Idem domov prašnou cestou a bojím sa, či ma moja mamka ešte spozná.
Idem domov ťažkým krokom a mám strach, či sa ku mne vôbec prizná.
Idem domov zbavená ilúzií a mám obavy zo smutných očí.
Jej smutných očí, mojej mamičky drahej.
Ktoré toľko pre mňa plakali
Okolo ktorých sa toľko vrások vytvorili
Ktoré od únavy nespali, len aby nado mnou bdeli.
A ja, teraz idem domov a mám strach...

 Pseudoblog
Komentuj

4 komenty k blogu

1 
fotka
elwinko  7. 2. 2009 12:48
Nuž...mamina to pochopí....určite áno!
2 
fotka
kosmiklove  7. 2. 2009 13:05
Teeeda, preco mi to pripada byt smutne? Inak je to velmi pekne napisane
3 
fotka
mensrea  7. 2. 2009 14:20
ten ocit je mi hnusne povedomy. teda ked sa vraciam spat z nejakeho mojho spontanneho vyletu vzdy rozmyslam takto
4 
fotka
johnysheek  12. 2. 2009 16:03
no sice ju obstastnujem len obcas mojim zjavom.. teda tu moju maminu.. asi raz za mesiac.. myslim ze sa potesi zakazdym, i ked ju dost casto trapim...

a verim ze tak je to i stvojou
Napíš svoj komentár