- Spomeň si, kde si bola pred rokom. Pred dvoma. Spomeň si na každý jeden zvrátený večer, prečítaj všetky tie nezmyselné výlevy, ktorými si si len viac a viac ubližovala. Vidíš to? Vracia sa to. Už teraz píšeš, píšeš ten brak, ktorý sa bude niekomu páčiť a kvôli ktorému sa zase znechutíš samej sebe. A spravíš tie isté chyby. Dnes, zajtra, o rok. A tá bolesť, tá ťa bude napĺňať.
- Kedy pochopíš, že niektoré spomienky sú na to, aby ostali zamknuté v tej zásuvke dole? Že ľudia sa menia? Všetci si klameme a život nie je taký zlý, akým sa ho snažia všetci spraviť. Minulosti som sa dávno vzdala, nechaj ma žiť. Odíď.
- Nenávidíš ma, pretože mám pravdu. A ty to vieš. Pozri sa do zrkadla, ak to zvládneš. Pozri sa do vnútra, do jadra seba samej.
A vtedy som sa zamyslela. Cítila som, ako sa mi obrovské slzy žiaľu tisnú do očí, no nedovolila som im prezradiť o mne viac. Nemôžem ju počúvať, je stvorená zo zbytkov všetkého zlého, spoločnosťou nestráveného. Celá premrznutá a vlastnými myšlienkami zlomená som tam sedela a prichádzala na čoraz väčšie množstvo súvislostí a udalostí, ktoré ma ničia. S ktorými treba skoncovať, ktoré treba zahodiť do koša cestou do iného sveta.
Tam sa stretneme.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár