avšak sklopené ich majú,
asi mi niekto prisvedčí,
že na nič sa už nehrajú.
Na prekážky hľadieť musíš,
pretože ich je príliš,
a keď o ne zakopneš,
sám sa z toho vylíž.
Žil som na hrane
a nemal som žiadne zbrane.
Bál som sa už aj vzduchu
a žitia v neustálom puchu.
Puch zo mňa sálal,
prišla kúpeľ a ja som nezaháľal.
Keď som špinu zo seba striasol,
plameň beznádeje zhasol.
Hneď som ho nahradil iným,
krásnym, čistým
a plným nádeje a sily.
nato mi zalial žily
MIER
Keby svet bol lepšie miesto,
cítil by som sa lepšie, isto.
Lenže ako na tom je,
iba človek sám rozhoduje.
A keby človek – mrcha mrchavá,
hľadel sa menej sám na seba,
peniaze minúť by neváhal
na to aby ostatným pomáhal,
všetkým by sa lepšie žilo,
prostredie by sa zlepšilo.
Všetko úžasom rozum by stratilo.
To všetko len keby sa nám chcelo.
Ale teraz, cítim sa osamelo,
a moje srdce potemnelo.
Ja a bez úsmevu?
Videla si už bez krídiel včelu?
Raz však každý úsmev stratí,
to keď sa mu šťastie pred očami tratí.
Ak úsmev tvoj ktokoľvek vidí,
každý mu len závidí.
Keď inému dáš svoje srdiečko,
moja duša už nikdy neuvidí slniečko.
Avšak, keď mňa ním obdaríš,
šťastní budeme a spolu uvidíme Paríž.
Sad plný smútku, strastí,
nik tu nie je navždy,
raz musí umrieť každý.
Vidím čiernu ružu
V čiernom svete,
Máte to tu ako chcete.
Na tróne tróni smrť,
na to už nik nemá chuť,
začíname našu púť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
zabudnuta
21. 11.novembra 2010 14:20
všetky tie pocity sú mi veľmi blízke.... pekné
Napíš svoj komentár