Veľmi som nerozumel, čím som si zaslúžil jej pozornosť, no venovala mi jeden z tých prosiacich, psích pohľadov. Viete, niekedy si ľudia namýšľajú, že im snáď niekto cudzí dokáže bez obáv podať pomocnú ruku. Sklopil som zrak a tváriac sa, že sa náramne zabávam, som sa začal smiať. Vlastne som sa len usmial, bol to jeden z tých úsmevov, ktorým sám nerozumiem a neviem, prečo dopustím, aby sa dostali na povrch všetkých tých spontánnych emócií. Nič lepšie mi v tej chvíli jednoducho nenapadlo. Možno moje podvedomie prestalo zvládať toľkú vražednosť a nevinnosť v mojom okolí. Možno, že niečo v mojom prehnitom vnútri tak trochu chcelo venovať úsmev niekomu, kto ho tak veľmi postráda.
Reakcie som sa nedočkal. Ako inak.
Bola taká bledá, taká prázdna. Akoby sa snažila zakryť niečo, čím je charakteristická. Niečo, vďaka čomu je možno výnimočná. Nemyslím, že jej cesta smerovala k starým rodičom, u ktorých sa chystá stráviť víkend. Akoby chcela uniknúť osudu, ktorý ani náhodou nezodpovedá jej predstavám. Z každého jej pohybu, ktorých som sa počas cesty veru nedočkal veľa, som vycítil istú dávku strachu, neistoty. Akoby neverila svojmu telu, samej sebe. Akoby jej niekto nechutne strhol ružové okuliare z tváre a ona prišla o všetky krásy a radosti, o všetku detskú naivitu, akoby si zrazu uvedomila, že ju všetci klamú.
No je to tak? Klamú? Alebo sa len stala obeťou klamania samej sebe? A čo je horšie? Žiť v nevedomosti a zo dňa na deň, zo sekundy na sekundu, v jednom prostom okamihu sa dozvedieť, že už pri nej nikto nestojí? Že jej cesta smeruje do záhuby? Že každým prežitým dňom je bližšie k smrti? Alebo byť oboznámená so všetkým, čo život ponúka, vzdať sa toho a neskôr byť odhalená uprostred davu najbližších, ktorí mali v skutočnosti vždy k najbližším priďaleko?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár