Vkuse som si len opakoval, že to nie je moja vec a že Nina vie čo robí. Mýlil som sa, ale na to som prišiel príliš neskoro.
Na druhý deň v škole sme si s Ninou nepovedali ani slovo, dokonca si ku mne ani nesadla. A pravdupovediac ani ja som nemal chuť. Ako sa blížil koniec vyučovania, Nina prišla ku mne a spýtala sa ma či aj dneska nepôjdem s ňou. Lenka by vraj bola rada.
Akonáhle som počul meno Lenka prikývol som a ani som sám nevedel ako. Prišiel som domov a pri obede som myslel už len na to ako večer zbadám Lenku. Dúfal som, že znovu budeme mať možnosť byť sami, len tak sa rozprávať alebo byť ticho. Bolo mi to jedno, len nech som s ňou. Sám sebe som sa čudoval. Veď som ju videl iba raz.
Nina zaklopala skôr ako sme boli dohodnutí, čo ma v podstate aj dosť potešilo. Bola nejaka divná. Akoby sa hanbila za to, čo som včera videl. Ale nepovedala ani slovo.
Po chvíli sa ma začala vypytovať: „ O čom ste sa včera s Lenkou rozprávali? “
„Ale len tak o živote“, odpovedal som.
To bolo asi prvýkrát čo som Nine nepovedal celú pravdu. Neviem prečo, ale mal som divný pocit, že keď jej to poviem, nemusí to priniesť nič dobré...
Ďalej sme mlčky kráčali a ja som sa nevedel dočkať momentu kedy uvidím Lenku.
Prišli sme na miesto a Nina opäť zaklopala. Otvoril Kiko, pobozkal Ninu a vošli sme dnu.
A vtom som ju uvidel. Lenku. Zmocnil sa ma zvláštny pocit, ktorý som doteraz nikdy v živote nemal. Nevedel som, čo sa so mnou deje, ale bolo to krásne. Chcel som aby tá chvíľa trvala večne. Lenka sa usmiala a sladkým hlasom povedala: „ Ahoj Alex som veľmi rada, že si tu aj dnes.“
V prvom momente som sa vôbec nevedel vykoktať, no nakoniec zo mňa vypadlo: „Aj ja som rád, že ťa opäť vidím.“ Očervenel som a nasledovalo pár minút trápneho ticha. Kiko začal debatu tým, že sa opýtal, čo ideme robiť. Každý bol ticho.
Začalo sa rozoberať, kto mal aký deň, no mňa nejako táto debata nezaujala. Zaujali ma Lenkine oči. Bolo v nich niečo čo predtým nie. Bol som zmätený, pretože som nevedel, čo ten výraz spôsobilo. Vyzerala šťastne, ale ja som s tým nemal veľa skúsenstí a nebol som si istý. Nevedel som sa dočkať chvíle kedy budeme sami. Hľadeli sme na seba a nenápadne sa usmievali. Po krátkej chvíli z Lenky vypadlo: „Nejdeme sa prejsť? ? “
„Jasné! “ odpovedal som nadšene.
Išli sme na tú istú lavičku ako deň predtým. Dlho sme sedeli len tak, ticho, nehybne.
„Vieš, mám veľa snov, a sny sa majú plniť Alex, nie? Či nemám veriť na rozprávky? Na to, že to ešte bude iné ako je? Ako sa to vyvíja? Aj ja mám svoje sny... Prečo ich nikto nevidí? To chcem naozaj až tak veľa? ? ? “ Pripadala mi, ako keby bola nahnevaná na celý svet.
„Jasné Leni, sny sú na to, aby sa splnili, len možno ešte neprišla tá chvíľa, kedy je to vhodné. Možno máš pred sebou ešte dlhú cestu, a na jej konci ťa čaká niečo iné, krásne. A nie to, čo sa deje a vyvýja teraz. Viem, že si to zaslúžiš a strašne by som ti to prial. A viem, že keď budeš chcieť, tak sa ti to splní. Nesmieš sa vzdávať! “
Neviem, kde sa vo mne nabrali takéto slová, ale mal som pocit, že to je to, čo chce práve počuť. Ostala ticho, a po chvíľke sa začala smiať.
„Naozaj si myslíš, že by som to nemala vzdať? Čo ak to bude už len horšie? Vieš, vždy je to tak..... Tak, že keď stretnem niekoho kto by mi mohol pomôcť, Kiko to nedovolí. Ako keby vedel, že by sa to dotklo aj jeho. Som jeho väzeň. Všetko podriaďujem jemu, tomu aby vôbec prežil ešte pár rokov...“
Poslednú vetu som vôbec nepochopil. Veď Kiko bol mladý. Je pravda, že nevyzeral najzsravšie, ale ľudia sú rôzni a sprvu som tomu neprikladal veľký význam.
„Prečo aby prežil? ? ? “ opýtal som sa nesmelo.
„Pretože je závislý, nevšimol si si to? Nina ti nič nepovedala? Nevieš o čo v tejto partii ide? Viem, si ešte mladý a neskúsený, a preto ťa varujem teraz, kým nie je neskoro. Buď sa drž pri mne, alebo sem nechodievaj vôbec. Myslím, že pre Ninu to už začalo tiež.“
Tak teraz ma Lenka dostala. Nevedel som reagovať na jej slová, na to čo mi povedala. Iste sa pýtate, či som bol ozaj taký hlúpy a nič si nevšimol. Jasné, že hej, ale stále som si myslel, že možno je to inak ako to vidím ja. Nechcel som Nine krivdiť po dvoch dňoch.
Zrazu sa mi začali hrnúť do očí slzy. Nevedel som, či to premôžem, a vlastne mi to bolo aj jedno.
Nevedel som stráviť predstavu, že Nina by niečoho takého bola schopná. Stále dookola som si v hlave opakoval, že je to len zlý sen, a že mne sa to nestane nikdy! Ani som nevedel ako strašne sa človek môže zmýliť sám v sebe.
Ale vráťme sa k Nine. Ani vlasne neviem, ako by som vám mal opísať ako som sa cítil, pretože to neviem opístať po takom čase sám sebe. Bol som skľúčený, rozčarovaný, smutný a nahnevaný zároveň. Ani som netušil, že v človeku sa môže odohrávať toľko emócií naraz.
Vlastne si doteraz nepamätám zvyšok toho dňa. Neviem ako a kedy sme sa s Lenkou vrátili nazad k ostatným a ako som zašiel domov ja a Nina. Asi si to moja myseľ nechce pamätať. No je dosť možné, že za to môže aj to svinstvo čo mi posralo celý život.
Potom som sa tam asi týždeň neukázal a na Ninu som sa nemohol ani pozrieť. Ani ma tam vlastne nič neťahalo. Teda nič okrem Lenky a okrem strachu o Ninu. Tá dobre vedela prečo sa s ňou vôbec nebavím, a ani neskúšala nadviazať so mnou rozhovor, pretože vedela, že sa dopustila niečoho čo mi ublížilo, a keďže ma dobre pozná, nechala ma vychladnúť.
Celý týždeň som bol zadebnený vo svojej izbe a rozmýšlaľ som nad poslednými dňami. Cítil som sa previnilo kvoli Nine, a zároveň nádherne kvôli Lenke. Mám ju veľmi rád, hoci ju poznám.... Vlastne ju vôbec nepoznám. Ale vedel som, že skôr či nesôr zasiahne do môjho osudu. Kto by to bol na začiatku povedal, že práve ona mi bude zachraňovať život. Strašne sám seba viním, čím všetkým si kvôli mne prešla a ako som ju trápil. Bol som taký hajzel, že som ubližoval tej, ktorú som najviac miloval. No to už zase predbieham.
Mal by som sa vrátiť k tomu, čo ma dostalo naspäť k Nininmu spolku... V piatok večer mi zazvonil telefón a keď som ho zdvihol začul som Lenikn hlas. Znel tak nenormálne krásne. Hneď som vedel, že čokoľvek bude odo mňa chcieť, neodolám a nedokážem jej povedať nie.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár