Dážď

Maria Mižičová

Dážď

Pomaly kráčala. Bolo jej jedno kam ide. Len sa toho jednoducho potrebovala zbaviť. Potrebovala sa zbaviť tej bolesti, ktorá ju ťažila, ktorá jej spôsobovala smrteľné muky. Cítila, ako keby jej srdce prestalo byť, ako by z nej unikal život. . . Všetko mala premočené. Vlasy boli ťažké od dažďových kvapiek, rovné, splývali jej na chrbte. Dlhé šaty na tenké ramienka mala úplne mokré, vyseli na nej, ako na šnúre na bielizeň. Klesla na kolená, skolila hlavu a plakala. Dažďové kvapky splynuli s jej slzami. Nedokázala vstať. Len zodvihla hlavu a kričala :
„Prečo??? Prečo si to spravil, prečo si to dovolil, tak už konečne povedz prečo?!“ Ľahla si na zem. Nevnímala kde je, nevnímala dážď. Svet okolo nej plynul, ona prestala žiť.
Prudko zabrzdil. Prerývane dýchal. „O bože, o môj Bože, takmer som zrazil človeka!“ Povedal. Lepšie sa prizrel cez predné sklo svojho auta. Zbadal ženu. Vyšiel von z auta. Podišiel k nej.
„Pani, pani, preberte sa.“ Nič. Nehýbala sa, nereagovala. Zľakol sa. Opatrne nahmatal pulz. Len čo ho zacítil doslova ju schmatol, uložil do auta na zadné sedadlo a zamieril s ňou do nemocnice. Šoféroval ako šialenec. Sám nerozumel tomu, prečo ho ešte nezastavili policajti. Napokon, to teraz nebolo nijako dôležité, nemalo to žiadnu váhu. Podstatné bolo zachrániť tú mladú ženu. Zaparkoval na parkovisku pred nemocnicou. Vzal ju do náručia. Bola ľaká, ako pierko. Hoci mala strhanú tvár bolesťou, zdala sa mu krásna. Nepatrila k ženám, ktoré mali tvár modelky, to videl na prvý pohľad, napriek tomu sa mu páčila. Vošiel na pohotovosť. Službu konajúci lekár ju okamžite poslal na oddelenie. Podišiel k nemu. „Je o vaša manželka, priateľka. . .?“
Pokrútil hlavou. „Nie, viete, ja našiel som ju, žiaľ, nemala pri sebe žiadne doklady, neviem o nej nič. Ležala na strede vozovky. Premočená do nitky, nič nevnímala, nereagovala.“
„V poriadku, upokojte sa.“ Snažil sa ho upokojiť lekár.
„Možno ju okradli, asi by som mal zavolať políciu.“
„Pane, upokojte sa. Počkáme kým sa preberie, a potom nám všetko povie. Zvládli ste to skvelo. Navyše, bezdomovkyňa to určite nie je. Má veľmi pekné šaty. Je na nej vidno, že sa o seba stará. Sadnite si a upokojte sa, dobre?“
Nepovedal nič, iba prikývol. Veľmi milá sestrička ho poslala na interné oddelenie, aby si sadol pred jej izbu a čakal, kým mu oznámia, čo sa deje. Bol nervózy, veľmi nervózny. Prešiel okolo mladý lekár, približne v jeho veku. Vošiel dnu.
Otvorila oči. Bola úplne zmetená, nerozumela tomu, čo sa stalo a kde je. „Prosím,“, povedala plačlivo, „povedzte mi kde som a, a čo sa stalo.“
„Tíško, len pokojne. Ste v nemocnici. Našiel vás jeden milý pán. Ležali ste na vozovke. Ste podchladená.“
„Musím ísť domov.“
„Pôjdete, ale teraz nie, dobre?“
Prikývla a opäť si poslušne ľahla.
„Výborne, tak sa mi to páči. A teraz mi povedzte vaše meno, priezvisko a adresu.“
„Volám sa Izabela, Izabela Rišárdová. Viete, je to francúzske priezvisko, ale časom sa poslovenčilo.“
„Óóó, vaši predkovia boli Francúzi?“ Bol rád, že sa rozhovorila. To znamená, že sa na všetko pamätá. Povzbudzujúco sa na ňu usmial.
„Boli to prví Rišárovci, ktorí prišli na Slovensko ešte pred rokom tisícdeväťsto.“
„To je veľmi pekné, že viete odkiaľ ste prišli. A teraz mi povedzte vašu adresu.“
Nadiktovala mu adresu, číslo poisťovne, dokonca číslo občianského preukazu a telefón. Lákalo ju opýtať sa na toho muža, ale po tom, čo prežila si to rozmyslela. Odrazu ňou prešla triaška. Čo ak ju sem priviezol on? Nie, určite nie. Bol taký zamestatný inou, a keby bola iba jedna. Musí na to prestať myslieť. Zatvorila oči. Musí opäť zaspať. To bude najlepšie. Vonku ešte stále pršalo. Kvapky bubnovali v rytme jej myšlienok na okennú rímsu nemocničného okna.
Pri otvorení dverí vyskočil na rovné nohy. Nemusel sa nič pýtať. Lekár mu to okamžite videl v očiach, no i na výraze. „Nebojte sa, bude v poriadku. O pár dní ju pustíme. Všetko si pamätá. Vaša manželka bude v poriadku.
„Viete, to nie je moja manželka. Našiel som a doviezol sem. A ak vám povedala, ako sa volá, mohli by ste. . .“
„Je hore, choďte dnu a opýtajte sa.“ Nestihol mu nič povedať. Videl už iba jeho biely vejúci plášť. Váhavo stisol kľučku. Chvíľu tam stál, napokon vošiel dnu. Spala. Pravidelne sa jej dvíhala pod prikrývkou hruď. Opatrne vyšiel z izby von. Kráčal k výťahu. Zachránil ženu a ani nevie, ako sa volá. Či je vydatá alebo slobodná, nevie o nej nič. Nevie ani to, ako sa volá. „Smutné. “ Povedal sám pre seba a nastúpil do svojho auta.
Pýtala sa na toho muža každý deň. Odpoveď bola stále tá istá. Neprišiel. Pociťovala čoraz väčšie sklamanie, no zároveň ju začal zaujímať viac.

Myslel na ňu každý deň, ale jeho práca a povinnosti mu to nedovoľovali. Sedel vo svojej kancelárii, otočení k oknu. Pozoroval svet za oknom. Mal pre seba necelých desať minút. O chvíľu ho čaká obchodné rokovanie. Ozvalo sa zaklopanie na dvere.
„Ďalej.“
„Ahoj, môžem vôjsť dnu.“ Opýtal sa Martin. Nevysoký mladík s príjemným nevtieravým vzhľadom. Múdrymi orieškovohnedými očami. Sadol si na jednu s dvoch stoličiek oproti Lukášovmu stolu.
„Tak, ako sa Ti páč tvoja práca, Martin?“
„Nemusíš sa ani pýtať. Je to tu skvelé. Toto som päť rokov študoval, reklamu. „
„Je to veľmi tvrdý biznis.“
„Ja viem, ale aj ty si predsa začal iba pred piati rokmi, hneď po skončení školy a dotiahol si to až sem.“
„Aj ty to dokážeš.“
„Môžem sa ťa niečo opýtať.“
„Pýtaj sa.“
„Prečo muž, ktorý je pre všetky ženy neodolateľný je už viac, ako týždeň smutný.“
„Stalo sa mi niečo neuveriteľné. Našiel som priamo na vozovke ženu, premočenú do nitky. Odviezol som ju do nemocnice, ale neviem jej meno. Neviem o nej nič. Mám teraz tak strašne veľa práce, nemám čas, aby som za ňou šiel do nemocnice.“
„Páči sa ti?“
Zakloní hlavu dozadu a oprel sa. Je zaujímavá. Keď som ju niesol bola ľahká ako pierko.“
„Len čo tu skončíme, choď za ňou.“
„Neviem ani ako sa volá, čo im tam poviem. To nejde.“
„Nevyhováraj sa. Len tam proste choď.“
Pozrel na hodinky. Obaja vstali Martin šiel do svojej kancelárie a Lukáš na rokovanie.

Pred pár dňami ju pustili z nemocnice. „Prečo si ma ani raz neprišiel pozrieť?“ Pýtala sa, hoci jej nik nemohol dať odpoveď. Stála pred zrkadlom. Tmavohnedé vlasy mala rozpustené. Veľké svetlohnedé oči sa usmievali. Zabudli na všetko, čo sa stalo. Vzala čiernu gumku, zviazala si ňou vlasy do copu. Mala na sebe kratučké riflové nohavice a biele tričko na ramienka. Vyšla na dvor a ľahla si na lehátko. Neustále na ňho musela myslieť. Predstavovala si ho, ako asi vyzerá. Vysoký, zelené oči, blond vlasy, ktoré sú ešte viac vyblednuté slnečnými lúčmi. Veľmi si priala, aby vyzeral práve takto.

„Ako to, že tu už nie je?“ pýtal sa prekvapene.
„Je mi ľúto, ale minulý piatok sme túto pacientku pustili domov.“
„Mohli by ste mi dať aspoň jej meno a adresu?“
„Viete, takéto informácie podávame iba príbuzným.“
V tom šiel okolo ten mladý lekár. Opäť nepotreboval žiadne jeho slová. Vypýtal si od sestričky pero a papier. Napísal mu meno a adresu. Vrátil pero sestričke a odišiel. Tento chlapík ho privádzal do úžasu. Hoci mal adresu, nemal odvahu ísť za ňou. Až v aute sa pozrel na jej meno. Izabela Rišárdová. Opakoval si jej meno ako modlidbu. Na svet padlo rúško tmi. Nedokázal zaspať. Sedel za písacím stolom vo svojej pracovni. Neustále na ňu myslel. Ako sa máš. A prečo si vtedy ležala na ceste? Bol rozhodnutý. Musí ísť za ňou.
Zvonček neustále vyzváňal. „Už idem, vydržte, už idem!“ Kričala. Prudko otvorila dvere. Takmer sa jej podlomili kolená, keď ho zbadala. Zatvorila mu dvere priamo pred nosom. Oprela sa o ne. „Bože, Bože to predsa nie je možné.“ Otvorila opäť dvere.
„Prepáčte, nechcel som vás vystrašiť. Nechcem vám ani nijako ublížiť. Viete, ja som ten muž, ktorý vás našiel a odviezol do nemocnice.“
Pozvala ho dnu. Ponúkla mu chladný nápoj, keďže vonku bolo 36 C. Sadli si na terasu. Cítila sa trochu zvláštne. „Myslím, že by bolo na mieste, keby sme sa zoznámili.“ Vystrela k nemu ruku.
„Som Lukáš.“
„Izabela.“
„Viem, vašu adresu aj z menom mi dali v nemocnici.“
„Nemohli by sme si radšej tykať? Asi to bude znieť pomerne čudne, ale cítim sa staro, keď mi vykáš.“
Štrngli si teda na spoločné tykanie. Dozvedeli sa za krátky čas o sebe takmer všetko. Večer kráčal domov s určitým uspokojením. A predsa bol sklamaný. Asi čakal niečo, čo sa teraz jednoducho nemohlo stať. Malo to aj svoju svetlú stránku. Pozná jej meno, adresu, má jej telefón. Môže jej kedykoľvek zavolať. Usmeje sa sám nad sebou.
Ešte stále sedí na terase a nemôže tomu uveriť. Ako je to celé možné. Zelené oči, blond vlasy, teraz ešte viac vyblednuté slnečnými lúčmi. Určite sa jej to všetko iba snívalo. Pozrie a stôl vedľa seba. Leží na ňom lístok s menom, adresou a telefónnym číslom.
Prišli augustové dni, ktoré boli aj naďalej plné slnka. Odvtedy sa spolu stretli viac krát. Boli spolu v kine, na večeru. Stali sa z nich priatelia, každý z nich cítil, že mu to nestačí. Opäť pršalo a ona kráčala ulicami. Tento raz necítila bolesť. Kráčalo sa jej ľahko. Vychutnávala každú kvapku, ktorá sa dotkla jej pokožky. Mala chuť tancovať. Odrazu zastala. Spomenula si, čo sa stalo naposledy takýto daždivý deň. Zo zamyslenia ju vytrhlo prudké zabrzdenie. Otočila sa k autu. Bol tam. Presne ako vtedy.
Prekvapene na ňu pozeral. Opäť ju takmer zrazil. Stála tam. Usmievala sa. Vystúpil s auta a podišiel k nej.
„Čo tu robíš, Izabela?“
„Šla som za tebou.“
Podišiel k nej. „Je to ako vtedy, len neležíš na ceste. Nemáš strhanú tvár a dokonca sa usmievaš.“
Pohladila ho po tvári. „Ty si vylúdil úsmev na mojej tvári. Verím, že tam zostane už navždy.“
„Dážď nám priniesol lásku.“ Šepol a pobozkal ju. Kvapky dažďa veselo padali na zem, vytvárali pritom nepreniknuteľný obláčik šťastia.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu