Bolo deväť hodín večer. Sedela na lavičke. Neustále na ňho musela myslieť. Jej mama dnes povedala, že sa má vrátiť. Nevidela ho tak dlho. Noc bola jasná a chladná. Mala na sebe rifle a bundu. Dnešný večer patrí iba jej. Vydobyla si ho. Napokon patril jej. Prišiel papier s Lekárskej fakulty v Bratislave. Stojí tam čierne na bielom : „ S potešením Vám oznamujeme, žena základe úspešných primacích pohovorov ste boli priata na našu fakultu.“ Usmievala sa.
„Čo je princezná, čo sa stalo, že sa tak šťastne usmievaš.“ Stále pred ňou.
Prekvapene na ňho pozerala. „A, ahoj.“
„Môžem si k tebe prisadnúť?“
Už bola pokojnejšia. „Kľudne si sadni.“
„Prezradíš mi, čo také pekné sa ti stalo?“
Lepšie sa mu prizrela. Mal oblečené modré rifle a mikinu rovnakej farby. „Priali ma na lekársku fakultu do Bratislavy. Je to tá najlepšia lekárska fakulta v Európe vôbec. Učila som sa, tak až sa mi parilo s kečky, ako sa vraví.“
„Gratulujem, doktorka.“ Prisunul sa k nej bliššie.
„Kedy si prišiel domov ty?“ Pozrela mu priamo do svetlohnedých očí.
„Nepovedz, že ti bolo smutno.“ Chytil ju za bradu.
Prehltla. „Nie, iba, iba som. . .“
„Ja viem, iba to chceš vedieť. Prišiel som o šiestej ráno. Spokojná?“
Prikývla. Nedokázala povedať ani slovo. Keby ich videla jej mama bolo by zle. Napriek tomuto faktu tu s ním sedí. „Kedy, kedy ideš späť?“
„Teraz budem dlhšie doma.“
„Viem, že ma do toho nič nieje, i napriek tomu to chcem vedieť.“
„Pýtaj sa.“
„Máš priateľku?“
„Dievčatko, ty máš otázky. Dobre viež, že nemám.“ Posledné slovo šepol do jej pier. Zdalo sa mu to ako sen. Každú noc sníval o tom, že jedného dňa ju predsa len pobozká. A dnes, dnes sa to naozaj stalo. Pritisol si ju k sebe. Musel myslieť na to aká je sladká. Bol do nej blázon. Nedokázal to nijako ovplyvniť. Ani nechcel.
Nevedela či je to skutočnosť alebo iba obyčajný sen. Jeden z mnohých. No to ako ju bozkával ako sa dotýkali jeden druhého jej vravelo, že to nie je sen. Je to také skutočné ako vzduch, ktorý dýchajú. Veľmi si priala, aby neprestával.
Pomaly sa od nej odtiahol. „Prepáč mi to.“
„Nie!“ Zvolala.
„Čo nie?“ Prekvapene sa na ňu pozrel.
„Neospravedlňuj sa, prosím. Chcela som, aby si ma pobozkal. Veľmi som to chcela.“ Priznala sa úprimne.
„Si ako zakázané ovocie. Mám ťa veľmi rád. Zapamätaj si to prosím.“ Opäť ju pobozkal.
Objala ho celou silou. Nechcela na nič myslieť, iba na jeho bozky.
Kráčala po známych uličkách Levoče. Cítila sa zvláštne. Bolo jej smutno. Zajtra ráno odíde preč na druhý koniec Slovenska. Veľmi sa tešila, keď prišiel papier o jej prijatí. No teraz, teraz sa bála. Nechcela odísť na druhý koniec Slovenska. Preč od rodičov, od priateľov, od Michala. Od tej noci sa viac nestretli. Vlastne stretli, nikdy však neboli sami. Tak skoro ho neuvidí. On príde domov určite vždy vtedy, keď bude ona v škole. Pri myšlienke, že by ho mala vidieť iba raz alebo dva krát do roka jej zovrelo žalúdok. Nechcela ho vidieť iba dva krát do roka. Chcela ho vidieť každý mesiac ako doteraz. Uvedomovala si, že nič už nebude také ako doteraz. Sadla si na lavičku za gymnáziami. Pomaly sa k nej blížil. Vyzerala smutná. Nemal rád, keď bola smutná. Páčil sa mu jej úsmev. Vtedy jej žiarili tie tmavohnedé oči, ktoré sa mu niekedy zdali priam čierne. Zodvihla hlavu a uvidela ho. Postavila sa. Podišiel k nej.
„Ahoj, doktorka.“
„Ahoj. Čo tu robíš?“
„Mám odísť?“
„Nie, nechcem, aby si odišiel. Sadni si ku mne.“ Spolu si sadli jeden vedľa druhého.
„Si smutná. Prečo?“ Otočil ju k sebe. Nadvihol jej bradu. Chcel sa jej pozerať priamo do očí.
„Zajtra idem do školy.“ Znelo to smutne.
„Tešila si sa a teraz toto.“ Prešiel jej prstom po líci.
„Prečo sme sa nemohli stretnúť takmer celé leto až dnes?“
„Nešlo to. Aj teraz som tu iba náhodou.“ Zaklamal.
„Naozaj?“
„Klamem. Videla ťa pred chvíľou moja mama. A toto miesto nie je ďaleko od bytoviek kde bývame. Ponáhľal som sa sem ako som vedel.“
„Ďakujem. Toto je posledný krát, čo sme takto spolu. Nikdy viac sa to nestane.“
„Ako to môžeš povedať. Budeme spolu, ešte veľmi, veľmi veľa krát.“ Sklonil sa a pobozkal ju. Obaja cítili, že je to bozk na rozlúčku. Rozpršalo sa. Bolo to ako keby Boh cítil to, čo oni dvaja. Plakal s nimi. Rovnako intenzívne a náruživo.
PRVÁ KAPITOLA
„Mám to, mám to, mám to!!!" Kričala od radosti Alexandra.
„Urobila som aj poslednú skúšku."
Alexandra dnes urobila poslednú skúšku, ktorá z nej konečne urobila doktorku.
čo pre ňu znamená, že sa jej splnil sen. Celé roky driny sa vyplatili, konečne ukázali svoje ovocie.
Je z nej chirurgička. Obálku z výsledkom otvorila až doma.
„Bože, predsa sa mi to podarilo." Chcela zavolať domov, ale mladšia sestra Vanesa ju predbehla.
„Prosím?"
„Ahoj, neblázni Saša, to som ja."
„čau Vanesa."
„Počuj, nenaťahuj ma a hovor, ako si dopadla?"
Alexandra bola chvíľu ticho a potom povedala:
„Ja som urobila aj tú poslednú skúšku."
Vanesa bola celá bez seba.
„Vidíš, ja som to vravela už dávno, ale ty si sa bála!"
„Dobre, nehovorme o mojej skúške, čo ty sestrička? A vôbec, ako to, že si doma a v Prahe?"
„To ti poviem zajtra ráno."
„Akoto, zajtra ráno?" Nechápala Alexandra.
„Ach, zase som sa preriekla. No, zajtra ráno sme u teba z rodičmi ako na koni."
Alex to prekvapilo a zaskočilo zároveň. "A to mi vravíš len tak?"
„Nemusíš si robiť zbytočné starosti, mama príde aj tak nabalená, ako Dedo Mráz."
„A kde sú teraz?"
„V meste."
„Teraz, veď už je neskoro."
„Kľud sestrička, je iba šesť hodín večer." Upokovala ju Vanesa.
„Pozdrav ich, nieže zabudneš."
„neboj sa, nezabudnem. A choď už spať lebo ráno sa nezpoznáš v zrkadle Saša."
„Dobrú noc Vanesa."
Zložila slúchadlo a rozmýšľala či bude ešte niečo otvorené.
„Jasné, hypermarket!" šla do obchodu. Cestou premýšľala, čo má navariť. Napokon to nechala na náhodu. Vrátila sa asi o hodinu, najprv ugrilovala kurča a potom sa pustila do pečenia Jahodovej torty. Z pečením skončila niečo po 23 hodine v noci. "Dúfam, že to našim bude stačiť."
Ani nevedela prečo, vybrala z chladničky fľašu červeného vína, vzala vinný pohár a naliala si doň víno až po okraj. Sadla si na kuchynský stôl.
„Aké je to všetko zvláštne, ešte nedávno som praxovala na najlepšej chirurgickej klinike na Slovensku a už tam mám prácu. Je to špičková klinika, najlepšia v celej Európe. Možno by som sa mala vrátiť do Levoče. A čo ak predsa, mám tu priateľov, miesto na klinike o ktorom sa môže mladému človeku iba snívať. Počas praxe som mala pacientku, dievčatko Soničku. Od narodenia nechodila, nikto vtedy neveril, že dievčatko bude niekedy chodiť. Napokon sa to podarilo. Ešte stále mala pred očami tvár ženy, ktorá sama prestávala veriť, že jej dievčatko bude niekedy chodiť. Potom, keď urobila prvé kroky plakala, bolo to more slz, v ktorých bola radosť, vďačnosť. Dali Soničke novú šancu na život. Odrazu sa spamätala. Ja som tuším opitá. Sedím na kuchynskom stole a rozprávam sa sama zo sebou. Musím si ísť ľahnúť."
Odložila víno, umyla pohár a šla si ľahnúť. Ráno ju zobudil zvonček.
„Kto mi nedá spať!?!" Zvonček zvonil ešte najliehavejšie. „Dobre, už idem."
Otvorila dvere. „Mami? Vy ste už tu, to je prekvapenie, poďte ďalej."
„Včera ti volala Vanesa a povedala ti o našom dnešnom príchode." Skonštatovala mama.
„Ja som rada." Smiala sa Alexandra.
„Ako ťa poznám navarila a napiekla si včera v noci, aby bolo na dnes ráno všetko nachystané." Zasmial sa otec. Všetci ju vyobjímali.
„Ja sa idem trošku poľučtit a vy sa zatiaľ zložte, naraňajkujte sa, urobte si pohodlie." Vanesa bola až príliš zvedavá nato, aby mala čas na raňajky a tak spustila.
„Počuj Saša, zostávaš v Bratislave?"
„Dlho som o tom uvažovala, moje rozhodnutie je nemenné, áno budem pracovať v Bratislave."
„Prečo? Doma by si to mala určite lepšie. Neplatila by si toľko veľa za nájom, boli by sme spolu. . ."
„Mám tu miesto, o ktorom sa mladým ľuďom v mojom veku môže iba snívať."
„Mami prehovor ju, aby sa vrátila domov."
Mama na obe pozrela. „Vanesa, naša Saša už nieje malé dievčatko, je to dospelá žena, napokon má dvatsaťštyri rokov."
Alex sa na obe pozrela. „Prečo sa na mňa obe tak pozeráte?"
„Nič len..."
„Uvažujete či tu náhodou nezostávam kvôli nejakému chlapovi."
„Máš pravdu, obe o tom už od včera premýšľajú." Zapojil sa do rozhovoru otec.
„Odpoviem vám. Nemám nikoho, môžete si myslieť čo chcete, nemám dôvod klamať. Toto miesto som nepriala iba kvôli práci, mám tu priateľov, do tej nemocnice som chodila praxovať, poznám tam takmer každého. Docent Bukovský mi dal prácu, keď som ešte ani netušila či tu budem chcieť zostať v nemocnici."
„Ja som to hovoril, ale vy dve ste stále tvrdili niečo iné. Boli ste si isté, že tu niekoho má, preto tu zostáva." Zamiešal sa do rozhovoru otec, hrdý nato, že mal pravdu on a nie manželka z mladšou dcérou.
„Ďakujem ti ocko za tvoju dôveru. A teraz k tebe sestrička. Mala si byť v Prahe, namiesto toho si tu."
„Urobila som všetky skúšky v predstihu na výbornú, zajtra večer sa vraciame domov a ja potom odchádzam späť do Prahy."
„A teraz sa ťa opýtam ja Vanesa: Máš niekoho?"
Vanesa sa začervenala, čo Alex okamžite pochopila.
„A je to tu! Ty si zaľúbená a teraz máš pocit, že je to tak aj somnou. Mám pravdu?"
„Možno trošku." Pripustila Vanesa.
„Pokoj rodinka, to predsa neznamená, že keď Vanesu opantal Amorov šíp, že sa niečo také okamžite stane aj mne."
„Dievčence, nechajte túto tému tak. Poďme sa radšej niekam prejsť, vonku je tak krásne." Nemala rada, keď sa tie dve hádali. Keby nezakročila bola by z toho poriadna hádka. Prechádzali sa po Bratislave, pozreli si Bratislavský hrad, múzea, prešli sa starým mestom a samozrejme nemohli vynechať budúce pracovisko svojej dcéry. Keď sa vracali domov okolo ôsmej večer Vanesa povedala Alex: „Musíme sa o niečom porozprávať." Alex šla k mame.
„Tu sú kľúče, my dve sa ideme ešte trošku prejsť, neboj sa mami nebudeme sa hádať. Len sa musíme porozprávať osamote. "
Zašli na decke ihrisko, ktoré bolo neďaleko. Sadli si na lavičku, chvíľu bolo ticho.
„Čo sa deje Vanesa?"
Vanesa začala bez okolkov: „Nikdy si mi o ňom nehovorila, ale ja som na to prišla."
Prekvapene na ňu pozrela. „Načo si prišla?"
„Bola a ešte stále si zaľúbená do Michala, si moja sestra poznám ťa, nepopieraj to."
„Nato nebudem reagovať."
„Michala sa oženil."
„Čo je na tom zlé, mal čas, je odomňa starší o štyri roky."
„Ja nehovorím o ňom."
„A o kom?"
„O Vierinom bratovi."
V hrdle sa jej urobila veľká hrča, „A koho si vzal?"
„Je to Češka, pokiaľ viem v Čechách je jej otecko veľké zviera, je poriadne zazobaný. Pýtal sa na teba."
„Čo si mu povedala?"
„Pravdu. Neklamala som."
„Ja som nič také nepovedala. Akú pravdu si mu vlastne povedala?"
„Akože akú pravde? Pýtal sa ako sa ti darí, či máš vážnu známosť. . .“
„Čo si mu povedala?“
„Pokiaľ viem nemáš nikoho, máš sa veľmi dobre a pred sebou poslednú skúšku.“
„Odkiaľ vieš o jeho priateľke, povedal ti to iba tak, sám od seba?“ V hlase jej bolo počuť hlboké sklamanie.
„ Potreboval sa niekomu vyrozprávať. Nebola si tam, potreboval práve teba.“ Oprela si hlavu o sestrine plece.
„Videla si ju?“
„Netráp sa tým, nedá sa nič robiť. Jedno mi však povedal. Miluje ťa. A to sa nikdy nezmení.“
Vstala. „Ja, idem sa prejsť, potrebujem byť sama.“
„Kam ideš?"
„Len sa prejsť, choď!"
„Nemala by si. . ."
„Choď!!!"
Bez cieľne sa túlala, šla tam kam ju niesli nohy. Po lícach jej tiekli slzy.
„Prečo práve je, nikdy som nikomu nič neurobila. Budem vôbec niekedy šťastná? Napokon je to moja vina, keď je niekto hlúpy nikto mu nepomôže. Mala som toľko krát príležitosť a vždy som urobila neakú kravinu. . . Vzlykala. Nech je aspoň šťastný, zaslúži si to je veľmi dobrý človek. Bolo naivné myslieť si, že my dvaja by sme niekedy mohli niečo . . . Všetko som stále kazila a teraz mám, čo som chcela. Aspoň viem, že je hlúposť potláčať svoje city, tváriť sa a klamať, že to všetko bola iba decká hlúposť. Prisahám, že teraz sa všetko zmení. Budem robiť iba svoju prácu, no nie len tak, budem ju robiť ako budem najlepšie vedieť. Budem dávať ľuďom nielen to, čo stratili, ale aj chuť do života, aby boli šťastní, prisahám."
Potom sa opäť rozplakala, musela to zo seba dostať, plač bol jediní spôsob, ako sa zbaviť úzkosti.
„Konečne si doma."
„Mami ty si hore, prečo si nešla spať?"
„Chcela som na teba počkať."
„Mala si si ísť ľahnúť a nemala si ma čakať."
Podišla k dcére. „Neboj sa časom to prejde."
„Vanesa ti všetko povedala."
„Nemusela, všetko viem. Mrzí ma, že som bola neústupčivá, ale to sme my, matky. Chceme pre svoje deti iba to najlepšie. Viem, že to občas medzi nami zaiskrí, ale si moja dcéra, chcem, aby si vedela, že tu niesom iba pre tvoju sestru, ale aj pre teba. Si môj poklad, ani netušíš aká som na teba hrdá." Objala dcéru.
„Ja to všetko viem mami."
„Nebral si ju z lásky."
„Odkiaľ to vieš mami?"
„Poznám Michalovu mamu."
šli si sadnúť do kuchyne a zatvorili dvere, aby nezobudili Vanesu a otca.
„Vy ste sa rozprávali?"
„Pred mesiacom prišla a chcela vedieť či si doma."
„Mami, povedz mi všetko, čo vieš."
Mama spustila: „Povedala mi, že sa stretli pred troma rokmi. To dievča sa do ňho zaľúbilo, on jej nič nesľúbil, ani nemohol. Bral ju ako kamarátku, ale dievčatku z bohatej rodiny to nestačilo. Od malička bola zvyknutá mať všetko načo ukázala. Bola veľmi vytrvalá až nakoniec dosiahla svoje. Raz využila, že bol chlapec mimo a už to bolo. Zostala tehotná. Nemusel si ju vziať, ale keďže u takýchto típkov nikdy nevieš, mal strach, že už nikdy neuvidí svoje dieťa. Slečinka je spokojná. pretože dosiahla svoje. Nechápala som, ako to súvisí snami, ale potom mi to všetko došlo, ako to vy mladí dnes hovoríte. Michal povedal všetko. Zdalo sa mi to nepochopiteľné, ale potom som si spomenula na všetko, cítila som sa hrozne. Tušila som, čo ti chcela Vanesa povedať. Mala som strach."
„Nehnevaj sa mami a už sa netráp."
„Nemôžem sa na teba hnevať, to by malo byť skôr naopak. Ibaže teraz budeš musieť zabudnúť. Preto som sa pýtala na mužov v tvojom živote."
„Urobím všetko, aby som zabudla. Dostala som príležitosť ukázať, čo všetko vo mne je, nenechám všetko len tak. Dlho mi trval boj zo školou, všetky roky driny v škole, nie rýchlo zabudnem. Pri práci sa mi to podarí, tým som si istá."
„Teraz sa tvoj život zmení. Budeme jeho súčasťou, ale bude to iné." Vstala od stola, objala dcéru a šla spať.
„Dobrú noc mami." Povedala a ešte chvíľu sedela v kuchyni.
Deň ubehol rýchlo, ako voda. Prišiel čas odchodu. Na stanici sa s nimi rozlúčila:
„Dávajte si na seba pozor, ak niečo bude okamžite mi zavolajte. Vanesa nerob hlúposti a drž sa v škole."
„Neboj sa sestrička , viem čo mám robiť, hanbu ti neurobím."
Objali sa. „Aj ty nám daj vedieť, keď budeš niečo mať." Povedal otec.
„Kedy sa teda uvidíme najbližšie?"
„Až na Vianoce mami." Povedala.
„Drž sa a neurob nám hanbu." Zažartovala mama.
„Nastúpte už lebo vám ujde vlak."
Počkala kým rodičia nastúpili do vlaku, keď jej zmizol z dohľadu pobrala sa aj ona preč. Nemala chuť vrátiť sa domov, len tak prechádzala ulicami Bratislavy. Domov sa vrátila okolo desiatej v noci. Ešte predtým, ako zaspala si spomenula, že zajtra ide do práce, tento fakt ju potešil. Nad ránom sa zobudila. Nemohla na ňho prestať myslieť. Stále ho mala pred očami, ako šiel na bicykli, ako sa zabával, keď sa guľovali z kamarátmi, ako sedel v autobuse z neterkou. Rozmýšľala prečo mu nikdy nepovedala pravdu. Prečo nikdy nedostala odvahu povedať mu to. Možno to tak malo byť, možno je to všetko iba hra osudu, ktovie. Jedno však vedela veľmi dobre, pravdepodobnosť, že ho ešte niekedy uvidí je nulová. Mrzelo ju to, ibaže teraz sa z tým už nedalo nič robiť. Možno ho raz stretne. Nemohla si pomôcť, ale bola neskutočne zvedavá na tu jeho manželku. Podľa toho, čo počula od mami a od Vanesi to musí byť pekne rozmaznané dievčisko. Mala vždy to, čo chcela. To určite nieje dobré mať všetko, načo si človek pomyslí. Napadlo ju. Napokon zaspala.
„ Musím sa dobre vyspať, dnes idem do práce." Povedala sama pre seba.
Stála pred nemocnicou. V žalúdku mala zvláštny pocit. Nechápala to, veď nešla do tejto nemocnice po prvý krát. Mala pochybnosti. Dokonca mala nutkanie ísť preč, ale napokon sa odhodlala a vošla dnu. Zamierila k výťahu. Vošla doň, stlačila gombík z číslom päť a všetko nechala na osud. Na piatom poschodí vystúpila. Ocitla sa pred veľkými koženými dverami. Zaklopala a potom vošla nesmelo dnu. Za veľkým písacím stolom sedela pani v rokoch. Zodvihla hlavu od papierov, ktoré kontrolovala. Okuliare si posunula na koniec nosa a pohľadom si ju premerala.
„Vy ste slečna Adamková?"
„Áno." Povedala nesmelo.
Pani si posunula okuliare späť a povedala: "Počkajte chvíľočku.“
Na pár minút sa stratila.
„Prepáčte, že ruším, ale prišla tá naša nová slečinka."
Docent bol otočení k veľkému oknu. "Nech vojde."
Pani vyšla vonku a poslala ju dnu. Mala pocit akoby šla rovno do jamy levovej. Až teraz si všimla obrovské čierne dubové dvere. Boli mohutné, ako by ukrývali niečo tajomné. Opatrne vošla dnu.
„Dobrý deň."
„Dobrý deň slečinka. Som rád, že ste prišli. Nech sa páči, sadnite si."
Poslušne si sadla. Mala rešpekt pred týmto mužom. Hoci jeho hlavu zdobili strieborné vlasy, nepôsobil, ako klasický starší pán. V očiach mal ešte stále tie isté šibalské ohníčky, ktoré dávali tušiť, že tento pán bol za mlada poriadny šibal. Docent sa otočil k nej.
„Máte strach?"
„Trošku, vlastne to ani nieje strach je to len taký zvláštny pocit."
„Ten čoskoro prejde. Najviac ma teší, že ste prekonali nutkanie odísť."
Prekvapene na ňho pozrela. „Odkiaľ to viete?"
Milo sa na ňu usmial. „Pozrite sa na mňa slečinka. Mám svoje roky a teda aj skúsenosti. " Všimla si na veľkom dubovom stole, ktorý mal tiež čiernu farbu tri fotografie. Na prevej bola jeho manželka, na druhej deti a na tretej boli vnúčatá. Boli to rozkošné deti.
„Môžem byť trošku neslušný?"
„Môžete."
„Máte niekoho?"
„Nie nemám, vlastne už ani nikoho mať nebudem."
Milo sa na ňu usmial a povedal: „Prečo nie. Keby som bol mladší, krajší, okamžite by som sa do vás zaľúbil. Ste neobyčajne krásna mladá žena."
Usmiala sa. „Veľmi pekne vám ďakujem."
„Nemáte zač, je to pravda. Verte mi, pri mne by nikto nemal šancu. Môj vnuk by to povedal asi takto: „Kto je šrác? Ja som šrác." Tak sa to teraz hovorí, nie?"
Takmer vybuchla od smiechu. Začal sa smiať aj on.
„Konečne sa mi podarilo rozosmiať vás. Bál som sa, že sa mi to ani nepodarí."
Milo sa na ňu usmieval Určite to bolo smiešne, ale občas jej pripomínal dedka. Bol fantastický. Pozrela sa na ňho. Vstal od stola, za ktorý si medzi časom sadol.
„Tak a teraz vás predstavím môjmu týmu. Mimochodom ešte ani raz som nezažil, aby sa na niekoho tak tešili, ako na vás. Nováčikov okamžite odpíšu a v prvom rade ohundrú, čo nieje váž prípad. Mimochodom nemám rád tieto hlúpe formality. Zdá sa mi to hlúpe, jednoducho ako v cirkuse. Ale vo vašom prípade to robím nesmierne rád."
Mala veľkú chuť opýtať sa prečo, ale radšej to nechala tak.
Cestou na oddelenie sa jej opýtal: „Myslíte, že to obaja prežijeme?"
„Hádam áno."
„Ak vám bude náhodou nevoľno, kľudne mi vynadajte a povedzte: „Ty somár starý, nekecaj somariny a skonči to." Nehanbite sa, len to kľudne povedzte."
Pred operačnou sálou už všetci čakali nastúpení v pozore.
„Pekný deň kolegovia a kolegyne. Ako iste viete, dnes náš tým dostal novú posilu. Túto slečinku vám nemusím špeciálne predstavovať. "
Niektoré sestričky sa pochechtávali, iné jej kývli hlavou na znak toho, že sú radi, že ponuku napokon priala, pár mladších doktorov sa potmehúcky usmialo.
„Tak mládež do práce, rošáda sa práve skončila." Zavelil Doc.Bukovský a chodba bola razom prázdna. Zostala tam len doktorka Mrázová. Tá sa stala Alexandrinou priateľkou hneď v prvý deň praxe. Pristúpila k nim.
„Kolegyňa, počas prvého mesiaca budete mať na starosti túto slečinku." Povedal.
Ešte raz sa pozrel na Alexandreu a dodal: „Povedzte jej všetko, čo potrebuje vedieť, no nechcem, aby začala už dnes. Pracovať začne od zajtra."
Otočil sa a zmizol za dverami oddelenia.
„Som rada, že si priala toto miesto."
„Myslíš, že som urobila dobre?"
„Mám teraz polhodinové voľno. Poďme si niekam sadnúť a tam to preberieme."
Pretože mala doktorka Mrázová iba polhodinové voľno zašli do nemocničného bufetu. Dali si jablkový džús a nejaké koláčiky.
„Máž strach, pretože nevieš či si urobila dobre, keď si priala toto miesto?"
„Ja neviem, mám zvláštny pocit."
„Niečo ti poviem. Ak chce niekto pracovať v tomto týme, na tejto klinike musí byť trieda. Priemer tu nieje žiadaní. DOC.Bukovský berie len výnimočné talenty. Sledoval ťa od prvého ročníka, keby si nebola niečo extra, niesi v tomto týme. V tejto nemocnici nepraxuje len tak niekto, šéf si praktikantov starostlivo vyberá. "
„Ďakujem ti, uistila si ma, že toto je práca, ktorú chcem robiť a ktorej sa nikdy nevzdám."
„Nemysli si, že to budeš mať ľahké, je jedno načo si sa špecializovala. Budeš musieť bojovať, ak chceš prežiť a niečo dokázať."
„Chceš povedať, že je to také zlé. Nikdy som si nevšimla niečo ako diskrimináciu."
„Chyrurgia je doména mužov, nato nezabúdaj."
„Ja viem, že si jediná žena v týme Zuzy, ale rešpektujú ťa, nie?"
„Pochopíš až keď prídeš."
„Mali nejaké narážky?"
„Chlapi sú niekedy ako veľké deti. U nás už dávno nieje diskriminácia žien, ale čo sa tíka chirurgie nieje to med lízať. Zo začiatku sa mi smiali, hlavne tí mladší, starší mali rešpekt a snažili sa podporovať ma. "
„A čo Docent?"
„Ten mi len povedal: "Slečna, mladí sú len v pokročilom štádiu puberty, nerobte si z nich ťažkú hlavu." Bolo mi do smiechu, na druhej strane ma sklamal."
„Prečo?"
„Čakala som, že ma podporí viac."
„Nieje podľa teba dobrý šéf?"
„Je, ale nikto z nás nieje jeho miláčik. Ty si sa však stala jeho miláčikom už keď prednášal v tvojom ročníku."
„To si nemyslím. Správa sa ku mne tak, ako aj k ostatným."
„Dobre, nechajme to tak. musím už ísť. Zajtra ťa čakám, nieže budeš meškať."
Pred bufetom sa rozlúčili.
Na druhý deň prišla do práce na čas.
„Musím ťa pochváliť Alex, prišla si na čas, čo je obvykle ináč. Každý, kto prišiel, ako nováčik zaspal. Ty si túto tradíciu porušila, čo mi urobilo nesmiernu radosť. A teraz už dosť pustíme sa do práce."
„Ako obvykle začneme vizitou." Povedala ironicky Alexandra.
„Vidím, že ste u nás praxovali slečna."
„A predstavte si, že od dnes tu dokonca pracujem."
Obe sa začali hurotánsky smiať.
Zo začiatku to bolo veru všelijaké. Raz ružové, inokedy zase čierne, ale vždy sa to dalo nejako zvládnuť. Po pol roku sa o nej hovorilo ako o docentovom miláčikovi. Alexandra si z toho nerobila nič. Klebety ňou ani nepohli, čo poniektorých vytáčalo do krajnosti. Svoju prácu si robila veľmi dobre. ľudia ju mali radi nie len preto lebo sa v svojej práci vyznala. ale hlavne pre jej prístup. Bola milá, ľucká, čo na nej ľudia milovali. Mali ju radi nie len starší ľudia, ale aj malí pacienti, kvôli ktorým často robila nadčasy.
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
nejdu T.S,az pojdu tak napisem,ale je to naozaj super.
CHCEME POKRACOVANIE
D A K U J E M