Obcas sa vsak stane, ze nech robıme co robıme, stale mame pocıt, ze to nestacı. Ze nıe sme dost dobrı. Ze nıe sme dost zaujımavı, ıntelıgentnı, pozornı, prıtazlıvı, zabavnı. Ze tomu druhemu nestacıme. Potom sa cudujeme, preco je vlastne s namı. A zacıname pochybovat. O sebe, o nom, o jeho vztahu a pocıtoch k vam, o vasıch pocıtoch k nemu, o vas. A to vsetko vacsınou kvolı drobnostıam, ktore sı ten druhy mozno anı nestıhne vsımnut.
Potom sı prestanete verıt, zacnete zıarlıt. Na kazdeho. Na kazdu. A na vsetko. Nemate naladu, chut anı cas.
Nastastıe sa na druhy den zobudıte a bude vam zase dobre. Krasne. Uzasne. Budete lıetat v oblakoch.
Alebo anı nıe. A preto napısete deprımujucı blog.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Je to tak možno preto, že to, ako by mal vyzerať správny vzťah, do nás bolo indoktrinované zo spoločnosti - z filmov, z kníh, od rodičov, atď. V nových vzťahoch sa nevedome snažíme podobať sa týmto vzorom; chceme sa vopchať do šablón. Nie sme sami sebou. A druhý to cíti - že nie sme sami sebou - a podvedome ho to nepriťahuje, odmieta masku.
Každý si žijeme vlastný svet; snívame vlastný sen. A preto väčšinou, keď sa zamilujeme do druhého, zamilujeme sa nie do neho, ale do našej vlastnej predstavy o našom ideálnom partnerovi. A v tej predstave sú napr. očakávania - že sa ten druhý bude správať tak, či onak. Tieto očakávania sa buď splnia, alebo nie - ak nie, tak sme nešťastní, ak áno, tak sme šťastní.
A vzťah - ten máme vlastne s každým človekom v našom živote. A to platí pre všetko - nie je možné nemať vzťah so všetkým, čo je okolo nás. Je to už len o tom, či je ten vzťah dobrý, alebo nie - či nás ten vzťah naplňuje energiou, alebo ju z nás vysáva. Ak nás vzťah s niečím / niekým vysáva, tak je niekde chyba.
Chyba je v nás - že nie sme sami sebou, že nechápeme a nepoznáme samých seba, že nechápeme, ako pracuje naša myseľ, že nie sme k sebe a k druhým úprimní - že nevedome klameme samých seba a tým aj nevedome druhých. Už len to, že si hovoríme, že nie sme dosť dobrí, je klamstvo. Podľa akých kritérií sa súdime, že nie sme dosť dobrí? Súdime sa podľa partnera? Podľa jeho očakávaní? Podľa toho, ako nás vidí on? Alebo sa súdime podľa toho, ako nás vidia alebo videli rodičia v detstve? Podľa toho, aké mali oni očakávania smerom na nás?
Všetko sa dá upraviť, každý vzťah zmeniť k dobrému - život sa dá žiť dobre a ľahko - ale najprv musíme poznať seba - ako pracuje naša myseľ, kam ide naša pozornosť, ako fungujú naše programy v hlave, atď.
"Poznaj sám seba", starodávny nadpis v delfskej veštiarni je nadčasový.
Poznať seba sa dá tak, že budeme svoju pozornosť smerovať dovnútra, miesto aby sme ju smerovali tam "von". Budeme sa viac venovať sebe, miesto aby sme sa venovali ostatným. Budeme svoju pozornosť smerovať na to, čo si myslíme, čo cítime, atď. Staneme sa "nezúčastneným pozorovateľom". Hlavne si budeme klásť otázky, ktoré nám dajú ďalšie otázky, a tie ďalšie. Takto sa v nás niečo posunie a to bude už začiatkom veľkého úspechu.