Už odnepamäti je moje miesto v malom parku nedaľeko rušného centra mesta. Oblklopuje ma mnoho stromov, lámp, denne sa pri mne vystriedajú desiatký ľudí. Poznám ich životné príbehy, ich trápenia, s ktorými sa mi počas celého roku zdôverujú. Počujem ich tiché vzlyky, ich tajné náreky a sužujúce myšlienky.I ja nimi nesiem ťažký kríž každodenných strastí a bolestí. Ale prežívam s nimi aj chvíle radostí života a všedného dňa. Aj ja pociťujem ch záchvevy rastúcej lásky, ale aj prejavy tej, ktorá ani po spoločne prežitých rokoch nekončí. No dnešná noc bola iná, chladná, mrazivá a zdrvujúca.
Je polovica decembra a zima konečne začala. Bola síce očakávaná, ale prišla z noci na noc, tak nečakane, a zasiahla tích , ktorí s tím vôbec nerátali..
Nie je tomu tak dávno, možno päť- desať dní, keď som sa ešte pozerala na iné veci. Na staršie páry, ktoré si ku mne chodili sadnuť, oddýchnuť si a zaľúbene, hoci aj po rokoch, spolu ruka v ruke sledovali padajúce lístie, tú farebnú krásu vytváranú samou prírodou. Podvečer, keď som sa ešte pozerala na mladé páry, ktoré si so mnou prišli vychutnať v celku teplé večery, pozorovať jasnú oblohu a padajúce hviezdy.
Dnešný deň bol však iný. Od samého rána nezvyčajne chladný ako predzvesť niečoho zlého, smutného. Sneh na mňa neprestajne padal, zima mi drvila drevá, treskúci mráz ma ničil. Už od rána si na mňa nik nesadol, nik si ku mne neprišiel oddýchnuť, vyliať svoj žiaľ, či len tak so mnou stráviť svoj voľný čas. Až keď sa zotmelo, vidím ho prichádzať v tej tichej a chladnej čiernej tme. Vidím ho ako ku mne prichádza. Jedno bolo isté, išlo sa mu veľmi ťažko.Mohol mať štyridsať, možno dokonca menej. Videla som jeho zničené telo, jeho ťažký krok, ktorý poukazoval na neľahký žiivot. Prišiel až ku mne. Pozrela som sa naokolo, bol s tým svojim trápením sam, tak ako ja po iné noci. Položil si k mojím nohám pár igelitiek, na mňa rozložil niekoľko kartónov a ľahol si.
Celou svojou silou som ho chránila. Dúfala som, že čoskoro zo seba strasie svoj stres a všetkú ťažobu, že čoskoro zaspí a aspoň počas spánku dopraje zničenému telu oddych. Verila som, že táto treskúca noc čoskoro skončí a tá následujúca bude teplejšia. Cítila som ako sa trasie, ako zima ničí jeho zničené telo ešte viac. Naozaj som sa snažila vydať zo seba aspoň trochu tepla, no nejde to. Zima je príliž krutá i voči mne aj ja sa celá trasiem. Dúfala som, že to obaja zvládnem, že dnešnú noc v kľude prespíme. Moje myšlienky však prerušilo náhle ticho. Zľakla som sa. Už viac necítim jeho trasúce sa telo, jeho tichý ale ťažký dych. Cítila som to, vedela som, že to nevydržal. Už opäť som tu sama.
So smútkom som verila, že noc rýchlo prejde a čas sa už nebude viac vliecť ako ten pán, ktorý si ku mne večer líhal. Že po takej ukrutnej skúške ma už osud od ních viac ušetrí. Verím, že nabudúce si vybere inú lavičku, ktorá prežije tuhú zimu aj s pocestným ale s lepším koncom. Ja odteraz túžim radšej po samote, ako po prítomnosti jedincov.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár