...prečo sa musím dívať, ako sa len život dá pokašľať a zhnusiť, pobabrať a sprotiviť... Čo musím vykonať, aby len jeden deň, jediný deň som mohla byť tam, kde chcem, robiť to, čo ja len viem, písať to, čo ešte nemám, obliecť si to, čo riešiť nemám... vykonať len to, čo ja smiem.
Óóóó len jediný deň. kedy budem môcť povedať, viem, čo robím, kde to robím, prečo a ako to robím.
...prečo stále neviem, čo chcem byť, prečo je to môj večný kríž. Ako to, že on chce byť vtedy tam a tam ,že ona chce robiť to a to a viem už ako na to, že ono dá sa to. Ako to??? Ako to, že neviem, čo a ako, čo budem robiť zajtra zlato. Neviem, či zajtra neprejde ma vlak, či neprepadne ma hnusný vrah, či sa zo mňa stane samovrah a neskočím do šíreho a studeného, krvavého oceánu. Neviem nič, čo treba, čo viem to mi nikdy nebude treba, no beda mi, keď nastane ten krutý čas, čo stuhne ma tak či tak, čo spočíta mi všetky zbité muchy, všetky moje zlé skutky, všetky čierne škvrny na tvári... koniec, už dosť, kam sme sa to dostali?? Kde to som, kde bývam, kde nenávidím, kde nemilujem, kde ťa obdivujem, kde zatracujem túto veľkú neznámu, čo uvádza ma do žiaľu, čo kričí na mňa pre pravdu, čo tíši môj hlas, keď zaspávam zas...
...prečo sa musím skrývať, splývať, prebývať, neozývať. Musím klamať, podvádzať, odvádzať, nevyvádzať. Chcela by som vyjsť von do stoky, zvanej svet, kričať, skákať, revať, behať, tancovať ostošesť, no nedalo sa, nevedelo sa, nemohlo sa, no nedá sa, nevie sa, nemôže sa, no nebude sa dať, nebude sa vedieť i nebude sa môcť.
...prečo som len úbohý, ľudský tvor...
Vyznanie
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár