Je strašná zima.Asi som si mala zobrať ešte niaky sveter.
"Lucia! Lucia!"
Niekto na mňa kričí. Otočím sa a vidím niakeho chalana. Má dlhšie čierne vlasy,je vysoký a....kričal naozaj na mňa?
"Lucia! Konečne si sa otočila!"
Až teraz som si všimla aký je vlastne...zlatý Ó bože musím vyzerat hlúpo ked nič nehovorím. Pome povedz niečo!
"Éé prepáč nevšimla som si ťa" a milo sa usmejem. Asi prvý uprimný usmev od tej doby čo...
Zase nič nehovorím! Citim sa neskutočne trápne.
"Haló! Zem volá luciu. Si v pohode?"
"Prepáč. Ja som sa len zamyslela. Ozaj odkial vieš ako sa volám?"
"Ty si to nepamataš? Vtedy v škole. Plakala si a utekala cez chodbu. Vrazila si do mňa."
"ahá. Prepáč." Zase sa cítim trápne.
"Prečo sa stále ospravedlňuješ? Inak nechceš isť niekam dnu? Dosť tu prefukuje."
Má pravdu pomaly si necítim ruky. Mráz mi vchádza až pod bundu.
"Ja vlastne idem len do obchodu a naspat takže..."
"v pohode" usmeje sa a odíde.
Zase sa cítim trápne.
Kúpila som si mlieko a niaku tyčinku. Som strašne hladná. No nakoniec musím vypiť len čisté mlieko zabudla som kúpit cereálie Nuž aspoň niečo lepšie ako nič.
Celý deň sama doma. Brat prišiel domov až o osmej večer. Pozerala som telku n maminom obvyklom mieste. Idem už asi spať je 22:25. Zobudil ma brat že už je neskoro že som zaspala na kresle. Presuvam sa teda do postele. Sníval sa mi zvláštny sen. O tom chalanovi. Vlastne až teraz som zistila že neviem ako sa volá.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár