...Na radu mojej kamosky a po dlhom romyslani o tom vsetkom,som sa rozhodla.Poviem mu pravdu.Poviem mu,ze pre mna znamena viac ako kamarat.Ale ako to sformuljem?Nikdy som nebola taka odvazna,nikdy som taketo nic neurobila.Tak som nabrala vsetku odvahu aka sa len vo mne nachadzala,otvorila som rp a napisala som mu to.Uz sa vlastne nepametam ako presne,no hlavne bolo,ze som mu to povedala.Ja! Mala som len dve moznosti.Bud odpise alebo ma vypne a nikdy viac sa neozve.Neznasala som taketo situacie ale bolo neskoro na lutost.RP bola odoslana a mne zostavala len jedna moznost- cakat.
Ked som videla,ze naozaj odpisal,chytila ma prudka bolest srdca.Bala som sa to otvorit.Ruky sa mi triasli,slzy sa mi tisli do oci a usta nemohli vydat ani jedno hlasne slovo.Po zdlhavom nadychu,vydychu,nadychu,vydychu som sa konecne osmelila otvorit novu postu.Uprimna povedane,skoro mi vypadli oci.Stalo tam:"ja sa ti pacim?zlate" Nezabudnem ako ma to vtedy zranilo.Vela nadeji co som si robila tymto ukoncil.Odvtedy o tom nepadlo ani slovo cely vecer...
Lenze tu sa vyhodil jeden problem.Rano som musela vstavat a ist do skoly.Neviete si predstavit,ake mi to bolo trapne.Cely den som sa len vo vnutri modlila aby som ho nestretla...
Nastala velka prestavka.Vychadzali sme z pocitacovej ucebne (na druhej strane skoly ako nasa trieda) a schadzali sme dole schodami na hlavnu chodbu.Akonahle som zisla a uvidela ho stat aj so spoluziakom na zaciatku chodby,prudko som sa strhla a chcela som sa otocit.Tuzila som utiect prec,ist do triedy inou cestou,no nebola moznost.Nedalo sa to.Tak som sa aspon snazila zamiesat do davo,ved si ma snad nevsimne medzi tolkymi ludmi.Vtedy so mnou isla aj spoluziacka.Vkuse som sa s nou rozpravala a isla som co nejnenapadnejsie.Lenze vacsinou co clovek chce,to mu nevyjde.Takto to bolo aj v mojom pripade.Vsimol si ma a zavolal na mna menom.Instinktivne som sa otocila.V tu chvilu nahodil usmev.Vedel sa tak nadherne usmievat.Lenze sa smial aj ten jeho spoluziach.Bolo mi to take trapne,ved mu o tom urcite povedal.Dodnes si vycitam co som vtedy spravila.Hanblivo som sklonila hlavu a doslova som zacala utekat do triedy za kamoskou...
Vecer sa samozrejme tvaril,ze sa nic nestalo.Velmi som si to vazila.Citila som sa pred nim taka..ani to neviem popisat.Strapnena??
Na dalsi den ma kamoska poverila nech ju pockam a pojdeme von,lebo som mala o hodinu menej.Po obede som sa vratila na chodbu a sadla som si na gauc co sme tam mali.Presnejsie na nase ruzove kreslo zlozila som si veci a cakala som.Vobec som si neuvedomila,ze v ten den koncil rovnako ako ja.Ked sa tam zjavil,najradsej by som strcila hlavu do podlahy aby ma nebolo vidiet...Znova cakal na kamaratov.Ked ma zbadal,hned zamieril ku mne a sadol si hned vedla.Dlho sme sa vtedy rozpravali o vsetkom moznom.Nastastie,tema nepadla na nic,co sa stalo v predchadzajucich dnoch,za co som mu dodnes velmi vdacna.Bolo mi s nim tak uzasne.Vzdy som sa s nim rada a dlho rozpravala.Chapel ma a jeho nazory som vzdy brala vazne.Snazila som sa rozmyslat o tom co mi radil...Ked zazvonilo a jeho kamosi ho cakali.Nastal cas jeho odchodu.Hned som zosmutnela.Aspon raz som si vsak chcela zachovat svoju tvar a tak som sa tvarila odmerane,ze dobre "papa" a nadalej som pozerala von oknom...Uz bol asi na dva metre odo mna,ked sa prudko otocil,vratil sa ku mne,priblizil sa uplne blizko...uz som takmer vobec nedychala.Naozaj spravil nieco necakane.V tej chvili...
Pokracovat budem nabuduce.V poradi V.casti mojho pribehu
Skutočný príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
martinka1112
17. 8.augusta 2008 19:38
nemnaťahúúúúúj
Napíš svoj komentár