čosi neznáme,
čosi vetrom nepoznané,
chcela to okúsiť,
chcela ten závoj roztrhnúť,
čakala na pohľad,
no prišiel on,
zblúdil ju tam,
kde nemala svoj raj.
Čakala na chvíľu,
na chvíľu čistú,
čo zosvetlí,
čierny lúč a odkryje mraky.
Neprišlo dlho nič,
zúfalá sťa pustovník,
chcela prestrihnúť,
rozliať rieku,
no nenašla žiaden,
žiaden páví strach,
skončila dole,
kde ráta čierne svetlo,
stále, tam a zas.
Osud ju vliekol,
vtedy to bolo tam,
nevedela prečo,
i riekla mu na stokrát,
ja nie som diabol,
ja nie som už nič,
povedz mi prečo,
ja len vedieť chcem to,
už nič viac,
chcem vzlietnuť k dolinám.
Nepôjdeš nikam,
vraví ti to tvoj kňaz,
kňaz tvojich túžob,
tak rozpovedz pravdu,
ja ťa spasím,
len rozpovedz lož,
ja ťa spasím.
I nevedela,
čo chce viac,
či vyriecť mu dušu,
či vyriecť mu strach,
tak skončila vraj šťastne,
to nik nevedel ak,
tak skončila smutne
tam hore v dolinách...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár