Ľadové kryštáliky snehu dopadali na mramorovú, hodvábne jemnú bielu pokožku mladej ženy. Jej červené vlasy bez nedokonalostí sa museli poddávať vlhkosti a vyzerali skôr ako helma a nie nádherná okrasa lebky. Dievča sa otáčalo okolo svojej osi, nedbalo na chlad, nedbalo na svoju nahotu. Jemné chĺpky jej po celom tele stáli v pozore a končeky prstov na rukách i na nohách sa pomaly belaseli a modraveli. No stále vládala sa točiť, krútiť sa. Každý nádych a výdych sprevádzal hrdelný sipot a belasá para, ktorá sa strácala v okolitom snežení. Keby sa náhodou niekto len vyskytol v týchto neobývaných končinách, videl by len belavú šmuhu na obzore a lietajúci oheň, pretože jej telo splývalo so snehom a jej vlasy horeli ohňom smrti, ohňom života, poslednej nádeje v záchranu. No tá nepríde, dievča sa práve na to spolieha. Už nepociťovala žiadnu triašku, naozaj sa cítila ako keby splývala s prostredím. Na tvári mala úsmev, malinký a jemný, no ohnivočervený ako jej krv, ktorá sa snažila skryť do útrob jej hýbajúceho sa tela. Pohyb a pohyb. Nekonečný vír, ako zadunenie hromu, zajačanie a kvílenie víchru počas leta. Umierala, pomaly, umierala postupne. Kolená sa jej podlomili a prestala sa krútiť. V tom momente sa prestal krútiť aj svet, víchor ustal, sneženie zaniklo a ona sa ocitla na čistinke plnej kvetov a príjemného, sviežeho jarného slnka. Ľahla si do kvitnúcej postele, úsmev na perách sa rozšíril a jej hlboké čierne oči pozreli do hĺbok modrej oblohy. Vtedy jej prestalo srdce biť.
Tak umrela Zima, krásna, jemná, no ohnivá a vášnivá, silná ako víchor a detailná ako čipky. Na druhý deň svet zažil prvý dotyk slnka. Všetci sa radovali. Ale jej telo tam ostalo až dokonca. Dokonca.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár