Keď.. som pochopila nepochopiteľné...
Keď som nádej strácala.. že pochopím sa..
Prišlo to čo som nečakala..
Chápať som sa pomaly začínala..
Celkovo v rieke smútku som sa utápala..
Na čiernej plti sveta som ako pustovník sa vozila.
Z času na čas túlala sa v šťastí..
Vieš Ty ..On.. Ona.. Vy .. a či my?
Čo to láska ešte je?
Porozumenie.. neha.. oddanosť..
A či krutá realita sveta..?
No ja nie..
Ja doposiaľ som len blúdila v kútiku fantázie
Zo štipkou bláznovstva...
A kúskom nenormálnosti
Za stenou tajnosti som posedávala
Na niečo len tak čakala.
Časom som mihla pohľadom len tak do diali..
Ako keď sa Vám záblesk svetla objaví.
Poznáš ten pocit keď okom pozrieš medzi riadok,
Medzi nie písmena..
Nie slová..
Proste do tunela fantázie..
Možno aj Ty ..alebo ona
Ani o tom nevieš
A tiež vo fantázii žiješ.
Svetu oči ukázať nechceš
Ja občas slepou sa tiež robím..
Nechcem vidieť zákutia hrôzy
Čakajúce na mňa za rohom
Či za siedmou ulicou domu
Životu a rozumu človek nerozkáže
A ani Ty nerozkážeš činom
Činmi spáchanými Tebou
A tak ako aj ja
Utápam sa v strachu sveta
Topím sa v slzách
A strácam pojem normálnosti
O realite sveta
Možno dielo toto zmysel nedáva..
A len pokrútiš hlavou nad ním
No či je v rámci normálnosti
A či mimo noriem..
Ver že niekomu niečo predsa pripomína..
Skús naplno robiť len to
Čo tvojou hlavou prejde
Tvojim rozumom víjde
Nesnaž sa byť ukrytím pred Všetkým
Nielen Teba
Ale všetkých sa to týka!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár