Čo mi hovorila moja topánka

Zdravím vás, milé deti, som rád, že ste sa rozhodli prečítať si práve túto poviedku. Toto je poviedka podľa skutočného príbehu ktorý som zažil dňa 29. 2. 2008. Skúste si predstaviť, že všetko naše oblečenie sa po súmraku, keď už všetci spia preberie k životu a rozpráva sa o tom ako sa k nemu správame. Ja som v to tiež neveril dokiaľ som to nevidel na vlastné oči.

Toho dňa som dlho spal, takže večer sa mi vôbec nechcelo spať. Nakoniec sa mi predsa podarilo zaspať, ale bol to plytký spánok. Okolo polnoci ma však prebudili zvláštne zvuky a divné hlasy. Otvoril som oči a čo som videl ma šokovalo – moje nohavice si odkráčali z mojej izby, hneď za nimi ponožky a tričko! Neveril som vlastným očiam. Myslel som si, že som sa zbláznil.

Počkal som až odišli a nasledoval som ich potichu. Zišiel som po schodoch na prízemie, tričko práve zatváralo dvere na verandu. Snažil som sa priblížiť čo najbližšie k oknu. Vtom mi niekto zaklopal na rameno. Opatrne som sa obzrel. A čo som nevidel, za mnou stála mamina košeľa a otcove tričko. Chytili mi ruky a viedli ma na verandu, tam mi ruky zviazali. Bolo tam všetko oblečenie z domu. Moje topánky stáli na parapete.

Vtedy začala pravá topánka tichým hlasom hovoriť: „To si ty, ten ktorý nás nenávidí?“

Odpovedal som: „Kto ja? Ja vás predsa...“

„Mlč, my presne vieme kto si. Ty si ten, ktorý nás nenávidí. Ten čo si celý týždeň nemení ponožky, čo ničí nás topánky tým, že si ich iba nasúva a nerozväzuje...“, a tak ďalej. Hodinu rozprávali o mojich chybách, o tom ako sa k nim správam. Nakoniec sa ma opýtali či sa posnažím zmeniť svoj postoj k nim. Povedal som áno.

Topánky mi prehovorili do duše. Od vtedy sa správam k svojmu oblečeniu a topánkam s úctou. A aj vy by ste sa k nim mali správať s úctou. Zoberte si z tohto môjho zážitku ponaučenie.

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu