Prvé ranné lúče sa votreli do mojej izby. Ach, opäť musím vstávať. Ešte so nalepenými očami som sa presunula do kuchyne. ,,Dobre ráno Miško," pozdravila ma mamka. Miško? Tá moja mamka, stále si robí srandu. Rýchlosťou päťdesiat ročného slimáka som vošla so kúpelne. Pozrela som sa do zrkadla a...môj výkrik skoro rozbil zrkadlo. Mamka nevtipkovala – som chlapec.
Ako? Prečo? Kedy?...Jedna otázka striedala druhú. ,,No super, " pomyslela som si. Ale čo už, do školy musím ísť.
Veľmi nesmelo som vošla do triedy. Na moje veľké počudovanie som zistila, že patrím do elitnej partie. Všetko vyzeralo byť dokonalé – autorita u chlapcov, obdiv u dievčat...a skrat.
Odrazu sa všetci moji spolužiaci premenili na významné osobnosti svetových dejín. Akurát, že všetko bolo akési pomýlené. Koperník vyznával lásku Márii Terézii a pritom jej spieval pesničku od elánu Ak nie si moja. Štúr, Hurban a Hodža tancovali macarenu a dokonca Ľudovít XIV. hral s Kurtom Cobeinom piškôrky na obraze Mona Lízy. Toto všetko ma natoľko vystresovalo, že na mojej hlave sa ocitli Einsteinové vlasy a v afekte šialenstva som na celú triedu začala recitovať Pytagorovú vetu.
Vybehla som z triedy a ocitla som sa v betónovej džungli. Z každej triedy bolo počuť niečo iné. Socialistické heslá, prednášanie Danteho diel, vysvetľovanie ako funguje parný stroj i prečo sa Zem točí, to všetko sa ozývalo po chodbách. Zazvonilo a ja som bola zase v triede. Do miestnosti vstúpil Lenin a práve keď chcel vysvetliť mužskú logiku jeho hlas prerušilo hrozné pípanie.
Môj budík. Uff, som rada, že to bol iba sen ale jedno viem isto – už nikdy sa nebudem učiť pred spaním dejepis.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.