Je nedeľa. Zase. Už by bolo načase ísť do školy. Ospravedlnená som len na 2 tyždne čiže aj musím. Pomaly si balím knihy. Medzitým ako som bola doma mi Mia každý druhý den posielala čo máme na úlohy. Bola strašne ochotná. Rozhodne jej to raz oplatím. Posledná kniha zbalená. Zakutrem sa pod paplón a snažím sa zaspať. Ked v tom počujem plač.
Vstanem že sa idem pozrieť. Ide to z Roňinej izby. Zasvietim a vidím Romanu opretú o skrinu ako drží mobil ruke a slzy má ako hrachy.
"Roňi čo sa stalo?"
Zdvihne sa. Telefón si odnesie na stol a utrie si slzy. Jej tričko je teraz ružovo čierne.
"Ehh nič" a nahodí silený usmev.
"Aspoň neklam počula som a dokonca aj videla ako si plakala. Stalo sa niečo čo...ehm sa týka aj mňa? Ak hej mala by som o tom vedieť nie?"
"Ách nie trdlo! Ide o niečo....čo sa týka skor mňa" a zase smrkne.
"A nechceš mi o tom povedať?" mierne sa k nej priblížim.
Pozrie na mňa. Skúmavo na mňa hladí. Vidieť na nej že rozmýšla či mi to povedať. Nakoniec...
"Fajn" a začne "vieš ako si ma minule videla s tým chalanom na ihrisku?"
Pamatám si to moc dobre. Ten chalan. No pre mňa nič moc ale Roňa má asi iné nároky. Bol to taký pre mňa dosť odpudivý chalan. Hlava oholená na koleno roztrhané rifle,vesta a k tomu všelijaké tie ostatnaté náramky a podobné debilinky. Proste bŕrr.
"No áno čo s ním? Ublížil ti?!" a trochu zdvihnem hlas.
"Nie. Nie vlastne....aj áno ale ja som to chcela. Ale o to nejde"
Tak týmto mi uplne vyrazila dych. Ako áno je to jej život ale s ním? Ved bol absolútne nechutný!
"A o čo teda ide?"
"On...on ma odkopol." a zase sa rozplače.
Podídem k nej a začnem ju utešovať.
"On ti zato aj tak nestál. Bol to podla mňa chuj. Kašli naňho ty máš na viac."
Myslím že mi ju celkom podarilo utíšit dokonca sa na mňa aj usmiala.
"Ďakujem Maťi. Si zlatá."
A vtisla mi pusu na líce.
"Inak možem sa ťa na niečo opýtať?"
"Jasné na čokolvek"
"Vieš jak Janka hovorila o tom opatrovníctve a tak. Napadlo ma ako aj Janku mám rada ale chcela by som aby sa o mňa starala bližšia osoba. A moja najbližšia osoba si ty tak....Nechcela by si sa ma no...ujať?"
Povedala som to tak priduseným hlasom že pochybujem o tom že mi rozumela čo i len slovo. Ale asi rozumela pretože na mňa vyjavene pozerá.
"Roňi? Ak...ak som ťa zaskočila prepáč ale bol to len nápad."
Stala na mňa pozerá asi nevie čo povedať. Som ja ale ťapa!
"Tak ja idem. Prepáč ak som ťa...no tak čau"
Ani neodzdravila. Asi je vážne mimo. Toto si asi navždy budem vyčítať. Zabila som sestru tým že som sa jej opýtala či sa ma nechce ujať smiley:.
O pol hodinu sa mi otvoria dvere na izbe. Stojí tam Roňa. Vyzerá byť už pri zmysloch.
"Ahoj" vojde dnu a...usmieva sa. Ona sa usmieva!
"Ahoj"
"Vieš rozmýšlala som nad tým a....príde mi to ako dobrý nápad." a zase sa usmeje.
Normálne cítim teplo ktoré obklopuje moje srdce.
"To-to naozaj?!" neveriacky sa pýtam.
"Áno."
"Ách Roňí!" a hodím sa jej okolo krku "Ďakujem!!!" a ešte viac si ju pritisknem.
"Nemáš začo ďakovať. Ja som len rada že si mi také niečo povedala." a objatie mi opätuje.
Takto sme v objatí hodne dlho a potom ju už len vidím odchádzať. Zavrie dvere ale ešte mi stihne povedať "Mám ťa rada a velmi" .
V tomto momente som konečne štastná. Ani zajtrajšok ma nevykolají. Konečne sa vyspím s dobrým pocitom.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
mimus1
13. 8.augusta 2011 18:03
zase bodujes!
Napíš svoj komentár