Som tu uz len ja. Ja s mastnymi vlasmi, nevycistenymi zubami. Ja a ista forma pesimizmu. A je mi z toho zle, z toho, co sa tu deje. Z toho, co pisem. Z toho, ako rozmyslam. A predsa to nechcem zmenit. Lebo asi je to tak dobre.
Lebo on potrebuje svoj ipod. On nepotrebuje moju spolocnost, len ipod. Pokurveny ipod, mohol si z neho zmazat aspon tie sproste fotky. Mozno mi ho daval, aby som ich videla. Mozno som zbytocne paranoidna.
Mam chut obliect si saty, obut si lodicky na vysokom opatku a ist von. A byt pekna. A byt zena. Sebavedoma. Mam chut vsetkym a hlavne sebe samej dokazat, ze ho nepotrebujem. Ze je to nikto. A na druhej strane chcem odist od ludi, obliect sa odpudzujuco, podprsenku nechat doma a ist do lesa. A byt ako bezdomovec. Aspon sa tak tvarit. Aspon chvilu. A snivat o tom, aka raz budem krasna. Ale len snivat.
Pretoze on vidi len seba. A za vsetkym dobrym sa ukryva ta jeho nenasytna tuzba. Ten hladny pohlad. Tie reci. Je mi z toho zle. A predsa sa mi to paci. A budem ho branit. Pretoze nanho mozem nadavat len ja.
Neznasam byt doma. Mam zle umysly. Mam zle myslienky. Som zla. Potrebujem spolocnost. Potrebujem samotu. Potrebujem ist odtial prec. Aspon na par hodin. Vratit sa do vlastneho sveta.
Idem zo seba spravit zenu. Idem sa osprchovat, umyt si vlasy, vycistit zuby. Dam si na tvar masku a potom sa namalujem. Pekne sa obleciem. A budem cakat. Cakat a dufat, ze ma matka pusti von. Dufat, ze mi slzy neznicia make-up.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
neviem ci je tam nieco co nesedi na mna momentalne. viem presne ako sa citis. nechcem sa tak citit a chcem to zmenit, chcem aby vela veci bolo inak, ale zaroven si to neviem predstavit, neviem ci chcem ludi alebo plakat sama, nevyznam sa sama v sebe, len cakam co bude...ci vobec nieco bude.