O tri roky neskôr :
Ráno bol na oddelení zhon ako vždy. Dnes to však malo inú príchuť.
Alexandra prišla do práce takmer o dve hodiny skôr. Zavolali ju totiž na pejdžer. Prišla, ako rýchlo len mohla. Vletela do šatne ako víchor.
„Anička nevieš prečo ma tak súrne volali?"
Anna je sestrička, práve sa chystala prezliecť.
„Máš nový prípad."
„A čo je to?"
„V noci bola havária. Z pohotovosti ich všetkých poslali k nám."
„Počuj Ani, nevieš kto mi dal ten prípad?"
„Nemala by som ti to povedať. Je to príkaz z hora."
„To ma podrž, šéf?"
„Ešte si nemala takýto prípad. Doteraz si operovala apendix a rôzne menšie operácie. Teraz to bude niečo úplne iné. No, uvidíš. Aby si bola v obraze, tak ti všetko poviem. Nad ránom priviezli muža, ženu a asi tak dva a pol ročné dievčatko. Tá žena nemala žiadnu šancu.
„A čo to dievčatko?"
„Bolo to neskutočne krásne dievčatko."
„A kde je teraz?"
„Je mi to veľmi ľúto Alex, robili sme čo sme mohli, zomrelo. Dostala krvácanie do mozgu."
„A ten muž?"
„Ten žije, ale veľkú šancu mu nedávam. Povedia mu o žene a dieťati a bude koniec."
„Nedávaš mu veľkú šancu Ani."
„Pozri sa Alex, mám ťa veľmi rada. Za rok si ukázala, že si vinímočná, ale tohto muža do pôvodného stavu nedostaneš. Za tri roky si toho dokázala naozaj veľa, ale toto je podľa mňa nad tvoje sily. Veľmi dobre viem, že preto urobíš všetko, čo bude v tvojich silách, ale podľa mňa jeho nepostaví na nohy nikto, ani ty. A nezmeníš to."
Alex sa postavila a povedala: „Možno, ale urobím všetko preto, aby sa mi to podarilo. Jeho dcérku ani manželku mu nevrátim, ale zložila som Hipokratovu prísahu a tú nemienim porušiť!"
„Dlho som nevedela prísť nato, prečo ťa obdivujem, teraz to už viem. Máž v sebe niečo, čo sa nedá slovami opísať, je to dar. Stráž si ho. Ničo také nemá každý doktor. Mnohí by za to dali hoci svoj život. Teraz choď a postav toho muža, ktorý leží na intenzívke na nohy!!!"
„Si fantastická Anička."
„Moja zlatá, niesom až taký dobrý človek, ako si myslíš." Povedala sama pre seba.
„Dobré ráno Beatka. čo je to za prípad?" Opýtala sa len čo vošla na intenzívku.
„Je to tridsať päť ročný muž. Pozri sa. Ozaj Alex, potrebujem si odskočiť, môžem?"
„Samozrejme, choď, keď potrebuješ. Teraz som tu ja."
Keď Beata odišla vošla dnu k pacientovi za presklennú stenu. Pri pohľade na muža od prekvapenia otvorila ústa. Po chvíli si uvedomila, že je to Michal. Srdce jej prudko bilo, ruky mala ako ľad a kolená sa jej podlamovali.
„Bože, čo mi to robíš?"
Michal ležal bezvládne na lôžku. Dýchali za ňho prístroje. Bol bledý, ako posteľná bielizeň, ktorou bol prykritý. Vybehla vonku.
„To sa mi určite iba zdalo. To nieje Michal, nie, nie to nieje on."
Rozplakala sa. Plakala až dovtedy, kým neprišla Beata. Tá spočiatku nechápala prečo tak plače, ale keď sa pozrela na muža za presklennou stenou všetko pochopila.
„Tak preto si stále sama."
„Ja, on bol ženatý a vlastne nikdy medzi nami nič nebolo."
Utrela jej slzy. „Ty si špička, nepochybuj, že ho nedáš do pôvodného stavu."
Šla k umývadlu a umyla si tvár. „Prebral sa aspoň raz?"
„Nie, iba blúznil. Stále volal neakú Sašku. Prosil ju, aby mu to nerobila, aby zostala s ním. Si to ty, však?"
„Niesom jediná Saša."
„Videla som ťa, ako plačeš, ešte stále nemôžeš uveriť tomu, že je to on. Ty sa tá jeho veľká láska Saška."
„Áno, som to ja, ale teraz musia ísť moje city a pocity bokom. Je môj pacient a ja sa k nemu musím tak správať."
„Bude to ťažké lebo mu musíš povedať, čo sa stalo z jeho ženou a dcérkou, ale nepochybujem o tom, že to zvládneš. Pozri už sa preberá, choď k nemu a postav ho na nohy. Dokážeš to!"
Vošla dnu, práve sa preberal. Z vrecka vybrala malú baterku, podišla k nemu a prezrela mu zreničky. Opatrne ho odpojila od kyslíka.
„Vládzete dýchať?"
Ako by ani nebol vážne zranení povedal: „Ide mi to celkom slušne aj bez nich."
„Vidím, že ste čulý, ako rybička, ale musím vám povedať niečo veľmi vážne."
Lepšie sa na ňu pozrel. „Ty si Saška."
„Na tom teraz nezáleží, či som alebo niesom, podstatné je, čo ti musím povedať."
Usmial sa na ňu aj keď mu to robilo veľké problémy. „Ty mi nemôžeš povedať nič zlé, si môj anjel, tí prinášajú len dobré správy."
„Bohužiaľ teraz je to ináč. Si môj pacient, preto ti to musím povedať ja. Tvoja žena tú nehodu neprežila."
„A čo moja malá Saška?"
„Je mi to veľmi ľúto, robili sme všetko, čo bolo v naších silách . . ."
Na tvári sa mu objavil výraz raneného zvieraťa. „Nie, moje malé dievčatko ste určite zachránili, iba ty si ju zatiaľ nevidela." Vzlykal.
„Je mi to naozaj ľúto, ale tvoje malé dievčatko to neprežilo. Všetci boli z toho smutní, bolo to krásne dievčatko."
„Prečo si nezachránila moje dievčatko!?!" Začal kričať ako zmyslov zbavení.
Beata okamžite vzala striekačku, dala do nej upokojujúce sérum a šla k nej.
„Alex, chyť ho tak silno, ako len vieš."
Nechcela to urobiť, ale inú možnosť nemala. Z celej sily ho pritlačila k lôžku. Beata mu pichla injekciu. Takmer okamžite zaspal.
Prikrila ho a potom vyšli von.
„Myslíš, že sa z toho dostane?"
Otočila sa k presklennej stene, ktorá ich oddeľovala. „Netuším. Za manželku nevyronil ani slzu, ale tú malú miloval najviac na svete, bola jeho celý svet."
Podišla ku nej: „Ty to zvládneš. Ak nie ty, tak ho nezachráni nikto."
Otočila sa k nej : „Ďakujem, ale teraz už musím ísť, máme vizitu."
„Tak choď, aby Machárek nezúril, nikdy nepochopím toho chlapa."
Dala si dole ochranný plášť a ponáhľala sa , aby niekomu zase nemala
chuť dať poriadnu facku.
„Ale, ale pozrime sa kto nám to dokvitol. Kolegynka meškáte dve minúty."
„Narozdiel od vás kolega Machrák. Vy ste neprišli vôbec."
„Ale, nepovedzte?"
„Ale áno, ozaj, prečo vám tak prekážam, kolega?"
„Docent urobil pred rokom veľkú chybu, že vás prial na toto miesto."
„Nepovedzte, naozaj?"
„Slečna, alebo slečinka, ako vás volá docent Bukovský, ja tu pracujem desať rokov, vy ste tu iba rok."
„Meškám dve minúty, pretože mám nový prípad, od operácie sa neprebral. Čakala som tam a tŕpla či sa vôbec preberie. Dokonca som zapochybovala sama o sebe. Napadlo ma či to nieje veľké riziko zveriť takýto prípad mne. Okrem toho, v noci operoval toho muža niekto iný a nie ja. Keď som videla toho človeka povedala som si, že ho odtiaľto pustím až vtedy, keď pôjde po vlastných a nie na vozíčku, nedopustím, aby to bolo ináč!"
„Silné slová na niekoho ako ste vy. Ešte vám tečie mlieko po brade."
„Poznáte dôvod môjho meškania. Ak si myslíte, že som vám povedala niečo zlé, prosím počuli to všetci kolegovia. Môžete to povedať aj docentovi Bukovskému. Aspoň sa dozvieme, čo si o tom myslí on."
„Tento krát ste vyhrali kolegynka."
„Vyhrážate sa mi pred celým personálom?"
„Pokiaľ ja viem nikto nič nepočul."
„Samozrejme, to sa dalo čakať."
„Čo sa dalo čakať?"
„Že všetci budú na vašej strane."
„Samozrejme, a čo ste si mysleli, že vám bude niekto nadržať?"
„Nie, tu sa nedá niečo také čakať."
„Moment kolegyňa." Zvolal kolega Petrenko.
„Som tu o dva roky dlhšie, ako vy. Ak by sa ma docent Bukovský pýtal na tento incident odpovedal by som pravdivo."
„Veľmi pekne vám ďakujem kolega."
„Nieje zač, veľmi vďačne."
To už považovala doktorka Mrázová za neúnosné a tak povedala: "Myslím, že máme vizitu. A mimochodom kolega Machrák ak sa zopakuje ešte raz incident voči slečne Alexandre, bude to mať dohru. Nikto vám doteraz nesedel v žalúdku, nechápem, čo sa s vami deje."
Ukončila to doktorka Mrázová. Po vizite sa stretli až na obede.
„Pracujem tu osem rokov a nikdy som proti Machrákovi tak ostro a priamo nevystúpila." Povedala obdivne Zuzana Alexandre na obede.
„Ten chlap proti mne stále niečo má. Nikdy som mu nič neurobila. Neviem pochopiť o čo mu vlastne ide."
„No to nieje ťažké uhádnuť."
„Čo tým chceš povedať?"
„Alex, teraz ma dobre počúvaj. Si veľmi dobrá a to mu sedí v žalúdku. Po dvoch mesiacoch si operovala. To je na nováčika nezvyklé a predovšetkým je niečo také neprípustné. Možno ti to ešte nikto nepovedal, ale máš niečo ako dar na túto prácu. Za tri roky si prešla viac menej ľahkými prípadmi. Toto je o niečo ťažšie."
„A čo som mala robiť. Mala som službu, nebol tu nikto, keby ten slepák praskol bolo by po mojej kariére. Čo by robil on na mojom mieste, tiež by nenechal to dievčatko zomrieť."
„Poviem ti niečo, čo som ti nechcela povedať, ale teraz ti to poviem. Tu všade sa o tebe hovorí, ako o docentovom miláčikovi."
„To nieje pravda, ja som nikdy nebola docentov miláčik!"
„Prosím ťa Alex, predsa ti nepovie rovno do očí, že si jeho miláčik."
„Pekelne sa všetci mýlite! Stále musím tvrdo pracovať, takmer stále ma kritizuje, ešte ani raz ma nepochválil."
„Pred tebou nikdy nič nepovie, ale stačí, aby si zmizla z dohľadu a už rozpráva, že všetci by sme mali byť ako ty. Ja mu to beriem lebo za rok si sa dostala tam kam nikto po takom krátkom čase, ale to som ti už povedala."
Alexandra vstala od stola a povedala: "Myslite si aj naďalej, čo chcete. Ja viem, že to tak nieje. Robím to, čo som chcela robiť od malička. Niesom ešte taká špička ako vy, ale časom budem. Prepáčte idem sa venovať svojmu pacientovi."
Zuzanu to ani trošku neprekvapilo. Čakala, že bude takto reagovať. Nevedela prečo, ale bola na ňu veľmi hrdá. Pár kolegov od vedľajšieho stola len prekvapene pozrelo na odchádzajúcu Alexandru.
Alexandra šla rovno za Michalom. Obliekla si sterilný plášť, na ústa si dala rúško a vošla dnu. Pred sklenou stenou zostala stáť. Beata sa sním práve rozprávala. Ostala tam a len tak sa pozerala. Odrazu sa Beata otočila smerom k nej. Pozrela sa na ňu a potom mu niečo povedala. Z profilu videla, ako sa opatrene usmial. Beata vyšla von.
„Čaká ťa."
„O čom ste sa rozprávali?"
„O všetkom možnom."
„Čo to presne znamená?"
„Povedal ti už niekto, že si veľmi zvedavá?"
„Myslím, že áno."
„Ak chceš niečo vedieť, tak choď za ním. Povedala som ti predsa, že ťa čaká."
„A povedal už niekto tebe, že si tvrdohlavá ako mulica?"
„Mh, práve teraz."
„Ja som to tak nemyslela."
„Zbytočne nezahováraj a choď už za ním."
Z hlboka sa nadýchla a vošla dnu. Ležal tam a čakal čo sa bude diať.
Otočil hlavu smerom k nej, usmial sa a povedal: „Veľmi ma tá hysterická scéna mrzí."
Postavila sa k jeho posteli, chytila ho za ruku. Chvíľu bolo ticho.
„Občas sa to stane. Je to úplne normálne po tom, čo som ti povedala. Ty si reagoval ešte pomerne kľudne. Sú aj oveľa horšie prípady."
„Som rád, že som nebol ten oveľa horší prípad. Veľmi by ma to mrzelo."
„Nerob si starosti. Ja, vieš som lekárka a musím to všetko brať profesionálne. Okrem toho budeme mať veľa práce."
„Akej práce?"
„Cítiš si nohy?"
Táto otázka ho trošku zaskočila. Až doteraz si neuvedomil, že si vôbec necíti nohy.
„Neviem, prečo sa to pýtaš?"
„Sústreď sa a skús vnímať svoje nohy."
„Necítim si ich. Ja si necítim nohy!" Zvolal.
„Upokoj sa, to bude v poriadku. Veríš mi predsa, nie?"
„Verím, ale ja už nemám prekoho bojovať."
„Ale máš. Nezomrel si a to je podstatné. Už nikdy niečo také nepovedz."
„Dcérenka, ktorá bola celý môj život je mŕtva, žena, ktorú som miloval najviac na svete mi dala košom pred mnohými rokmi. Nemám nikoho."
„Si mladý, ešte môžeš byť v živote šťastný. Nájdeš si manželku, budeš mať rodinu..."
„Mám si vziať neakú sprostú hus, ktorú po čase omrzím?!"
„Tak a dosť! Nebudeme tu rozoberať tvoje srdcové záležitosti. Som doktorka, zložila som Hipokratovu prísahu. Prisahala som, že budem chrániť ľucký život, mojou úlohou je postaviť ťa na nohy a buď si istý, že to aj urobím."
„A nezabudla si na niečo?"
„A načo?"
„Čo ak nechcem ja. Ide tu predovšetkým o mňa."
„Vidím, že sa máš fantasticky, takže ideš okamžite na oddelenie!"
Zvolala a odišla. Dvere za ňou len tak buchli.
Nezastavila sa ani pri Beate iba vyrazila v pred, až na chodbe si uvedomila, že má na sebe ešte návlek. Vrátila sa, dala dole návlek. Beata na ňu len tak pozerala.
„Čo sa ti stalo?"
„Je horší, ako malé dieťa. Chápem, že mu zomrela manželka a dcéra, ale on to vzdáva. Vôbec nechce bojovať."
„A to ťa hnevá. Nechaj ho tak, uvidíme čo povie potom."
„Nemôžem, je to môj pacient, mojou povinnosťou je postaviť ho na nohy."
„Alex, si dobrá doktorka, ale sú veci, ktoré neovládneš ináč len takto."
„Naposledy ma tak rozhodilo iba pred chvíľou povedané tvrdenie, že som docentov miláčik."
„Takže to už konečne vieš?"
„Nepovedz mi, že máš ten istý názor?"
„Nebudem ti klamať lebo by to nemalo zmysel. Nepovedal ti to nikto. Ale som rada, že sa našiel niekto kto to urobil. Nieje to nič zlé, napokon nemôžeš za to. Mohlo sa to stať komukoľvek z nás. Keby to bol niekto iný možno by sme boli nahnevaní všetci, ale si to ty a tak to nikomu nevadí."
„Ako mi niečo také môžeš povedať. Ani trošku niesom hrdá, že sa niečo také stalo. Nikto nemá byť nikoho miláčikom. Vzťahy na pracovisku majú byť výlučne pracovné. "
„Máš v sebe dravosť, nevzdávaš sa, si ako on, keď bol mladý. Len si žena, ale máš v sebe to, čo mal pred niekoľkými rokmi v sebe on."
„Odkiaľ to vieš?"
„Od jeho manželky."
„Ty poznáš jeho manželku?"
„Občas len tak príde na oddelenie pozrieť nás. Porozpráva sa, poklebetíme..."
„Ako to, že ja som ju nestretla ani raz?"
„Pretože si taká zaneprázdnená, že nemáš čas takmer na nič. Neviem pochopiť ako stíhaš jesť, ozaj, chodíš vôbec na obedy?"
„Iba, keď mám čas. Niekedy je toho naozaj veľmi veľa, ale do kelu akoto, že sme prišli až k tejto téme?"
„Nerozčuľuj sa, iste vieš ako to škodí srdcu."
„Ozvala sa zdravotná sestra."
„Nehnevaj sa už nato, že si docentov miláčik. Okrem toho jeho manželke to nevadí. Teraz sa teší, že konečne môže jej manžel z kľudným svedomím povedať:
„Našiel som za seba náhradu.“ A podľa mňa má pravdu."
Alexandra od prekvapenia otvorila ústa. Nevedela, čo má povedať. Nikdy by ju niečo také nenapadlo. Pre istotu sa ani nič nepýtala a potom sa tvárila, že vlastne nič nepočula.
Beata si nebola istá a tak sa jej opýtala: " Vytočil ťa ten tvoj pacient až tak, že ho chceš preložiť na oddelenie?"
Trošku ju to prebralo a pokračovali v rozhovore.
„Ešte ho nemôžem preložiť, ale keby som mu mohla dať po zadku ako malému decku, tak to z radosťou urobím, ibaže nemôžem, čo ma hnevá najviac."
„Postavíš ho na nohy, tebe verí, okrem toho miluje ťa, takže máš po probléme."
„Bea, nesmieš to nikomu povedať. Ja si to s ním vybavím, okrem toho nexistuje žiadna láska. Tá sa stratila niekde na strednej škole."
„Myseľ možno zabudne, ale srdce nie, zapamätaj si to Alex."
„V poriadku, náš čas na filozofovanie skončil. Musím ísť, predtým ako odídem sa na ňho prídem ešte pozrieť. Zatiaľ ahoj."
„Ahoj."
Ako tak kráčala na oddelenie zavolal ju doktor Machrák. Tušila mierny podraz, ale nemala chuť hádať sa z týmto individum.
„Ako iste viete ja prideľujem nočné služby. Dnes budete mať nočnú. Na dnes preto zrušte všetky schôdzky, ktoré ste mali v pláne." Otočil sa a odkráčal.
Od prekvapenia nevedela čo má povedať. Potom si s chuti zanadávala, i keď to nemala vo zvyku. „Ty starý puk! Čo si o sebe myslíš, raz ťa za všetko zlo niekam nakopem. Teš sa, ty hlupák starý!!!"
Hrozilo, že to niekto mohol počuť, ale to jej ani trošku žily netrhalo.
Večer o 20-tej prebrala nočnú službu. Prešla celé oddelenie. Najviac času strávila z malými pacientmi, ktorí mali iba jednoduché zákroky. Deti to brali trošku ináč.
Zostal už iba jeden pacient, ten jej. Sestra Katka, ktorá mala nočnú tu ju už čakala zo slovami: „Ahoj, konečne si prišla. Ten Michal na teba celý čas čaká, chudák ani oka nezažmúril."
„Ďakujem, ozaj vzala si službu za niekoho iného?"
„Mňa tiež neznáša ten starý puk, ale niečo také mi ešte neurobil. Manžel by neváhal prísť sem, len si predstav, že by si musela starého dávať do kopy?"
„To by bolo ródeo." Zasmiali sa obe, potom šla k nemu.
„Ahoj Michal. Ako sa máš?"
„Celkom dobrý pokus. Cením si to. Mám sa ako inač."
„No, vidím, že zlá nálada ťa neopustila."
„Práve teraz ma opustila." Usmial sa na ňu.
„Ale, naozaj?"
„Fakt, pozri sa na mňa."
„Čo to spôsobilo?"
„Ty."
„Michal, si môj pacient. To všetko, čo bolo kedysi už dávno nieje."
„Keby si vtedy bola doma, neoženil by som sa. Modlil som sa, aby si bola doma alebo, aby Boh urobil niečo , čo by skončilo tú hlúposť. Namiesto toho ťa čakala posledná skúška, ktorú musí urobiť každý doktor. Bola si tu a ja tam."
„Čo bolo, to bolo. Teraz je všetko iné. "
„Uvažovala si o tom, že ma dáš niekomu inému?"
„Odkiaľ to vieš? Máš pravdu, lákalo ma to. Keď som prišla a uvidela ťa, nebolo mi všetko jedno."
„Odkedy som ťa videl naposledy, stala sa z teba krásavica. Si neuveriteľne krásna."
„Nechajme to. Pozri, bola som decko, ale teraz je zo mňa dospelá žena, mám svoj život, prácu, ktorú nadovšetko milujem..."
„Niesi šťastná. Máš všetko, čo si chcela, ale to ti šťastie nedá. Viem, že ma miluješ, nikdy ťa to neprešlo. Staviaš si niečo ako múr, veríš v jeho pevné základy, ale dnes sa tento múr ukázal ako veľmi slabý."
„Nebudem ti protirečiť, pretože to nemá zmysel. Mala by som už ísť, mám nočnú."
„Viem, že máš nočnú, práve preto ešte nespím. Nedokázal by som zaspať bez pohľadu na teba."
„Dohodnime si pravidlá. Ja som doktorka, ty môj pacient. Odteraz bude náš vsťah založení iba na tomto vzťahu. Neuvažuj o niečom inom. Myslím, že si to pochopil."
„Pochopil až veľmi dobre. Bolí ma to, ale ja sa nikdy nevzdám. Raz to bude aj tak po mojom."
„Dobrú noc Michal. Uvidíme sa zajtra."
„Dobrú noc doktorka."
Celý čas pozeral cez presklennú stenu až kým neodišla. Vyzerala v tom bielom oblečení fantasticky. Zase počul to, čo mu povedala. Mal chuť vzdať celý život, ale pri pomyslení na ňu pochopil, že to nikdy neurobí.
Cítila sa zvláštne. Nemala rada tieto rozhovory. Určila si pravidlá a to jej dávalo istotu. Navyše bola profesionálka, miluje svoju prácu a preto nikdy neporuší svoju etiku, ale aj prísahu. Nočná služba bola veľmi pokojná. Stála len tak na balkóne a pozerala sa na hviezdy. Málo kedy bola takáto pokojná noc a preto si ju naplno vychutnávala.
TRETIA KAPITOLA
„Michal už ma vážne štveš! Môžeš chodiť, ale ty nechceš! Stále sa iba ľutuješ. Trápime sa spolu dva mesiace, ale nepokročili sme ani o kúsoček!!!"
„Nechcem chodiť, nemám prečo. Chceš odomňa niečo, čo neurobím."
„Fájn, tak budeš sedieť na tomto vozíčku, život ti bude ukradnutí, veď, čo sa ty budeš trápiť!!“
„Nekrič, škodí to na srdce. Si doktorka, mala by si o tom vedieť."
„Viem o tom, práve preto som s tebou skončila. Môžeš zavolať niekomu kto po teba príde, zbaľ si veci. Do štyroch hodín musíš byť preč!"
Otočila sa a odišla, dvere za ňou len tak buchli. Bola taká nahnevaná, že plášť len tak vial okolo jej tela. Pridala si poriadne do kroku. Vošla do lekárskej miestnosti. Šialenou silou buchla dvermi. Nevšimla si, že tam niekto je.
„Kolegynka, čo sa ti stalo?"
„Tomáš, čo ty tu robíš?"
„Skončila mi služba, ale ešte nejdem domov len som si po niečo prišiel."
„Musím sa trošku ukľudniť lebo sa mi niečo stane."
„Ja nechcem byť zlý, ale ty si kričala. Bolo ťa počuť až niekde na druhý koniec nemocnice. Nikdy si nekričala."
„No a čo, kričala som na svojho pacienta, spokojný!?"
„Niečo ti chýba Saška."
„Ale nepovedz, a ty vari vieš čo potrebujem?"
„Som odborník Saška, presne viem čo ti chýba. Potrebuješ chlapa."
„Prečo si si to prišiel?"
„Pre plášť a to je všetko."
Otvorila Tomášovu skrinku a vybrala z nej plášť.
„Vezmi si plášť a vypadni!"
„Saška, nerozčuľuj sa, potrebuješ chlapa, to je normálne."
„Ale, odporučiš mi niekoho konkrétneho?"
„Ten pravý stojí pred tebou, lepšieho chlapa než som ja nenájdeš."
„Vezmi si plášť a okamžite vypadni!!!"
Hodila po ňom plášť až to zasvišťalo vzduchom.
„Už nič nepoviem Saška, idem preč, neuvidíš ma tak skoro." Zdvihol ruky na rezignáciu a odchádzal.
„Vypadni už konečne!!" Skričala.
Prešlo šesť mesiacov. Michal konečne chodil. Boli to ťažké mesiace driny, presviedčania, hádok . . . Napokon sa to podarilo, čo urobilo Alexandre veľkú radosť. Prišla posledná noc Michalovho pobytu v nemocnici. Mala mať nočnú, ale kolegyňa ju poprosila o zmenu plánu. Vyhovovalo jej to, nechcela mať nočnú v túto poslednú noc. Na druhý deň šla do práce zo zvláštnym pocitom v žalúdku. Cítila sa ako puberťáčka, čo ju mierne šokovalo. Svoju agendu a pacientov vybavila veľmi rýchlo. Do ruky vzala posledný spis, ktorý jej pridelili pred ôsmymi mesiacmi.
„Tak, prišiel čas tvojho odchodu."
Povedala sama pre seba. Ešte raz prezrela celý chorobopis, vstala zasvietila panel na rontgenové snímky. Podrobne ich preštudovala, porovnala z tými, ktoré urobili predvčerom. Všetko bolo v poriadku. Uložila všetko podľa poradia a potom sa z hlboka nadýchla. Pomaly kráčala k Michalovej izbe. Zaklopala, vošla dnu. „Čau, frajer."
„Čau, doktorka."
„Máš všetko zbalené?"
„Všetko je v mojej taške. Nemám toho veľa."
„Ešte niečo ti chýba, bez týchto papierov ťa odtiaľto pustiť nemôžem."
Podala mu chorobopis. „Ešte niečo som chcel doktorka."
„Tak si to choď vybaviť."
„Nemusím ísť ďaleko, urobím iba dva kroky a môžem to vybaviť."
Nechápala o čo mu ide. Odrazu sa ocitla v jeho náruči. Nikdy nepobozkala nikoho, s kým nič nemala. Inštinktívne ho objala okolo krku.
„Bože prosím ťa nedopusť, aby prestal. Prosím. Je to presne ako vtedy pred rokmi. Jeho pery sú stále také vášnivé, sladké. Je úžasný.“ Podlomili sa jej kolená.
„Bože, čo som to urobil. Je neuveriteľná. Sladká, nádherná . . . Chveje sa presne ako vtedy, keď ju po prvý krát pobozkal v ten večer a rovnako, ako keď sa bozkávali na rozlúčku."
Pustil ju, i keď to bolo ťažké. Pozrel na ňu a pred sebou videl to isté dievča spred rokov. Zažmurkal. Bola krásna a hlavne zvodná, takým svojským spôsobom.
„Si dobrá doktorka, keď sa ešte niekedy stretneme vyskúšam si ťa."
„Na kontrolu prídeš najbližšie o dva týždne, máš to v papieroch, ktoré si berieš domou."
Vzal tašku do ruky, podišiel k nej. „Ja idem doktorka. Maj sa tu krásne."
„Čau, frajer."
Vizívavo sa ňu pozrel, oblízol si pery, ktoré ešte stále chutili sladko po jej perách.
„Čau, doktorka."
Odišiel. Bolo mu neuveriteľne ťažko. Mal plán, na ktorý sa spoliehal a pevne veril, že mu výjde do poslednej bodky.
Stála pri okne a pozorovala ho kým jeho postava nezmizla.
ŠTVRTÁ KAPITOLA
Ráno sa ponáhľala do práce. Od Michalovho prepustenia z nemocnice ubehli presne dva týždne. Odkedy bol preč, nevedela kde jej hlava stojí. Nechápala to. Nikdy predtým sa jej niečo také nestávalo. Dnes to už bude katastrofa. Cítila to až niekde v útrobách tela. Pozrela sa na hodinky. Meškala viac ako pol hodinu. S tratila profesionalitu len tak šmahom ruky. Šéf bude zúriť a ona dostane padáka ako delo. Pomyslela si. V nemocnici už všetko bežalo naplno. V šatni sa prezliekla. Vyšla vonku na chodbu. Stál tam doktor Machrák z povestným úškrnom. Nepovedal nič, nemusel jeho úškrn hovoril za všetko. Napokon sa predsa ozval : "Alexandra, čaká vás docent."
„Pokiaľ viem aj vy ste docent, nie?“ Opýtala sa drzo.
„Pozrime sa niekto je drzí."
„Povedzte rovno čo chcete."
„Fajn, dnes konečne dostanete padáka."
„A vy máte raj, tešíte sa ako malé decko."
„Čo si to dovoľujete vy ste ešte soplivá žaba, nato, aby ste si mohli voči mne niečo také dovoliť!"
„No, no kolega, len sa mi tu nerozrevte!" Odsekla.
„Sopľaňa jedna!!!"
Alexandra nepovedala nič len sa na ňho cez plece pozrela a zamierila k šéfovi. Docent ju už čakal. Nezačal kričať, len sa na ňu usmial.
„Sadnite si slečinka."
Poslušne si sadla. Chvíľu na ňu pozeral.
„Čo je to svami, slečinka?"
„Nič."
„Pozri sa mi do očí a povedz, čo sa stalo?"
„Ja neviem."
„Ale vieš a ja to chcem počuť od teba."
„Pozrite sa, urobila som nejaké chyby, navyše dnes ma niekto poriadne naštval, opäť som meškala, takže nieje o čom diskutovať. Môžete ma kľudne vyhodiť."
„Nevyhodím vás. To nemôžem, navyše ako môžem vyhodiť zamilovaného človeka."
Prudko sa postavila. „Niesom zamilovaná. Vyprosím si niečo také."
„Sadni si a upokoj sa. Odkedy odišiel ten mládenec, ktorého som ti dal nastarosť meškáš, ale popritom svoju prácu miluješ. Okrem toho prehodil som z tým mladým mužom pár slov. No, neboli to slová, ale vety."
„Čože?"
„Ja mávam predsa tiež nočné. Niesom ešte taký starý, aby som nemohol robiť svoju prácu."
„To som nepovedala."
„Si profesionálka, tento krát to nieje nič, ale zajtra príď načas, dobre?"
„Nebojte sa, prídem."
„Dievča, dievča, sadni si. Porozprávame sa trošku inač."
„My dvaja?"
„Áno, my dvaja."
„A ako?"
„Predstav si, že niesom tvoj nadriadený, ale priateľ."
„Vy?"
„Čo je na tom?"
„Znie to veľmi smiešne, ale dobre, poviem vám všetko, ale iba to, čo budem chcieť."
„V poriadku, môžeš začať."
„Nikdy sa mi nestalo, aby som zaspala. Inokedy bola práve moja osoba v tejto budove aj dve hodiny pred začiatkom služby, ale posledné dva týždne vždy zaspím. Verte mi, neponocujem, naopak chodím spať veľmi skoro. Nechápem to."
„Si doktorka, mala by si vedieť, že telo potrebuje dohnať isté rezervy. Aj preto zaspávaš. Viem, že odchádzaš z kliniky veľmi neskoro, máš plno pacientov, berieš si nočné služby navyše..."
„Milujem túto prácu, nieje natom nič zlé. My tu niesme preto, aby sme sedeli na stoličke, ale pre ľudí, ktorí nás potrebujú."
„V prvom rade si človek a nie stroj."
„Môžem sa vás niečo opýtať?"
„Môžeš."
„Od niekoho viem, že ste povedali, že ste našli za seba náhradu a teraz môžete ísť kľudne do dôchodku."
„Cítim sa mlado to je pravda, ale vieš dovolenka je dovolenka."
„Nerobte si srandu."
„Viem, som na teba prísny, ale prečo to viem len ja. Teraz síce takmer každý v tejto nemocnici a možno aj ty."
„Niesom zamilovaná, ani nič také. Svadbu nechystám. Len nechcem, aby všetci o mne hovorili ako o vašom miláčikovi. Ani si neviete predstaviť ako ma to uráža."
„Vieš pekne striedať témy, tak, aby to vyhovovalo tebe. Si naozaj šikovná. Keď sa ťa niečo bude Machrák pýtať len mu povedz, že ho volám k sebe."
„To, ako naozaj mám ísť za ním a povedať mu to?"
„Šikovná. Nebudem už do teba podpichovať lebo sa aj tak nič nedozviem, tak už choď."
„Viem, že ste môj šéf, ale občas ste naozaj strelený."
„Neprezraď to nikomu. K ostatným som veľmi prísny. Nežartujem s nimi a ani sa s nimi nerozprávam ako z mojimi deťmi. Ty si výnimka."
Prekvapene na ňho pozrela. Rukou jej pokynul, aby už šla.
„Dovidenia."
„Dovidenia slečinka."
Nemala ani tušenie, čo to malo znamenať. Pozrela sa na hodinky. Bolo pol desiatej. Zrýchlila krok. Pred operačnou sálou stál doktor Machrák. Chcel jej niečo povedať, ale ona ho predbehla. „Kolega, čaká vás docent Bukovský."
Prekvapene na ňu pozrel. „Na mňa?"
„Áno, na vás." Povedala a šla kľudne ďalej.
V ordinácií si povedala: „Tento deň nebude až taký zlý, ako sa zdalo."
Machrák vošiel k Bukovskému. Jeden na druhého sa prísne pozreli. Sadol si do kresla oproti jeho stolu. „Jozef, povedz mi, čo máš proti tej mladej doktorke?“
„Nevšímaj si to, sú to iba obyčajné hlúpe reči.“
„Klameš. Poznám ťa veľmi dobre. Povedz, čo proti nej máš.“
„Naozaj ťa zaujíma, čo mám proti tej mlade žabke, ktorú si prial pred troma rokmi? Tak ja ti to teda poviem. Je tu iba tri roky. Dosiahla také uznanie a postavenie aké sa za tie roky nedostalo ani mne. A dostane aj túto kliniku!“
„Toto ti teda vadí, Jozef.“
„Samozrejme, Peter. Je to obyčajná žaba, čo to nevidíš. Navyše je drzá.“
„Je presne ako my dvaja, pamätáš sa. No ona má niečo, čo sme my nemali. Má to v sebe. Má čaro, obrovský talent. Je tvrdohlavá, neústupná. Má istú dávku drzosti.“
„Už si skončil?“
„Hnevá ťa, pretože vidíš sám seba pred mnohými rokmi, len v ženskom vydaní.“
„Klinika mala byť moja.“
Nahol sa do predu. „Ty si sa jej vzdal. Povedal si, že chceš pacientov a nie riaditeľské kreslo. Ja mám pacientov, pretože to ešte zvládam. Nie toľko ako vtedy, ale predsa. Za tie roky som nenašiel schopnejšieho človeka, ako je ona. Jozef, už sme starí. My už potrebujeme iba oddych.“
„Čo odomňa chceš, Peter?“
„Daj jej pokoj a uznaj, že je dobrá, veľmi dobrá.“
„Do čerta s tebou! Jasné, že je dobrá. Je horšia ako som bol ja! Je ťažké vidieť, že po toľkých rokoch prišiel niekto, kto je lepší, ako som bol ja. Nebol by som taký, keby to bol chlap, ale ona je žena. Nehnevalo by ma to.“
„Keby sme tak mali o tridsať rokov menej. . .“
„Ty starý lišiak.“ Povedal Jozef a obaja sa rozosmiali.
O dva dni po rozhovore z docentom si mohla povedať, že sa jej vrátila profesionalita. Nezaspala, prišla ako obyčajne o hodinu skôr. Kolega Machrák nedal na seba dlho čakať a ako vždy prišiel pohroziť. Dnes ju milo prekvapil. Sedela z ostatnými kolegami v jedálni na obede, keď k nej podišiel a povedal:
„Mrzí ma, že som bol dlho proti vám. Ste šikovná a to mi neuveriteľne vadilo."
Povedal a odišiel. Nikto to nechápal, ibaže ona tušila odkiaľ vietor fúka. Rozprával sa z Bukovským, ten mu musel vyčistiť žalúdok. Nemal mu povedať nič, teraz to bude ešte horšie. Pomyslela si. Odvtedy mala pokoj, čo ju šokovalo. Musela si priznať, že jej to jeho buzerovanie istým spôsobom chýbalo. Čas plynul, odrazu bol November. Prešiel celý pol rok, čo nevidela Michala. Ani trochu nepociťovala jeho stratu. Do práce bola ešte zažranejšia ako kedy koľvek predtým. Pre pacientov bola na klinike niekedy až do 17 hodiny. Nepočúvala kolegov, nemala pocit, že to preháňa. Takto aspoň mala istotu, pacientov si vážila, mala o nich strach. Práve toto všetko prispelo k faktu, že bola najžiadanejšou doktorkou na celej klinike. Bolo 18 hodín večer.
„Gabika, máme ešte niekoho?"
„Počkaj pozriem sa." Sestrička otvorila dvere ordinácie, poobzerala sa, no nevidela nikoho. „Nie, nemáme nikoho."
„Môžeš ísť domou Gabika. Dnes končíme."
„Ty ešte nejdeš domou?"
„Nemôžem, mám veľa roboty. Čaká má kopa papierov."
„Alex, mala by si konečne myslieť aj na seba. "
„Ako to myslíš?"
„Ešte nikto z kliniky ťa nevidel na rande. Si krásna mladá žena. Šalie po tebe takmer každý zdravý chlap. Si taká odkedy si mala pred pol rokom ten prvý prípad. Počkaj ako sa volal... Už to mám Michal!"
„Čo tým mieniš povedať?"
„Stále iba pracuješ, minulé Vianoce a Silvester si tiež pracovala. Berieš si nočné, zaskakuješ..."
„Niekto predsa musel robiť, nie?"
„Samozrejme, a nemohol to byť nikto iný ako naša jedinečná doktorka ALEXANDRA."
„Pozri, túto prácu milujem."
„Ty ma naozaj poriadne štveš. Budem sa sťažovať šéfovi."
„Len sa sťažuj Gabika, ale teraz už choď domou."
„Nemaj strach, idem. Nieže zabudneš na čas a ostaneš tu napokon spať."
Nezabudla povedať svoje Gabika. Len čo odišla pustila sa naplno do práce. Prechádzala karty svojích pacientov, kontrolovala kto má aký problém, prezerala snímky. Napokon prešla na zvláštnu poštu, ktorá jej chodila výlučne na kliniku. Boli to listy od bývalých pacientov, ktorí jej písali ako sa majú, od detí, ktoré sú jej pacientmi... Niektoré deti ju mali tak radi, že na ňu nezabúdali ani na dovolenkách či v táboroch. Sadla si k svojmu stolu a prisunula si k sebe kôpku pošty. Na vrchu bola jemno zelená obálka, na ktorej bol usmievajúci sa ježko poštár. Bolo to veľmi milé. Vzala do ruky nôž na poštu, opatrne otvorila obálku. Vybrala z nej list na krásnom papieri z ružovými ružami. Zaujal ju posledný odsek listu:
"Vieš doktorka, raz by som chcela byť ako TY. Ničoho sa nebojíš, máš každého rada, ale to sa mi asi nikdy nepodarí. Ozaj budem mať bračeka alebo sestričku. Prídeš ma potom niekedy pozrieť? Odkedy chodím je to krásne. Predstav si, že som začala tancovať, mimochodom ide mi to super. Tak trochu Ti píšem aj preto. 6. Decembra budem mať svoje prvé predstavenie, budeme tancovať nie len pre rodičov. Veľmi by som Ťa tam chcela mať. Ani nevieš aká budem šťastná. Prosím Ťa preto, ak budeš mať čas tak príď. Budem čakať. Píšem už veľmi dlho, okrem toho chcem tento list poslať ešte dnes. Maj sa krásne a ak budeš môcť tak príď.“
AHOJ!
MONIKA
Na Moniku si veľmi dobre pamätala. Mala 12 rokov, nesmierne túžila po bračekovi alebo sestričke. Ibaže nešlo to. Koľko sa jej toho naraz splnilo. Začala chodiť, bude mať súrodenca a tancuje. Mala veľkú radosť z takýchto listou. Deti sa nesmierne tešili, že môžu chodiť. V takýchto chvíľach mala pocit, že práca, ktorú robí má obrovský zmysel. Zložila list a vložila ho späť do obálky.
Len tak sedela, keď niekto zaklopal. Bol to kolega Tomáš. Nakukol dnu. Len čo zbadal, že ešte stále je tu vošiel dnu.
„Prepáč, nechcem rušiť, ale niečo od teba potrebujem."
„Tak si sadni a hovor."
„Nieje to ľahké začať iba tak z mosta do prosta."
„Nezjem ťa, tak to skús, nejako predsa musíme začať."
„Fajn, ale chcela si to ty."
Z hlboka sa nadýchol a potom vydýchol.
„Ja vieš, je to ťažké vidieť ťa každý deň v práci a všetko okolo. No, ale nebudem hovoriť hlúposti poviem ti rovno, čo od teba chcem."
„Tak to povedz."
„Milujem ťa."
„To je niečo, čo som nečakala."
„Ani ja som si nemyslel, že ti niekedy niečo také poviem, ibaže nemôžem to ďalej v sebe dusiť."
„Tomáš, si naozaj milý, ale ja k tebe necítim to, čo cítiš ty ku mne. Je mi ľúto.“
„Môžeme to predsa skúsiť. Za to nedáš nič, ak to somnou skúsiš.“
„Nemôžem klamať a tváriť sa, že k tebe niečo cítim, keď to nie je pravda.“
„Vieš, ty potrebuješ chlapa. Potrebuješ všetok ten stres niekde odbúrať.“
„Ja si mám kde odbúrať stres. A k tomu nepotrebujem žiadneho chlapa.“
„No ták kolegynka. Každá žena, ktorá prešla mojou posteľou ti povie, že som majster. Daj si poriadiť. Neoľutuješ. Lepší odomňa nie je.“ Naklonil sa ponad stôl a chytil ju za bradu. Výraz v jeho očiach jej vyrazil dych. Až teraz si všimla čierne strapaté vlasy a akýsi výraz šialenstva v modrých očiach.
„Myslím, že bude najlepšie ak odídeš."
Vstala zo stoličky a poodstúpila od stola. On sa k stolu priblížil. Nepáčilo sa jej to, dostala strach. Obišiel stôl, podišiel k nej. Díval sa jej priamo do očí. Nikdy u nikoho nevidela taký výraz v očiach, začal jej behať mráz po chrbte. Odrazu cítila ako jej ovinul ruku okolo pásu. Vy trhla sa mu.
„Tomáš, čo to stváraš?"
„Alex, veď natom nieje nič zlé."
Pokúsil sa o to opäť. Ani on netušil, čo sa to s ním začalo diať, nikdy predtým niečo také neurobil. Začali sa naťahovať. Keď sa mu konečne vytrhla obišla stôl, on urobil to isté. V návale zúfalstva schmatla zo stola nôž na poštu.
„Okamžite prestaň lebo začnem kričať!"
A ž teraz si začal uvedomovať, čo vlastne spôsobil. No napriek tomu neprestal a podišiel k nej. Bola medzi nimi medzera asi tak jeden centimeter. Poodstúpila a opäť vystrela ruku z nožom na poštu.
„Stoj!!! Neopováž sa ešte priblížiť! Nežartovala som, naozaj budem kričať, potom bude zle, preto si dobre rozmysli, čo teraz urobíš!"
Aj napriek strachu, ktorý videl v jej očiach neprestal. Naopak, ako keby ho to dostalo ešte do väčšieho pokušenia. Zodvihol ruku. V prvej chvíli uvažoval, že si to rozmyslí, ale napokon to aj tak urobil. Ten pocit bol nesmierne silný a neovládateľne lákavý. Do úderu vložil celú svoju silu. Alexandru úder odhodil, čo zapríčinilo, že sa udrela do rohu svojho písacieho stola. Tomáš sa až teraz spamätal. Prestrašene sa chytil za hlavu. Dostal nesmierny strach. Vnávale strachu utiekol preč. Za desať minút zmizol s budovy. Docent Bukovský sa prechádzal iba tak po klinike. Zamieril k Alexandre. Vošiel dnu. Ako správne tušil sestrička už bola preč. Ticho sa mu nepáčilo. Alexandra nebola až taký tichý typ, i keď možno niečo písala. Vošiel dnu. Nikde nikoho nevidel, no potom si všimol ruku, ktorá sa práve chytila stola.
Alex sa snažila postaviť. Docent k ej okamžite pribehol.
„Čo sa vám stalo?"
„Asi som prepracovaná, musím trochu povoliť tempo."
„To si myslíte, že naozaj uverím tej rozprávke?"
Prekvapene naňho pozrela. "Ja vás neklamem. To by som si nikdy nedovolila."
„Lenže ja viem, že ma práve klamete."
„Neklamem vás. Vravím vám pravdu.“
„To si naozaj myslíte, že som taký hlúpy? Pretože tá modrina pod okom vraví niečo úplne iné. Ak človek odpadne od prepracovanosti, rozhodne sa neudrie do stola, tak, aby mu zostalo pod okom toto.“
„Vám sa nikdy nič také nestalo?!“
„Niečo také sa stáva, iba keď vám niekto k tomu pomôže.“
„Pozrite, ja viem svoje, vy viete svoje. Ja som bola tu, vy nie. Tak je iba samozrejme, že to čo sa tu stalo musím vedieť ja, nie?"
„Ostrý jazyk ako vždy."
„Pozrite, mrzí ma to. Nechcem rozoberať, čo sa tu stalo. To je moja vec, ale hlavne moja vina. Možno som niekomu dala veľa nádeje a tiež poriadne ublížila."
„S vami je to niekedy hrozné, povedal som vám to už?"
„Predtým nie, ale teraz áno." Usmiala na naňho.
„Ste tvrdohlavá, ako mulica. Po kom to máte?“
„Neviem, ale istú dávku som si požičala od vás.“
Ale nepovedzte, tak mi poviete, čo sa tu vlastne stalo?“
Zatvárila sa tak kyslo až tú kyslosť cítila v hrdle. „Chcete sa hádať? Môžeme začať. Nepoviem vám nič. Vyriešim si to sama.“
„Dobre, dobre, už sa toľko nehnevajte.“
„Dobre, nebudem.“
„Niekomu napísala Monika." Rýchlo zmenil rozhovor docent, pretože zbadal na stole list.
„V Decembri má svoje prvé vystúpenie. Pozvala ma. Nerada by som to dievčatko sklamala. Predstavte si, bude mať súrodenca. Bračeka alebo sestričku."
„Nadšenie vám nikdy nechýbalo. Povedzte mi slečinka, ešte stále ste sama?"
Pozrela sa naňho mierne podozrivo. „Milujem svoju prácu, na techtle-metle nemám čas."
„Mali by ste trochu myslieť aj na seba. Ja viem, sme tu pre pacientov, ibaže niekedy musí človek trochu myslieť aj na seba. Svet nespasíte."
„Ja to viem. Mám veľmi dobrého učiteľa. Ten bol v mladosti tiež až chorobne zanietený, presne ako teraz ja. Predstavte si, učil ma na vysokej škole a dal mi aj prácu. Je skutočne skvelý."
„Povedzte mi, poznáte nejaký liek, ktorý by vrátil mladosť?"
„Nie, prečo?"
„Lebo by som si vás mohol vziať."
Alex sa musela smiať. Docent sa začal tiež smiať.
„Viete lichotiť. Poviete mi to za každým. Ak s tým neprestanete, budem si niečo myslieť."
„Ste mladá, život máte pred sebou, tak sa nesnažte zachraňovať iba ľudí a svet. Nepracujte stále. Zabavte sa, choďte do kina a tak."
„Ak vám poviem, že nemám s kým ísť uveríte mi?"
„Možno aj máte, ale vy nechcete. Chcete iba niekoho konkrétneho. A ten niekto odišiel pred niekoľkými mesiacmi."
„Prosím?"
„Netvárte sa, že neviete o čom, alebo skôr o kom je reč, pretože vy to veľmi dobre viete."
„Nechcem byť zlá, ale nechajme túto tému radšej tak."
„Súhlasím. Kedy má Monika svoje veľké vystúpenie?"
„Počkajte pozriem sa. Tu je to, presne 6 Decembra."
„Ukážte mi ten list. Nebojte sa, nebudem ho čítať, veľmi dobre poznám váš názor na niečo také." Povedal, no i napriek tomu očami preletel list. Vrátil jej ho späť.
„Na tento deň vám dávam už teraz špeciálne voľno." Vstal. Chcela mu niečo povedať, ale jeho pohľad hovoril za všetko. Námietky sa neprimajú, je to niečo ako rozkaz.
Odišiel a nechal ju tam smú so svojimi myšlienkami. Poskladala Monikin list, vložila ho do obálky a šla sa prezliecť.
Cestou domou vnímala to božské ticho. Nerada chodila autom. Takto jej to vyhovovalo oveľa viac. Pomaly, lenivo kráčala. Nechápala, čo to do Tomáša vošlo. Nikomu to nepovie, ibaže ju to veľmi mrzí. Nikdy predtým sa niečo také nestalo. A teraz toto. Docent jej neuveril, ibaže to je iba jej vec a pravdepodobne aj jej vina. Zajtra sa s Tomášom musí pozhovárať či sa mu to páči alebo nie. Bola taká zamyslená, že do niekoho prudko narazila. Prebralo ju to s myšlienok.
„Prepáčte, mrzí ma to."
Ospravedlnila sa a šla pomaly ďalej. Čia si ruka ju chytila a nechcela pustiť. V prvej chvíli chcela kričať, tak hlasno ako to len šlo.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
tinka246
7. 4.apríla 2008 18:15
ty kokso je to fakt super aj ked trosku vela na jedno citanie al et nevadi
Napíš svoj komentár