„Viete, ja sa jej ani nečudujem. Poznám ju dosť dlho na to, aby mi bolo jasné, že Pierce bol zosobnením jej vkusu. Ja som na to nikdy nebol dosť charizmatický a... mužný,“ trpko sa usmial spomenúc si na všetky prevleky, ktorými si počas svojej kariéry prešiel. „Ja im to prajem, len som sa na to nemohol pozerať, tak som sa dal preveliť späť do Kanta. Utiekol som zas, ako vždy. Vlastne celý život pred niečím utekám.“
Delia ho prerušila: „Keď si sa na nich nemohol viac pozerať, prečo nosíš tú fotku so sebou? A pred čím to vlastne utekáš?“ Jeho príbeh ju dojímal, ale nemohla si dovoliť bezhlavo dôverovať niekomu s jeho povesťou.
James sa začervenal. „Je to jediná jej fotka, čo mám. Nikdy nebola príležitosť sa fotiť, tak som vzal aspoň túto z firemnej nástenky, na pamiatku. S tým utekaním je dlhý príbeh. Ak to ale chcete počuť...“
„Bolo by to vhodné. Nechceš čaj? Poviem Mimeymu...“
Záporne pokrútil hlavou.
„No tak, nehanbi sa,“ usmiala sa Delia a dala svojmu Mr.Mimeovi príslušné pokyny.
„Všetko to začalo,“ rozhovoril sa, „keď ma rodičia ako malého chlapca zasnúbili s dievčaťom, ktoré bolo síce pekné – nemohlo byť inak, je až desivé, ako sa podobá na Jessie – ale väčšiu harpyu ste ešte nevideli. Bola hlavnou príčinou, prečo som utiekol z domu. Potom som skúšal šťastie na mnohých miestach, ale nikde som dlho nevydržal. Raz som sa zo zúfalstva skúsil vrátiť domov, lebo som dúfal, že sa moja snúbenica zmenila, ale malo to za dôsledok najdesivejší okamih môjho života – vážne sa ma na to prosím nepýtajte – a to spôsobilo, že som utiekol znova, skončil tam, kde som skončil, stretol Jessie a zvyšok už poznáte. Myslím, že váš syn ma občas nie veľmi v dobrom spomínal.“
„Spomínal,“ prisvedčila, „ale aj tak si sa vyhol odpovedi na to, či pre nich ešte stále pracuješ.“
„Oficiálne áno,“ zahanbene sklonil hlavu, „pretože v tomto odbore sa len tak nedáva výpoveď, ak ma chápete, ale prakticky som neporušil žiaden zákon, čo som odišiel z Unovy. Teda... okrem jedného porušenia zákazu pitia na verejnosti, ale to som bol skutočne zlej nálade.“
Delia váhala, či mu má veriť. Nakoniec úprimnosť v jeho hlase a skutočnosť, že zlý človek by sa predsa tak nestrachoval o svojho pokémona, ako on, ju presvedčila o tom, že mu môže veriť. Dokonca niečo v jeho spôsoboch, ako slušne pil čaj, čo Mimey priniesol, miesto toho, aby ho hlasne sŕkal a nebodaj rozlial, ako to mal vo zvyku jej Ash, ju na zlomok sekundy primälo k myšlienke, prečo nie je radšej on jej synom. Rýchlo sa tejto myšlienky zbavila, predsa ona sama môže za nevychovanosť jej syna. A absencia otcovského vzoru, pomyslela si.
Netrvalo dlho, a prepadla ju myšlienka, ktorá ju vydesila ešte viac.
Dovolila svojmu hosťovi zostať tak dlho, kým sa Mime Jr. úplne neuzdraví. Preto ho zatiaľ ubytovala v opustenej Ashovej izbe. Vedela, že sa ešte dlho neplánuje vrátiť. V noci jej ale obavy z toho, či spravila správne rozhodnutie, nedali spať. Vstala teda a opatrne nazrela do Ashovej, teraz Jamesovej, izby. Vydesilo ju, keď ju našla prázdnu, potom ale začula zdola hlasné a nepokojné dýchanie, ktoré isto nepatrilo žiadnemu z pokémonov v dome.
Nazbierala všetky zvyšky odvahy, čo v nej zostali a opatrne zišla dolu schodmi, za zvukom do obývačky. I napriek tme zbadala výjav, ktorý rozplynul všetky jej obavy a vyčaril úsmev. Jej hosť zrejme zišiel dolu skontrolovať Mime Jr. rozhodnutý prebdieť pri ňom celú noc, keď v tom zaspal, posediačky s hlavou odkväcnutou na kresle.
Materinské pudy jej nedovolili nechať ho spať takto, nepohodlne. Jemne ho zobudila, nie veľmi, len aby dokázal sám prejsť na vedľajšiu sedačku a hneď nerušene zaspať. Automaticky mu priniesla aj deku a niekedy vtedy, keď mysliac si, že koná čisto z materinských inštinktov ňou prikrývala mladíka, aby nebodaj v noci neprechladol, si všimla jemných, nevinných čŕt tváre, ktorá už zas upadla do spánku, teraz o niečo pokojnejšieho, jej hlavou preblesla myšlienka, za ktorú sa sprvu zahanbila, no kým sa vrátila späť do svojej izby, zmierila sa s ňou, pretože je predsa ešte mladá a má svoje potreby.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár