Všetko má svoj čas....5

Každodenné vstávanie do školy. Nechce sa mi. S osobných dovodov.
Zase sa mi o ňom snívalo. O tom ako ma vtedy hodil na postel a....
Niekto mi volá. Neznáme číslo?

"Halo? Kto je tam?"
"Ahoj to som ja. Včera sme sa videli. Ved vieš."
"Ahá no hej. A prečo mi voláš?"
"Ja len že či nechceš aby som ta počkal. že by sme spolu išli do školy."
"No možes. a odkial máš moje číslo?"
"Mám svoje zdroje"

Cítim ako sa usmial.Usmiala som sa aj ja.

"Tak fajn. čakaj ma hned som dole."

Zložil. Rychlo do seba nahádzem to co sa brat pokusil urobit (raňajky) Je to niečo medzi hemendexom a omeletou. ale má to čudnu farbu.
Čaká ma. Nedá mi sa neusmiat. Usmeje sa aj on. Až teraz som si všimla aký má krásny usmev.

Zase v škole. Zhodila som si mokré veci na stoličku nech mi uschnú. Sedím zase sama. Viac menej si zato mozem sama. Odkedy sa mi to stalo s nikým až tak nenadväzujem kontakt. Mati som zabudla zavolať takže nemám ulohy ani nič. Zase máme prvú hodinu matiku. Doralová skúša ostošest. Na mna ani nepozrela. Vydychla som. Z časti aj preto že je matiika za mnou ale aj preto že som s ním pretrpela prvú hodinu. Ten jeho úlisný usmev. Mrazí ma s neho. Nemám sa ako brániť. A tie jeho bodavé oči.
Hned ako zazvoní vybehnem s triedy za Natou. Víta ma s otvorenou náručou. Pýta sa ma ako som prežila prvú hodinu. Všetko som jej povedala. Skoro som sa jej rozplakala na ramene.

Posledených 5 hodín ubehlo vskutku rýchlo. Marovič nás pustil o 20 minút skor. Nejdem ešte domov. Dneska by mala príst mama. Nechcem ju sretnut. Idem s Naty von.
Prišla som domov o 22:10. Brat není doma. Nemá tu auto. Mamu pozdravím a chcem ísť do izby ked v tom....

*PLESK*
točí sa mi celá hlava. Za sebou vidím stáť mamu s flašou v ruke. To teda bola facka. Slzy sa mi hrnú do očí.

"Kde si bola ty flandra?!" kričí.
"A čo teba dotoho?" hovorím roztraseným hlasom.
"Na mňa si ty neotváraj hubu ty ***!"
"Ani ty na mňa! "
*PLESK*
Zase sa mi hrnú slzy do očí.

"Ešte raz ma udrieš prisahám že ta nahlásim na sociálku!"
"A čo potom? há? Budeš vyrastat niekde v decáku! to by sa ti páčilo?"

"Som už skoro dospelá! Mám 17 matka! A možem si robit čo ja uznám za vhodné!"
"Neodvrávaj ty ****! Nevidís co som kvoli tebe obetovala?!"

"Áno vidím! Pár drobných čo ty zostane potom ako si kupiš chľast! Bodaj by tu bol otec namiesto teba!"

Tak. A povedala som čo ma tak dlho dusilo. Mama na mňa pozerá vyjaveným pohladom. Nevie čo povedať. Vlastne ani ja neviem. Otočí sa a bez slova zmizne z bytu.
Som rada že odišla. Ked zabuchne dvere zvalím sa na zem a horko sa rozplačem. Toto som si nemyslela že taketo niečo zažijem od svojej matky. Osoby čo si tak hovorí. Určite si išla kúpiť chľast. A čo ma po nej? Idem si rýchlo dopísať ulohy inak ma doralová a spol. zabijú na mieste. Večer príde brat. Ked ma uvidí ešte stále zo slzami v očiach pýta sa čo sa stalo. Neodpovedám len sa naňho hodím a pevne sa okolo neho oviniem. Ďakujem mu že je v tejto chvíli tu. Potrebujem aspoň na sekundu cítit lásku. Zaspím ani neviem ako.

 Blog

8 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu