Myslela som si, že sme priatelia. Myslela som si, že všetká hrdosť, ktorej bol ochotný vzdať sa pre jediné vypočutie, že všetky slzy, ktoré padli na znak ochoty a spôsobovali tak intenzívnu bolesť, že všetka snaha, že toto všetko je niečím opodstatnené. Že sľub pre neho neznamenal len pár z nudy vyslovených písmen, myslela som si, že prísahou akoby dal mi kus srdca, o ktorý som tak stála, ktorý som si tak cenila a strážila, poklad, na ktorý som myslela každý jeden deň.
Žila som celý čas len v mylnej predstave, že význam slov nikdy a navždy v nás evokuje niečo dôležité, neporušiteľné. Ten istý kľúč k našim dušiam. Presne toto som si myslela. Myslela som si, že láska nezahynie pri prvom pokuse uniknúť, že priateľstvo ostane aj napriek krvavým chvíľam.
Dookola čítam a listujem v spomienkach, stále a vždy mám pocit, ako keby niekto zamrazil celé moje ja a chcel mi vytrhnúť srdce. Ten prázdny kus mojej osoby, v ktorom kedysi ukrytý kus jeho srdca driemal. A (z)mizol. Zo dňa na deň. So správou, ktorá sa ku mne dostala. S každým dňom nepríjemnej ignorácie, ktorou ma tak veľkoryso obsypal.
A teraz je preč. Jeho telesná schránka. Jeho postoj a správanie. Akoby ľutoval svoje vyznanie. Akoby chcel zabudnúť na celé mesiace, akoby hanba, hrdosť, česť boli dôležitejšie, než krásou a jemnosťou obdarený cit, či kvet.
Len jediný kus zabudnutých citov ostal mi, len posledných pár viet. Posledných tucet sĺz, ktoré unikli spod rúcha jeho tajomnosti a posledných niekoľko sĺz na mojej tvári, ktoré iste neunikli jeho pozornosti.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár