"Matty" a pritom mi jemne hladí chrbát "What happened?" (Čo sa stalo?) uprene ale pritom s pochopením mi hladí do očí.
Celá sa trasiem. V hrdle mám obrovskú hrčku kvoli ktorej nedokážem vydať ani hlások.
"Ja....Ben!" a zase sa mu hodím do náručia.
Cítim jeho teplo. Jeho vonu. Upokojuje ma. Utešuje m a pritom mi hovorí že všetko bude fajn a podobne. Nie nebude. Už nikdy.
"Please Matty now attempt to calm down and tell me what happened." (Prosím Matty teraz sa pokús utíšiť a povedz mi čo sa stalo.)
"Ono...I can not" a zase spustím zával plaču.
"Please. Someone hurt you? Or Could I have something I did?"
(Niekto ti ublížil? Alebo žeby som ti niečo urobil ja? )
A zase ten jeho pohlad. Má v nom plno pochopenia ale popritom aj strachu. Ukludnuje ma pozerať sa mu do očí.
"No...Just as for my parents." (Nie...Len ide o mojich rodičov)
Zase nekontrolovatelný zachvat. Stále som prisatá k jeho hrude a pomaly sa dusím vlastnými slzami. Celá sa trasiem. Stískam jeho biele tričko ktore je teraz od špiráli čierne a snažím sa ukludniť.
"What happened to them?"(Čo sa im stalo?)
Neodpovedám. Nemožem. Chcem ale nemožem.
"Trust me."a stisne mi ruku. "I suppose you can say."(Ver mi.Mne to možes povedať.)
Povie to tak...nežn a s pochopením. Pomaly sa ukludnujem. Ale stále mu ležím v náručí.
"They crashed ... and..." (Oni havarovali a...)
Snažím sa pokračovať.
"Are dead." (Sú mrtvy)
Zase sa mu rozplačem v náruči.Neudržím sa a plačem ako malá.
Asi po polhodine sa ako tak ukludním. ben ma pomaly zdvíha na nohy.
"I would have had to go. Matty, I'm sorry. I experienced something similar myself. If anything call me. "
(Už by som mal íst. Matty je mi to luto. Niečo podobné som zažil aj ja. Keby niečo zavolaj mi.)
"Ok thanks. For all. Bye"
"Bye" a ešte na mňa hodí ten jeho pohlad.
Ked odíde zavrem dvere a hodím sa o ne. Plačem vkuse. Bez prestania. Nemožem tomu uveriť. Ak to je žart tak je naozaj krutý. Prečo? Prečo sa to stalo práve im? Teraz v tejto chvíli nemyslím na nič iné len na nich. Stále plačem.
O chvílu príde domov Roňa. Pozerá na mňa zhrozene a pomaly sa ku mne zohýba.
"Čo ti je Maťi?" Pozerá na mňa a pomaly ma objíma.
Nespoznávam ju.
"Roňi!" a pritisnem sa k nej.
Plačem. Zase dalšia čo som jej uplne zničila blúzu.
"Zlatko čo sa stalo? Spravil ti ten chlapec niečo?"
Stale sa jej držím ako kliešt.
"Nie ide o....o mamu a oca" a zase začnem plakať.
"Čo sa im stalo?" Romana je celá napätá.
"Oni...havarovali."
Roňa sa postaví a ide do kuchyňe. Počujem tiecť vodu. Po desiatich minútach sa vráti spať. Slzy sa jej v očiach ligocú.Pozerá na mňa.
"Ale...ale oni sú v poriadku však?" pýta sa so strachom v hlase.
Zase spustím dalsiu vlnu revu. Roňa zjavne pochopí čo sa stalo. Sadne si na stoličku a hlavu si položí na kolená počujem ako plače. Je mi z toho uplne nanič. Prečo sa to stalo?...Nechápem. Nikto to nechápe. Ani keby sa najviac ako by mohol snažil aj tak nepochopí.
Dlhú chvílu takto obidve plačeme. Potom je len ticho...
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
mimus1
9. 8.augusta 2011 19:59
skvelé!
Napíš svoj komentár