„Neboj sa Alex, to som ja."
Pozrela sa naňho. „Michal?"
„Si taká zamyslená, že ani nevnímaš. Zdravím ťa a ty nič."
„Prepáč, ale ja, no vieš. . ."
Stáli blízko pouličnej lampy. Chytil ju za bradu a otočil lepšie k svetlu. „Čo je toto?"
„Spadla som asi pred hodinou vo svojej ordinácií a buchla sa do stola."
„Vyzerám ako blázon alebo idiot?"
„Nie, to som ti nikdy nepovedala i keď kto vie."
„Ja nežartujem. Povedz mi prosím ťa láskavo pravdu."
Nesmierne ju nahneval. Nevideli sa tak dlho a on sa k nej správa ako k decku a chce bohviečo vedieť. Čo si vlastne o sebe myslí. Je to iba jej vec. Iba v nej tak vrela krv.
„Počuj mladý, som svojprávny človek. Mám svoju vlastnú hlavu, viem uvažovať, viem sa o seba postarať, tak o čo ti do čerta ide!"
Michal čakal takúto reakciu. Reagoval s kľudom Angličana. Za tie mesiace v nemocnici si zvykol. Inú možnosť ani nemal. Radšej urobil, čo od neho chcela, ako by mal počúvať ten jej krik a vražedné pohľady.
„Mám o teba strach, to je všetko."
Trochu ju trápilo, že naňho tak vyskočila. Previnilo sa na ňho pozrela. V očiach mala strach, že odíde preč. Nepovedala mu to. Nechala si to pre seba.
„Michal, prepáč mi to."
Michal bol prekvapený, no nič nedal na sebe poznať. Na druhej strane to urobilo veľmi dobre jeho ješitnému egu.
„No ták, povedz niečo, Michal."
„Odvediem ťa teraz k tebe a ty mi povieš pravdu. Neboj sa, nikomu inému to nepoviem. Bude to len medzi nami dvoma." Cestou domou sa zhovárali.
„Čo ak ti nepoviem nič s toho, čo sa stalo?"
„Budem vedieť, že ten niekto je tvoj partner."
„No, partner nieje. Nič medzi nami dvoma nieje a ani nikdy nebude. Lenže to, čo sa stalo je určite moja vina."
„Ja som vedel, že mám ísť najprv do nemocnice."
„Stalo sa ti niečo?"
„Ja hovorím o tebe."
„Mm, ja som čakala niečo lepšie."
„Počuj, nikdy ma nikto tak nevytáčal ako ty."
„Naozaj?"
„Nebuď pokrytec. Viež to až veľmi dobre."
„Asi ťa dnu nepustím." Povedala, keď stáli pred dverami jej bytu.
„Je mi ľúto, ale majiteľom všetkých bytov som ja. Kúpila si si tento byt, ibaže ja mám právo prezrieť si ho."
Prekvapene naňho pozerala.
„No ták doktorka, pusti ma dnu."
„Žarty si rob s niekoho iného."
Vybral s vrecka kľúče a odomkol byt. Tak to už presahovalo všetko. Jeden ju tak udrie, že stôl má potešenie s jej tváre a druhý je napokon vlastník jej bytu.
Michal v byte rozsvietil.
„Poď ďalej, doktorka."
Vošla dnu, zavrela dvere a nebezpečne pozrela na Michala. Ten sa iba usmial.
„Budeš kričať ako ťa poznám, lenže to nemá zmysel. Dnes v noci tu budem s tebou.
To bolo neúnosné.
„Je mi fuk či ti patria všetky tieto byty. Svoj som si poctivo kúpila. Mám zmluvu. A okrem toho ja rozhodnem či tu niekto strávi noc a nie ty. Je ti to jasné?"
Michal sa usmial. Nepovedal nič. V predsieni sa vyzul a potom zamieril do kuchyne.
„Nenašlo by sa niečo pod zub, doktorka?"
Pomaly prikladal do ohňa, ale vzhľadom nato, že nikdy nebola bitkárka, odložila chuť zabiť ho niekam na bezpečné miesto. Ak sa niečo také vôbec dá.
„Načo máš chuť?"
Zmiatlo ho to. Chvíľu sa na ňu iba nemo pozeral. Napokon podišiel k nej.
„Prečo si odrazu zmenila taktiku, doktorka?"
„Pretože by som sa ináč dopustila trestného činu."
„Pobozkať ma je podľa teba trestný čin?"
„Problém je v tom, že som nemala v úmysle pobozkať ťa. Mojím plánom bolo zabiť ťa. A to predsa je trestný čin, či nie?"
„Dosť, doktorka. Nebuďme ako malé deti. Porozprávajme sa rozumne.“
„My dvaja sa máme rozumne pozhovárať?"
„Netvár sa tak. Je to veľmi dôležité."
„Prosím, povedz o čom sa chceš porozprávať."
„Po mojom odchode s nemocnice som veľa premýšľal o nás dvoch. Je to medzi nami trochu ako v nejakej knihe, ale máme sa radi. Viem, teraz máš chuť protestovať, ale nechaj ma dorozprávať, dobre?"
„Dobre."
„Nikdy sme vlastne nemali poriadnu šancu. Spočiatku to boli tvoji rodičia, potom chlapci, s ktorými si chodila. . . Po strednej škole si odišla do Bratislavy na Medicínu. Dokázala si to po čom si túžila dlhé roky. Postavila si ma opäť na nohy. To si mimochodom zaslúži veľké uznanie. Nezdá sa to, ibaže viem byť poriadne tvrdohlavý. Občas až nepríjemne. Priznávam, žil som iba pre malú Sašku, moja manželka mi bola ukradnutá. Obidvaja vieme prečo, však?"
„Neprikázala som ti, aby si sa oženil, tak teraz na mňa nepozeraj ako na hlavného vinníka, jasné?!"
„Doktorka, veď sa toľko nečerti. I keď, veľmi ti pristane, keď sa hneváš. Si neuveriteľne zlatá.
„Nechceš náhodou pokračovať?"
„Dobre. Prepáč, prosím ťa kde som prestal?"
„Pri svojej manželke, na ktorú si kašľal."
„Ďakujem. Nezvaľujem vinu na teba. To som nikdy nepovedal. Urobil som chybu, ktorá ma vohnala do manželstva. Nikdy viac niečo také neurobím. Prišiel som preto lebo moja láska k tebe nepominula. Počas môjho pobytu na vašej klinike som sa v mojich citoch ešte viac uistil. A potvrdil mi to aj tvoj bozk."
„Moment, pobozkal si ma ty a nie ja teba."
„Teraz je to úplne jedno."
„No, to nieje, pretože všetko čo urobíš váľaš na mňa."
„Prepáč doktorka, ale ináč to nejde."
„Ako to, že to ináč nejde?"
„Mám ťa rád. Niekedy neviem ako na teba. Začnem podpichovať a je to."
„Máš šťastie, že si sa priznal."
„Po mojom odchode s kliniky mi moje srdce vravelo, aby som sa po teba vrátil. Bohu žiaľ, nešlo to. Moja manželka bola Češka. Bohaté rozmaznané dievčatko, ktoré dostalo vždy všetko. Jej otec mi nikdy neodpustí jej smrť. Napriek tomu, považuje ma za svojho syna. Nemôže všetko riadiť sám. Zveril mi tieto byty. Sú to tie najluxusnejšie byty. Stoja nehorázne veľa. Preto v nich bývajú iba tí, čo si môžu niečo také dovoliť. Patríš k nim. Jeho podniky sú obrovské. Majú pobočky aj na Slovensku. Nemala súrodencov."
„Preto všetko zveril tebe?“
„Júlia nemala ani tušenie ako sa vedie veľký podnik. Ja tiež nie. Starý pán ma všetko naučil. Bolo to ťažké, no podarilo sa. Zaujímavé bolo jeho správanie voči mne. Ani raz mi nedal na javo, že ma neznáša. Raz večer sme sa o tom spolu zhovárali. Nebol som mu nesympatický iba sa hneval na dcéru a preniesol svoj hnev na mňa.“
„To nieje správne.“
„Nie, nieje. Spočiatku ma považoval za lovca majetku. Raz počul Júliu ako hovorí svojej najlepšej priateľke, čo urobila, aby ma dostala. Tváril sa, že nič nevie. Mrzelo ho to. Je to správny chlap. Teraz ma mierne nenávidí, ale to nič."
„Vyhodíš ma s tohto bytu?"
„Doktorka neblázni. Kúpila si si ho. Nemôžem ťa vyhodiť s bytu, ktorý ti patrí. To je hotová samovražda. Mojou povinnosťou je iba starať sa o tento komplex bytov. A kúpnu zmluvu si nepodpisovala somnou, ale s právnikom môjho svokra.“
„Bol naozaj veľmi milý. Fešák, navyše."
„Nieje zlý človek. Páči sa ti?"
„To je iba moja vec. Tebe sa tiež páčia pekné ženy.“
„Spomenul som ti nejakú? Nie, ty mi to robíš naschvál.“
„Dobre, teraz mi povedz, čo odomňa vlastne chceš. Pretože mám pocit, že zatiaľ sa bavíme o nepodstatných veciach."
„Ty si to ešte stále nepochopila alebo sa len tváriš, že mi nerozumieš?"
„Michal, po tom čo sa mi dnes stalo nerozumiem ničomu. Nemám náladu na hádanky ani na nič podobné. Povedz mi preto konečne, čo chceš."
„Nechaj ma túto noc u seba, doktorka."
Od prekvapenia otvorila ústa. Po chvíli sa vrátila do svojej kože.
„Vezmi si svoje veci a choď kade ľahšie."
„Kam mám ísť?"
„Netrep somariny. Naozaj si myslíš, že ti uverím, že tu nemáš dom alebo byt?"
„Áno, čakal som od teba milé privítanie spojené s vášnivým bozkom, fantastickou večerou a ešte s niečim."
Dala si ruky v bok a zatvárila sa bojovne. „Okamžite si vezmi svoje veci a vypadni!"
„Doktorka, nerob mi to." Vzal tašku a zamieril do spálne. To už bolo priveľa. Nech ju aj zavrú za vraždu, ale nikto ju nebude otravovať v jej byte a navyše spať v jej posteli.
„Okamžite vypadni lebo budem kričať. Každý sused vie, že bývam sama. Preto si vezmi svoje veci, kým ti vravím po dobrotky."
Michal sa usmial. Ani nevedela ako a už ju bozkával vo svojom náručí.
„Dobre doktorka, teraz si vyhrala. Tu je moje číslo. Raz ma budeš potrebovať. A ja vtedy veľmi rád prídem a viac neodídem."
Vzal si tašku, obul topánky, obliekol bundu a viac ho nebolo. Vonku stál pod oknom a sledoval, kedy zhasne svetlo. Po desiatich minútach sa pobral domov.
Dva dni pred svätým Mikulášom sedela v malej kaviarničke. Pred sebou mala papier. Bol na husto popísaný. Od kedy bola na klinike zaviedla malú, no milú tradíciu. Nie len pacienti bez rozdielu veku dostávali v tento deň drobnosti, ale aj celý nemocničný personál. Dopila horúcu čokoládu, pohľadom preletela celý zoznam mien a šlo sa na veľký nákup. V obchodnom centre nakúpila všetko. Zabralo to dve hodiny. Pri odchode zbadala Michala. Dobehol ju. Najprv len ticho šli vedľa seba. Na pokon začal Michal.
„Máš auto?"
„Nie, zavolám si taxík."
„Odveziem ťa. Predpokladám, že ideš do nemocnice."
„Predpokladáš správne. Musím to odložiť niekde v mojej kancelárií. Bola by som nerada, keby niekto našiel moje prekvapenie."
„Chceš povedať, že v tých troch obrovských taškách máš darčeky pre celú nemocnicu?“
Prikývla. „Niečo také. Robím to už tretí rok.“
„Vie niekto o tom, čo robíš?"
„Neviem, možno to niekto tuší."
„Je to veľmi milé. Zavediem niečo podobné aj ja."
Vybrala s kabelky mobilný telefón. Otočil sa k nej a vzal jej ho z ruky. Prekvapene na neho pozrela. „Vráť mi ho, je môj.“
„Povedal som, že ťa tam odveziem."
Nepovedala nič. Iba teraz sa lepšie pozrela na Michala. Mal značkový oblek sivej farby, hnedé vlasy starostlivo učesané, tvár dokonale oholenú, jednoducho chlap ako lusk. Dlhý čierny kabát iba zvýrazňoval jeho štíhlu postavu. Všimol si ako si ho obzerá. Neodpustil si preto svoju otázku, ktorá sa mu v tej chvíli tisla na jazyk. „Páčim sa ti, doktorka?"
Nepovedala nič len sa mu pozrela do hnedých očí. Nemohol sa ubrániť úsmevu, ktorý vyvolala táto situácia na jeho perách. Ešte stále držal v ruke jej mobilný telefón.
„Naposledy si na mňa takto pozerala, keď si mala šestnásť rokov."
Ani teraz nič nepovedala. Len sa dívala ako jej otvoril dvere. Nasadla do auta.
„Doktorka, čo je s tebou. Hádam si mi neonemela?"
Otočila k nemu tvár: „Nie, nič také sa mi nestalo."
Zapol si pás a naštartoval. „Zľakol som sa. Inokedy by si mi dala poriadne do tela."
Pohodlne sa oprela. Auto bolo nesmierne pohodlné. Najnovšia Audy A-3003. Perfektne sedela na vozovke, nehlučný motor, kontrola všetkého. Jednoducho super moderné auto. K tomu všetkému luxus prvej triedy. Sedelo sa jej naozaj veľmi dobre. Mala rada pohodlné sedačky v aute. To u nej vždy hralo veľký prím.
„Páči sa mi tvoje auto."
„Iba moje auto, ja nie? Pretože podľa tvojho pohľadu pred niekoľkými minútami som mal iný pocit."
„Vyzeráš naozaj veľmi dobre. Nikdy som ťa nevidela takto. Nieže ti teraz stúpne sláva do
hlavy, potom ťa už nikdy nepochválim."
„Škoda, mne sa veľmi páči, keď ma niekto chváli."
„Počul si o tom, že s toho rastie dlhý nos?"
„Nie, ale ďakujem za upozornenie. Nabudúce si dám pozor."
„Iba žartujem. Naozaj je s teba veľký fešák."
„Od nikoho ma to tak nepotešilo ako od teba. Naozaj si sa tak na mňa pozerala, keď si mala šestnásť, nežartujem."
Všimla si, že sú pred klinikou. „Mohol by si mi tu prosím ťa zastaviť?"
„Nieje to trochu ďaleko?"
„Nie, prosím zastav mi."
Michal bol rád zmierlivej atmosfére, zastal na požiadanie. Vybral s kufra všetko, čo patrilo jej. Vzala tri veľké tašky nejakým zázrakom do rúk a poďakovala sa mu.
„Ďakujem za odvoz, máš fantastické auto."
„Vďačne, doktorka."
Nasadol do auta a odišiel. Cestou si ju predstavoval ako sedí vedľa neho a rozprávajú sa, trebárs aj o deťoch. Veľmi rád by s ňou mal deti. Jedno určite nie, to je málo, ale štyri, päť určite.
Zdalo sa, že táto noc bude pokojná, ale mýlila sa. O pól jednej ráno dostali naliehavý prípad. Len, čo začula sanitku utekala dole k vchodu.
Mladý doktor v rýchlosti oznamoval prípad.
„Vyzerá to dosť zle, má roztvorený hrudník!"
„Dobre, nechajte preberáme to my!"
Doktor s týmom v sanitke odišli k ďalšiemu súrnému prípadu.
„Pripravte sál a všetko ostatné! Vyzerá to dosť zle, musíme sa ponáhľať ináč nám tu zomrie!"
Takmer končili, keď mužovi zlyhalo srdce.
„Rýchlo, musíme ho oživiť!!!"
Nepodarilo sa. Alexandra dokonca rukami v rukaviciach chytila srdce jemne do rúk a snažila ho masírovať, nepomohlo, muž zomrel. Nemohla tomu uveriť. Doteraz jej neumrel žiadny pacient. Stála v operačnej sále ako prikovaná. Prišiel docent Bukovský, ktorému okamžite volala sestra Lucia. Ani nevedela ako dlho tam stojí. Bolo to jedno, zomrel jej pacient. Docent podišiel k nej.
„Sme iba ľudia, nemôžeme spasiť celý svet a všetkých zachrániť."
„Mohol žiť, nezachránila som človeka. Nechala som ho zomrieť." Otočila sa k nemu. Na zelenom oblečení mala krv, ktorá takmer celkom vsiakla do látky. Objal ju okolo pliec a odviedol preč zo sály. Sestrička Lucia ju odviedla do kancelárie, kde jej pomohla prezliecť sa. Potom zavolala Bukovského.
„Choďte domov, nechcem vás tu vidieť najmenej mesiac."
Znelo to ako príkaz, ibaže ona teraz nič nevnímala.
„Viete ako vás tu všetci volali, pretože vám doposiaľ neumrel žiadny pacient? Volali vás Zázračná doktorka." Neusmiala sa ako očakával. Bola len bledá ako stena zo slzami na krajíčku.
„Zavolajte niekomu, aby vás odviezol domou. Preberám službu namiesto vás."
Nevnímala nič. Docent odišiel a ona vytočila číslo, ktoré čítala naposledy na lístku s adresou od Michala.
„Prosím, kto mi to nedá teraz v noci pokoj?" Povedal rozospato.
Triasla sa na celom tele. Ledva udržala slúchadlo v ruke. Hlas sa jej triasol, keď hovorila.
„Michal, môžeš po mňa prísť na kliniku?"
Vystrašene si sadol zo slúchadlom v ruke. „Neboj sa prídem pre teba."
Nepýtal sa nanič. Bolo mu jasné, že ho potrebuje. Premávka bola pokojná, mesto takmer ľudoprázdne a tak porušil všetky pravidlá, ktoré sa len porušiť dali. Prišiel necelú trištvrte hodinku po telefonáte.
Na chodbe stretol staršiu sestričku. Vyzerala dosť unavene, no on teraz musel nájsť svoju doktorku. Nevolala by, keby ho nepotrebovala, to vedel s určitosťou.
„Prosím vás, kde nájdem doktorku Adamkovú?"
Sestrička si ho obzrela. Zdal sa jej akýsi povedomí. Videla, že je nervózny. Povedala:
„O dve poschodia vyššie, tretie dvere."
„Veľmi pekne vám ďakujem." Povedal a ponáhľal sa za ňou. Sestrička sa usmiala, pretože si spomenula, že bol ich pacientom. Spočiatku sa zdal ako beznádejný prípad, ale tá mladá ho dala dokopy, čo ju nesmierne tešilo.
Zdalo sa mu, že výťah ide nesmierne pomaly, bol nervózny. Vtedy iba žartoval, keď povedal, že ho raz bude potrebovať. Zdá sa však, že tento raz to nieje žart. Niečo sa stalo. Všetky tieto myšlienky mu bránili sústrediť sa. Preto vyšiel o dve poschodia vyššie ako mal. Znervóznel ešte viac. Na tretí krát sa dostal na správne poschodie. Vystúpil. Nevedel si spomenúť, ktoré dvere sú od jej kancelárie.
„Do čerta!!!" Zvolal zúfalo. Mal šťastie, po chodbe sa práve k nemu blížila mladá pekná sestrička.
„Prosím vás kde má kanceláriu doktorka Adamková?"
„Tretie dvere. Mimochodom je na tom dosť zle." Povedala a odišla.
Pridal do kroku tak energicky, že minul tretie dvere a zastavil sa až na konci chodby. Veľmi sa o ňu bál, až tak, že robil hlúposti a nedokázal nájsť jednu miestnosť. Musel sa zo seba smiať.
„Som poriadny hlupák, to je fakt." Povedal sám pre seba nahlas. Zamieril na začiatok chodby. Na čiernych dverách si všimol až teraz ceduľku s jej menom. Zaklopal. Neozval sa nikto. Z nemocnice neodišla, to by všetci vedeli, pomyslel si. Vošiel dnu. Sedela za písacím stolom a nevnímala svet. Takú ju ešte nikdy nevidel. Obišiel stôl a chytil ju za ruku.
„Hej doktorka, to som ja." Otočila k nemu hlavu.
„Zomrel mi na stole. Doteraz som vždy všetkých zachránila, ale tento mi zomrel priamo na stole."
Pochopil. Pomohol jej vstať, obliekol jej kabát, zamkol a šli domov. V aute jej povedal:
„Ideme ku mne, dobre?" Nepovedala nič. Po lícach sa jej kotúľali veľké slzy. Bolo mu s toho rovnako na nič ako jej. Nedokázal však povedať nič.
ŠIESTA KAPITOLA
Ráno vstal skôr ako ona. Prichystal raňajky. Nedalo mu to a šiel sa na ňu pozrieť do hosťovskej izby. Spala schúlená ako malé mačiatko. Podišiel až k posteli. Kľakol si a keby sa v tej chvíli nezobudila určite by ju pobozkal. Sadla si a rozhliadala sa okolo seba. Pohľadom pristala až na ňom.
„Konečne si hore. Ako ti je?"
„Ďakujem, cítim sa lepšie. Chcem niečo vedieť."
„Čo také?"
„Ten včerajšok, pamätám si, že si ma odviezol sem, ale ďalej nič. Stalo sa niečo včera v noci?"
Sadol si do tureckého sedu. „No, ak mám povedať pravdu bola to fantastická noc."
„To myslíš vážne?" Naľakane sa ho opýtala.
„Nebudem ťa klamať, neboj sa nestalo sa nič. Uložil som ťa tu, nemohla si zaspať, tak som sa s tebou rozprával. O tretej ráno si zaspala."
„Ja, ďakujem ti."
Vstal. „Daj si sprchu, obleč sa a príď dole do kuchyne. Ak budeš chcieť po raňajkách ťa odveziem domov. Vezmeš si nejaké veci a vrátime sa sem." Povedal a odišiel. Vstala a šla do kúpeľne. Pozrela a do zrkadla. Gaštanové vlasy tvorili akúsi neuveriteľnú fasádu hlavy, tmavo hnedé oči prezrádzali takmer beznádejnú noc. Vyzerám otrasne, pomyslela si. Pustila si horúcu sprchu, zhodila zo seba veci a dovolila kvapkám, aby z nej zmyli včerajšiu noc.
Čakal ju v kuchyni. Sedel pri stole, v rukách mal noviny, pred sebou kávu, džús a chlieb vo vajci. Sadla si oproti nemu.
„Požičiaš mi na chvíľu tie noviny, prosím ťa?"
„Samozrejme, nech sa páči." Povedal a podal jej ich. Až teraz si všimla, čo má na sebe. Vyzeral naozaj dobre. Mal čierne džínsy, biele tričko s krátkym rukávom a na vrchu svetlú džínsovú košeľu, ktorá mala prvé tri gombíky rozopnuté, tak, aby bolo vidieť tričko. Opäť ju prichytil ako si ho prezerá. Preto sa sústredila na noviny. Hľadala či nenájde niečo o tom včerajšom prípade. Po chvíli našla. Bol tam článok o nehode, ktorá sa stala v noci. Bol to bohatý muž v strednom veku, jazdil pod vplyvom alkoholu. A tento sa dostal na jej stôl kde zomrel. Rýchlo zatvorila noviny. Michal už stál pri pulte a čakal na jej raňajkové želanie.
„Čo si bude priať doktorka na raňajky?"
Pozrela sa von oknom. „Doktorka nemá ani tušenie."
„Počuj, ja viem, trápi ťa to, ale stáva sa to. S tým musíš jednoducho rátať. Viem, mne sa to hovorí veľmi ľahko, ibaže si len spomeň koľko ľudí si zachránila, koľkým si pomohla, mnohým si vrátila chuť do života. Tento jeden prípad ťa predsa nemôže položiť na kolená. Si silná žena. Takú ženu som ešte nikdy nestretol aj preto som do teba stále zaľúbený až po uši."
„Je to pre mňa ťažké. Áno musím s niečím takým rátať, len je to ťažké."
„To prejde. Ľudia k tebe budú chodiť aj naďalej, si dobrá, nie si viac ako dobrá, jasné?"
„Ďakujem ti, si veľmi dobrý človek, vieš o tom?"
„Od teba mi to znie ako rajská hudba."
„Nechcem byť drzá, ale mohol by si mi už konečne urobiť raňajky?"
„To sa mi páči, stará dobrá doktorka." Povedal a pritom sa uškrnul.
„Pozor, pozor, stará niesom."
Nepovedal nič iba sa smial. Až mu srdce poskočilo od radosti, keď počul jej smiech. Popri tom ako jedli diskutovali o všeličom. Po raňajkách šli k nej domov. V aute sa ju snažil presvedčiť, aby si vzala nejaké veci a šla k nemu.
„Alex, nebuď tvrdohlavá. Je to dobré pre nás oboch, vieš to rovnako dobre ako ja."
„Michal, nieje medzi nami nič. Nemôžem sa k tebe iba tak nasťahovať."
„Už dávno sme sa mohli vziať, ale ty doktorka si veľmi komplikovaná."
„Ani ty niesi nejako extra jednoduchý."
„Nebráň sa tomu, doktorka. Miluješ ma, to nepoprieš."
„Povedal ti už niekto, že istota zabíja?"
„V mojom prípade to ani trochu neplatí."
„Nekomplikujme to."
„Všetko je jednoduché. stačí povedať: „Nasťahujem sa k tebe." To je všetko."
„Je to iba rok a pár mesiacov, čo ti zomrela manželka a dcéra, prosím ťa nechajme to všetko tak ako to je."
Nepovedal ani slovo. Po zvyšok cesty boli obaja ticho. Kútikom oka sa naňho pozrela. Pozeral sa na cestu a tváril sa, že nič nie je dôležitejšie. Vnútro kričalo o dušu: "Zastav a dokáž jej, že život bez teba pre ňu nemá viac zmysel!" No neurobil to. Má možno pravdu, asi sa až priveľmi ponáhľa. Musí jej dať viac času. Potom sa všetko uvidí. Nechcela mu ublížiť. Áno miluje ho, ale teraz musia počkať. Možno by bolo najlepšie urobiť to tak , ako to chce Michal. Ona teraz nemôže. Teraz nie, neskôr možno áno. O mesiac dva určite, ale teraz nie. Ublížilo by to obom. Napokon, čakanie len posilní ich lásku ak vôbec medzi nimi nejaká je. Pomyslela si. Zastal pred blokom kde bývala.
Pozrela sa naňho. Ticho sedel a nepovedal nič. Vystúpila. Nešiel za ňou. Sedel v aute. Vošla dnu a vtedy počula ako naštartoval a odišiel.
Nešiel domov. Stále nevedel pochopiť prečo sa len tak vzdal. Inokedy by urobil všetko možné aj nemožné. Dnes asi nie je vo svojej koži. Musí niečo urobiť, má náladu pod psa. Ibaže sa mu nechcelo nič. Po hodine prišiel domov. Sadol si v pracovni do veľkého čierneho kresla a rozmýšľal. Pozvem ju na večeru a ona mi povie: „Je mi to ľúto, ale dnes mám nočnú." Pomyslel si. Alebo si vymyslí niečo úplne iné. Len nerozumel dôvodu prečo s ním teraz nechce nič mať. Bol s toho úplne zmetený. Všetko sa len komplikuje, pomyslel si.
Sedela vo vani. Horúci kúpeľ bol to, čo potrebovala. Konečne sa cítila fantasticky. Trochu ju trápil Michal, ale verila, že sa to všetko raz dá do poriadku. Zavrela oči a zaspala. Mala čudný sen. Stála v operačnej sále. Na stole ležal Michal. Doktor Machrák sa neľútostne škeril, čo nasvedčovalo faktu, že operácia sa nepodarila a pacient zomrel. Machrák odišiel. Bola tam sama. Odrazu Michal otvoril oči a povedal:
„Mohla si ma zachrániť, ale nechcela si. Veľmi dobre vieš, čo ma môže zachrániť."
Prudko otvorila oči. Vyšla z vane. "Mala by som mu zavolať. Nie, pôjdem za ním." Rozhodla sa. No ešte pred tým zavolala do nemocnice. Len čo na vrátnici začuli jej hlas okamžite ju prepojili k docentovi Bukovskému. Ten využil všetky možné slová, len aby ju donútil zostať pár dní doma.
„Ako sa dnes máte?"
„Je mi lepšie."
„To som rád. Alexandra bol by som rád keby ste prišli až po sviatkoch."
„Ale to je veľmi dlho."
„Je mi jedno ako je to dlho. Potrebujete voľno a ja vám ho dávam."
„Je mi to ľúto, ale ja nemôžem zostať doma tak dlho."
„Nie, mne je ľúto, čo musím teraz povedať, no i tak to poviem. Máte dočasného padáka."
„Ako to myslíte?"
„Prídete až po sviatkoch, súhlasíte?"
„Naozaj to musí byť?"
„Pracujete nepretržite. Odkedy ste na klinike sviatky ste trávili tu a nie doma. Myslite konečne aj na seba a nie iba na iných."
„V tom prípade vás poverím niečim veľmi dôležitým."
„Na mňa sa môžete spoľahnúť."
„Zajtra vám donesiem kľúče od mojej kancelárie. V skrini, na ktorej mám nálepku usmievajúceho sa srdiečka sú plné tašky balíčkov. Vezmete ich a rozdáte potajomky príslušným osobám. Nesmú sa to dozvedieť ani vás vidieť."
„Vy ste ten sladký darca, o ktorom sa rozpráva už od konca Novembra?"
„Nesmiete ma nikomu prezradiť."
Smial sa. „Nebojte sa, nikomu nič nepoviem."
„Veľmi pekne vám ďakujem a dovidenia."
„Dovidenia."
Zložil slúchadlo. Stále sa smial. Je to od nej milé. Klinika po mojom odchode bude naozaj v dobrých rukách. Pomyslel si docent Bukovský.
Nevzala si zo sebou žiadne veci, načo aj možno iba žartoval a ona mu hlúpo naletela. Dom bol naozaj krásny. Obrovská zasnežená záhrada pripomínala snežné kráľovstvo. Dom mal bielu farbu, niektoré steny boli sklené. Vyzeral naozaj úžasne. Zdalo sa, že nikto nieje doma. Neodolala a šla ďalej. Za domom bola krásna ovocná záhrada.
„Páni, tu musí byť poriadne veľa úrody." Povedala.
„Aj je. Mám neuveriteľne chutné jablká."
Takmer padla na zem od ľaku. „Poriadne si ma vystrašil."
„Videl som ťa, tak by ma zaujímalo, čo tu robíš."
Otočila sa k nemu. Pozrela mu rovno do očí.
„Dajme tomu, že som prišla na večeru."
„To si prišla nejako skoro, nezdá sa ti?"
„Ani nie, je to akurát. Kým ju navaríš, prichystáš stôl a tak."
„Lenže ja nebudem variť večeru."
„Nie?"
„Nie."
„Kto ju bude variť?"
„Ty."
„Ja? A prečo?"
„Iba tak zo žartu."
„A ak ti poviem, že neviem variť?"
„To mi je jedno."
„Hneváš sa?"
„Na koho?"
„Na mňa."
„Neviem, musím si to rozmyslieť."
V tom sa postavila na špičky, ovinula mu ruky okolo krku, čo ho donútilo trošku sa zohnúť a pobozkala ho na líce. „Ešte stále sa hneváš?"
„No, možno už ani nie."
Tuho ju objal. „Mali by sme ísť dnu, je zima."
Pritúlila sa k nemu ešte viac. Hoci mali v pláne robiť večeru žiadnu nerobili. Mali totiž čas len jeden na druhého.
Ráno mu povedala: „Dnes idem na jedno tanečné predstavenie."
„Vezmeš na zo sebou?"
„ A ty by si šiel?"
„ S tebou aj na kraj sveta."
Keďže bolo 6 Decembra vybrali sa spolu do mesta. Zájsť do nemocnice ju ani nenapadlo, tak dobre jej bolo. Zašli do obchodného centra za mestom. Okrem sladkostí a ovocia zašla do oddelenia papiernictva. Bez reptania ju nasledoval. Spočiatku mal obavy, že bude taká ako ostatné ženy a začne kupovať rôzne hlúposti, nestalo sa tak. A ak chcela niečo kúpiť, tak iba za svoje peniaze. To bola jej podmienka. Celou cestou v aute ju presviedčal, ale ona bola tvrdohlavá ako vždy. Trvala na svojom. Teraz stála pri veľkom stojane s Vianočnými prianiami.
„Našla si niečo zaujímavé?"
„Našla a myslím, že túto jednu pošlem všetkým."
„Tak by sme mohli už ísť, nie?"
Otočila sa k nemu. „Počuj si nejaký otrávený."
„Nie, ale dnes mám nejaké stretnutia."
Prekvapene naňho pozrela. „Včera a ani dnes si mi nič nepovedal."
„Mrzí ma to, ale zabudol som."
„Tak poďme, aby si nezmeškal."
Videl to na nej. Bola mierne sklamaná. Mal jej to povedať ráno a nie teraz klamať. Cítil sa tak trochu ako podliak. Iba nerád jej niečo také robil. Ticho sedela bez pohnutia.
„Doktorka, naozaj ma to veľmi mrzí.“
„Mal si ráno niečo povedať. Necítila by som sa ako idiot.“
„Naozaj som nechcel.“
„Budeš mať vôbec dnes večer na mňa čas?“
„Sľúbil som ti to. Vravela si včera o nejakom tanečnom vystúpení. Čo je to vlastne za vystúpenie?“
„Jedna moja malá pacientka. Nemohla chodiť. Dali sme ju do poriadku. Splnila si sen a teraz tancuje. Dnes má svoje prvé vystúpenie. V Novembri mi poslala list a pozvala ma. Bude mať čoskoro bračeka alebo sestričku."
„Je to milé. Čo keby sme mali deti aj my?"
Pozrela naňho s otvorenými ústami. Mala pocit, že zle počula. Pre istotu sa opýtala:
„Prosím?"
„No, hovoril som o našich deťoch."
Nepovedala mu nato nič. Ani on sa viac nepokúšal o rozhovor na túto tému. Vlastne sa prestali rozprávať. Pred jeho domom ju vysadil.
„O koľkej mám pre teba prísť?"
„O pól šiestej, dúfala sam, že tam stihneme prísť do šiestej."
Nepovedal nič iba prikývol.
Cítila sa hrozne. Stála pred jeho domom. Mala chuť do niečoho kopnúť. Prečo sa dala prehovoriť, teraz mohla byť vo svojej milovanej práci a nie tu. Zapozerala sa lepšie na jeho dom. Napokon vošla dnu. Po hodine zavolal Michal.
„O chvíľu som doma."
„Ako to, povedal si, že prídeš až o pol šiestej. "
Bolo mu nesmierne ľúto toho tónu. Predstavil si ju. Určite bola nahnevaná, že sa dala presvedčiť. Teraz nastala chvíľa, v ktorej by bola najradšej v svojej milovanej nemocnici.
„Prosím ťa, odpusť mi to ak môžeš."
Prestala sa naňho hnevať . No povedala si, že až také ľahké to mať nebude. No v zápetí si to rozmyslela. Predstavila si ho ako sedí vo svojej pracovni a tvári sa ako by mal zomrieť od smútku a sklamania.
„Odpúšťam ti, ale je iba dvanásť hodín."
„Veľmi ti to prekáža?"
„Nebavíme sa náhodou o hlúpostiach. Príď radšej domov."
Povedala a zložila slúchadlo. Pustila sa do robenia obeda. Nikdy sa tak netešila, že môže niekomu urobiť obed ako dnes. No, možno si to predsa len rozmyslí a nepríde domov na obed.
Zložil slúchadlo a v ušiach počul : „Príď domov." Automaticky vstal a šiel preč.
„Už tomu hovorí domov. Som na správnej ceste. Len nech sa nič nepokazí a vydrží to pekne dlho. Naozaj by som s ňou chcel mať deti." Pri tej predstave sa musel usmiať. Prišiel domov a na stole ho čakal fantastický obed. Bol nesmierne rád. Po obede toho veľa nestihli, ale obom to vyhovovalo. Napokon pracovali na deťoch. Na vystúpenie šli už o piatej, pretože o šiestej je zvyčajne hustá premávka a nemuseli by sa tam dostať v čas. Vystúpenie sa konalo v kine, čo všetkým vyhovovalo. Monikini rodičia okamžite zaregistrovali Alexandru a prišli ju pozdraviť. Ona si okamžite všimla, že Monika bude mať súrodenca čo nevidieť. „ A ako sa zdá možno to bude aj dnes." Pomyslela si.
Vystúpenie začalo presne o šiestej a rovnako skončilo na minútu o siedmej. Na Monikinej tvári zbadala výraz šťastia. Tancovala ako rodená tanečnica. Mala v sebe talent, zmysel pre pohyb. Po skončení ju počkala pred vchodom do kina.
„Dobrý večer doktorka." Povedala a tuho ju objala.
„Tancuješ krásne Monika. Si naozaj veľmi, veľmi dobrá."
Monika ju chytila za ruku a povedala: „Bez teba by to nešlo doktorka. Si naozaj dobrá."
„Len si robím svoju prácu."
„Ja viem." Povedala a ešte raz ju objala.
„Niečo pre teba mám.“ S úsmevom na ňu pozrela.
„Pre mňa?“
„Pozri.“ Povedala a vybrala plyšového psíka.
„Je krásny.“ Zvolala Monika.
„Je na baterky. Na obojku má maličký gombíček. Poslúcha na príkazy. Je takmer ako živý.“
Stáli tam asi desať minút a napokon sa rozišli. Monika jej stačila ešte vtisnúť do ruky vianočný pozdrav na ktorom sama popracovala. Bol podľa nej krásny. Michal sa na to pozeral síce trošku kriticky, ale napokon uznal, že si s tým dala poriadnu robotu.
Tri dni pred Vianocami si sadla k nemu na operadlo kresla a povedala „Je čas ísť domov."
„Myslíš do Levoče?"
Prikývla.
„Povedala si o nás tvojím rodičom?"
„Nie."
„Ani ja som to nepovedal mame."
„Čo chceš robiť?"
„Neviem, ale nechcem to tak, že pôjde každý sám. To je hlúpe. Je medzi nami niečo a my to musíme povedať svetu, no nie?" Spýtavo sa na ňu pozrel.
„Čo keby sme tieto Vianoce strávili iba my dvaja." Povedala.
„Neviem či je to dobrý nápad."
„Prečo?"
„Ja veľmi rád by som Vianoce strávil s rodinou. Doma je to všetko úplne iné."
Vzdychla si. Tak s ním chcela tieto Vianoce stráviť sama. Tak si to vynahradia inokedy. Otočil sa k nej a chcel je ničo povedať, keď v tom zazvonil telefón. Zdvihol slúchadlo.
„Prosím."
„Michal, tu je svokor."
Michal od prekvapenia takmer stratil reč. Zvyčajne mu volal on, keď nebolo niečo v poriadku, alebo mu jednoducho starý pán veril a vo všetkom ho podporoval.
„Stalo sa niečo?"
„Je mi to ľúto, ale musíš prísť do Čiech."
Tušil, že sa niečo stalo. určite to nieje nič dobré. Muselo sa stať niečo veľmi vážne. Na toto telefóne číslo nikdy nezavolal.
„Prepáčte, ale o tri dni sú Vianoce, nemôže to počkať. Je to pre mňa dôležité."
„Je mi to ľúto chlapče, ale musíš okamžite prísť. Za polhodinku by malo pristáť lietadlo na streche pobočky v centre Bratislavy. Konkrétne na Budoway. Poponáhľaj sa. Možno príde aj neskôr."
„Stretneme sa ešte dnes." Povedal a zložil slúchadlo. Šiel za ňou do kuchyne. Stála pri okne a pozerala na zasneženú záhradu. Podišiel k nej.
„Je mi to veľmi ľúto, ale Vianoce nebudem tráviť ani s tebou ani s rodinou."
„Stalo sa niečo?"
„Nevyzerá to dobre. Môj svokor mi nikdy nevolal na moje domáce číslo. Vždy iba do kancelári. Prípadne mi veril a nechal všetko na mňa. Niečo také urobil po prvý krát."
„Dobre, musí to byť naozaj veľmi naliehavé. Keď sa vrátiš budem vo svojom byte. A zavolaj až dorazíš do Prahy. Nechcem sa strachovať či si v poriadku."
Objal ju. „Neboj sa, určite ti zavolám."
Viac nestíhal. Vzal nejaké papiere, rýchlo na seba hodil kabát vzal kľúče od auta a už ho nebolo. Dom bol bez neho prázdny. Bolo tam akosi clivo. Vzala si tých pár vecí a odišla do svojho bytu. Sadla si do obrovskej koženej stoličky vo svojej pracovni a zavolala domov.
Slúchadlo nezdvihol nikto iný ako Vanesa. Predstavila si ju ako má zamúčené končeky vlasov a mama je nadšená s jej nových receptov na koláčiky rôzneho druhu, že občas popletie dávkovanie, ale Vanesa sa nad tým určite iba pousmeje a pečú spolu ďalej.
„Veselé Vianoce prajem nech ste ktokoľvek."
„Ahoj Poplaško."
„No to ma podrž, Volá moja veľká sestrička. Ako sa máš doktorka a kedy prídeš domov?"
Musela sa usmiať. Vedela, že keď jej sestra kričala vzdialila slúchadlo od ucha. Chvíľu hádzala grimasy a potom pokračovala.
„Musím ťa sklamať, ale tieto Vianoce neprídem."
„Ako to, že neprídeš? To budeme na takéto krásne sviatky iba my traja?"
„Vyzerá to tak. Vieš, ináč to nejde."
„To sa bez teba v nemocnici nezaobídu?"
„Nejde o nemocnicu."
„Ha, ha je v tom chlap. Daj mi k telefónu toho debila nech mu vysvetlím, že Vianoce tráviš s rodinou a nie s ním!"
„Vanesa upokoj sa. Je preč a ja som mu sľúbila, že ho počkám. Príde niekedy počas Vianoc."
„To nemyslíš vážne, on tu ani nieje a ty tam naňho čakáš ako náš poslušný Smoly?"
„Vanesa, ja sa tiež nepletiem do tvojho súkromného života."
„Určite, ten nie, ten je taký, ten onaký. . ."
„Vanesa!"
„Dobre, dobre už som ticho. Sašenka príď domov." Zaprosila a schválne jej povedala Sašenka. Sestra nato bola od malička alergická. Vedela ako ju má poriadne vyprovokovať. No zostala sklamaná.
„Nejde to sestrička a neprídem ani na Silvestra."
„Poviem to našim. Budú sklamaní. Príď sa aspoň ukázať."
„Nejde to. pozdrav rodičov a povedz im, že zavolám. A prajem ti krásne Vianoce a pekného Silvestra. Uži si to."
„Aj tebe sestrička."
Obe naraz zložili slúchadlo. Sedela za písacím stolom a premýšľala či jej Michal zavolá.
Michal jej nezavolal ani po Vianociach. Skúsila to teda na jeho mobil. Ten bol po celý čas vypnutí. Mala chuť kopnúť ho do zadku. „Zavolám, zavolám." Opakovala si komickým hlasom. Napokon dospela k rozhodnutiu, ktoré ju vždy zachránilo a pomohlo jej. Ide sa späť do milovanej práce. 28. Decembra ráno vstala svižne s postele dala sa do pucu a vyrazila do práce. Všade bola atmosféra Vianoc. Spomenula si na deckých pacientov, ktorých nemohli pustiť domov. Tiež jej prišlo na um, že počas Silvestra bude veľ práce. Už len preto, lebo ľudia v tento deň ako by zabúdali na svoje zdravie a ľudí okolo seba. Na Michala úplne zabudla.
Sedel v kancelárií svojho svokra. Ten bol zvláštny. Ešte nikdy ho nevidel takého to. Starý pán bol vážny ako nikdy predtým.
„Budeš viesť celý podnik."
Oznámil mu jednoducho starý pán pričom sa dúškom napil nekresťansky drahej whisky. Michal na chvíľu stratil reč, no vzápätí to bol opäť on.
„A to mi hovoríte len tak?"
Starý pán sa uškrnul. Oblízol si peri, ktoré teraz chutili po whisky.
„Si primladý nato, aby si mal námietky proti môjmu štýlu oznamovania." Povedal stroho. Michal šiel rovno k veci. Nemal rád, keď sa veci zbytočne naťahovali. Všetko malo svoje pre a proti. A okrem toho táto sprava sa mu ani trošku nepáčila.
„Budem drzý no inú možnosť ste mi ani nedali. Čo vlastne odomňa chcete a čo máte zalubom."
Rozhostilo sa veľké ticho.“ Nechcem toho od teba veľa. Jednoducho končím a ty budeš viesť celý podnik."
„Máte predsa rodinu v tomto podniku a vy chcete, aby som ho viedol ja? Nehnevajte sa, ale je to smiešne. Sám predsa dobre viete ako to celé dopadne. Správna rada bude hlasovať či ma prímu alebo nie. Váš brat bude taký naštvaný, že ma pošlem v prvom momente niekam. Uznávam nepracuje tu celá vaša rodina. Všetci vedia, že podnik mala prebrať vaša dcéra, ale ak ho dáte mne bude to katastrofa. Nikto s celej vašej bohatej a s časti rozmaznanej rodiny ma nikdy nemal rád."
„Problém je v tom, že oni s tým nemôžu nič urobiť. Zahrnul som ťa aj do testamentu a v ňom stojí presne to isté, čo som ti práve povedal. Okrem toho celá moja rodina by mala byť ticho a držať jazyk za zubami, pretože ich môžem poslať kade ľahšie bez jedinej vindry. Razom spoznajú, čo je to chudoba. Pravdu povediac mojím neteriam by sa to zišlo. Aspoň by neohŕňali nos nad ľuďmi, ktorí majú viac sebaúcty, disciplíny a možno aj omnoho viac rozumu."
Michal nebol nikdy šokovanejší. Tak niečo také počul po prvý krát. Starý pán sa svojou rodinou iba chválil. Vždy vyzdvihoval jej kvality a hovoril o nich iba v samých superlatívoch.
„Nechcem po vás prebrať podnik."
„Je v tom žena. Nezdá sa ti, že by si mal mať úctu k mojej dcére?"
„Nie, ona ju nemala ku mne."
„Viem ako to bolo, ale meno mojej dcéry nikto nebude špiniť. Ani ty!"
„Práve preto by ste mi nemali dať celý podnik. Kľudne si ho nechajte. Pochopte chcem začať nový život."
„Máš pravdu a dobrý vkus. Tá doktorka je naozaj krásna, ale ty na ňu okamžite zabudni. Preruš s ňou všetky styky."
Michal už takmer kričal „Nepreruším! Teraz odtiaľto odídem a už sa nikdy viac nevrátim. Nechajte si tú svoju firmu!"
Starý pán vedel ako dosiahnuť svoj cieľ. Nerád pristupoval k takýmto metódam. Michala mal rád ako vlastného syna, ibaže on nemohol dopustiť, aby impérium iba tak padlo. Doktorka je mladá a chlapov behá po svete dosť. Michal zostane. Nedá mu inú možnosť.
„Synak, synak a ako budeš platiť účty svojej matky? S tvojho biedneho platu ak dovolím, aby si niekde pracoval. Nezvyknem používať tieto metódy ibaže ty si mi nedal inú možnosť. Okrem toho mama nie je práve najzdravšia."
„To ma podrž, starý pán ma vydiera. "
„Tak čo synak."
„Vy viete, že mama potrebuje moje peniaze."
„Práve preto."
Prišlo mu zle od žalúdka. To sa mu isto iba sníva. O chvíľu ho pobozká Alexandra na líce a on sa zobudí. Bohužiaľ nič také sa nestalo a on vedel, že inú možnosť nemá. Nuž iba
prikývol. Starý pán sa usmial. Vyhral na celej čiare.
SIEDMA KAPITOLA
Prechádzal sa po uliciach Prahy. Zastavil sa pred Orlojom na ktorom sa ukázala kostra.
„Tebe je veru hej. Nemáš to také zlé ako ja." Šiel ďalej. Prechádzal sa po meste asi dve hodiny. Pred malou kaviarničkou nechtiac narazil do mladej ženy. Tej v zápetí vypadla taška. Pri dopade tašky na zem bolo počuť ako sa v nej niečo rozbilo. Cítil sa trápne.
„Prepáčte, ja kúpim vám, čo sa vám rozbilo."
„Nepovedala nič iba sa naňho milo usmiala. Podal jej tašku. Zazdalo sa mu, že ju odniekiaľ pozná. Ona ho spoznala prvá.
„Michal naozaj si to ty?"
"Šejla?" Opýtal sa nesmelo.
Prikývla. „Som to ja. Ako sa máš Miško?"
„Ja no, je to raz hore raz dole. Veď, napokon to sama poznáš."
„Odkedy sme sa naposledy videli veľmi si sa zmenil. Je s teba poriadny fešák. Ale nestojme tu na ulici. Je strašná zima, poďme si sadnúť do tejto kaviarničky."
Galantne jej otvoril dvere. Kaviarnička bola veľmi útulná. Bolo v nej príjemne teplo, na jednej zo stien bol krb, v ktorom horel oheň. Dodával jej atmosféru domova. Ľudia sedeli pri menších stolíkoch popíjali kávu či inú dobrú maškrtu. Červený koberec len upevnil atmosféru domova. Nábytok bol takmer čierny s tmavočervenými poťahmi. Okamžite sa mu tu zapáčilo. Sadli si k stolíku pri krbe.
„Ja počula som, že si bol ženatý."
„Počula si správne. Manželka a dcérka zomreli pri autonehode. Prežil som iba ja. Teraz som riaditeľom rodinného podniku. Nič mimoriadne. A ty?"
„Ja som stále sama. No, nie stále, veď vieš ako to myslím. Dostala som tu prácu. Sekretárku som mohla robiť aj doma, to je pravda, ibaže potom by som sa nedostala tam, kde som. "
„Čo teda robíš?"
„Bude to znieť smiešne, ale som modelka. Rozbieham vlastnú agentúru, ale nie pre dievčatá, ktoré majú ideálnu výšku stosedemdesiat centimetrov. Tie menšie sú tiež veľmi krásne."
„No, pokiaľ viem európsky trh ich neberie. Iba ak Čína, Koerea, Japonsko. "
„Práve preto som sa rozhodla zmeniť to. Tieto devčatá si tiež zaslúžia dostať šancu presadiť sa. Kult tela je síce v niečom dobrý, ale má veľa negatívnych stránok."
„Obdivujem ťa. Pustiť sa do niečoho takého nieje iba tak. Tebe sa to určite podarí. Nemusíš sa stým trápiť."
„Si milý ako vždy. Nieje to ľahké. Znie to možno hlúpo, ale nechcem, aby mali šancu iba dievčatá s ideálnou výškou. Je kopec dievčat, ktoré majú napríklad iba stopedesiat centimetrov a sú neuveriteľne pekné. Možno by sa aj chceli presadiť v modelingu ibaže vedia, že je to vopred prehraté. Ja viem, je to smiešne."
„Nie nieje to smiešne. Je fajn, že sa našiel človek, ktorý sa rozhodol pustiť do boja s týmto problémom. Nie je správne to, čo sa v dnešnej dobe deje. Ľudia podliehajú kultu tela, nedbajú na zdravotné problémy, ktoré sú s tým spojené. Jasné, tukom nasiati človek škodí sám sebe, no keď sa človek zamyslí nad tým aké škody narobili diéty. Novodobé choroby ako sú anorexia a bulímia."
Sejla sa usmiala. Doteraz nenašla veľa pochopenia u ľudí, no on ju fascinoval. Vždy mal pre veľa vecí zápal. Dával do všetkého dušu. Zdala sa mu akási iná. Jej blond vlasy tvorili svetlú žiaru okolo jej hlavy, modré oči, ktoré mali farbu rozbúreného mora ho niečim hypnotizovali. Nechápal to. A to v ňom vzbudzovalo nepokoj. Nepáčilo sa mu to. Bola krásna. Nieje to nič zvláštne, asi mu začína preskakovať. Dnes už zažil šokov dosť. Viac toho nepotrebuje. Musí sa dostať domov. Sústredene ho pozorovala.
„Zdá sa mi, že si nejaký smutný, stalo sa ti niečo?"
„Ani nie, iba nemám náladu sa tu dlhšie zdržiavať. Asi pôjdem domov. Nehnevaj sa, ale dnes nemám dobrý deň."
„To nič. Daj si aspoň kávu, čo si si odjednal. Bola by škoda, keby ju nemal kto vypiť alebo by som ju musela piť sama."
Odrazu sa mu nechcelo ísť domov. A možno aj chcelo.
„Sejla, nechceš ísť ku mne domov?"
„Fajn, len si dajme tú kávu, dobre?"
Súhlasil. Sedeli tam tak desať minút a potom šli k nemu. V aute mu došlo, čo vlastne robí. No jednak neodolal pokušeniu a vzal ju k nemu domov. Sedeli spolu tesne vedľa seba a rozprávali sa. Vianoce strávili spolu. Priateľstvo sa vymklo z rúk a skončilo to ináč. Úplne zabudol na svoju doktorku, ktorá ho určite čakla, rovnako ako jeho telefonát. Ani po novom roku mu nezišlo zatelefonovať jej. Napokon sľúbil starému pánovi, že skončí zo všetkým, aj s ňou. Neraz držal telefónné slúchadlo v ruke, alebo vytočil jej číslo na mobil, no keď to zdvihla okamžite položil. Bol zbabelec. Nikdy si to nepriznal, ale teraz to už vedel s istotou. A s tým sa nedalo nič robiť. Jednoducho je to tak, smutné.
Ubehli takmer dva mesiace, čo Michal odišiel. Stále sa neozýval. Už mala toho čakania plné zuby. „Musím niečo urobiť. Zavolám mu alebo ja neviem, no už sa mi tu nechce čakať ako nejakej naivnej puťke. Ja predsa taká niesom." Pohrabala sa trošku v svojej kabelke a našla všetky čísla, na ktorých ho mohla zastihnúť. Pomaly vytáčala: 0108876665 Zdvihol to. „Prosím."
„Michal, tu je Alexandra."
Len, čo to povedala okamžite zložil. Nevysvetlil jej nič, jednoducho zložil a to bolo všetko. Stratila reč. Sedela na pohovke zo slúchadlom v ruke.
„Dobre, ani ja o teba viac nezavadím. Prečo som bola taká hlúpa." Smutne si vzdychla. Ku koncu Marca si všimla, že jej akosi priveľmi zachutilo, no myslela si, že je to iba z nervozity. Až v posledný marcový deň sa jej to stalo osudným. Práve skončila operáciu . Bola to náročná operácia. Veľmi jej záležalo na tom, aby ten mladý muž opäť chodil.
„Hotovo, môžete ho odviesť na izbu."
Povedala. V zápetí sa jej zakrútila hlava a odpadla. Mladý asistent bol zmetení, zľakol sa. Asistujúca doktorka mu prikázala, aby odviezol pacienta na izbu. V očiach mal strach, no svoj príkaz splnil. Alexandra sa prebrala až na posteli vo svojej pracovni.
„Čo sa stalo?"
„Odpadla si moja zlatá."
„Zuzy to predsa nie je až taká tragédia." Skonštatovala sucho. Doktorka Mrázová s toho nemala dobrý pocit.
„Nechcem byť tvojou matkou, ale mala by si zájsť za gynekológom. Veľa ješ, teda nie veľmi veľa, ale povedala by som, že tak ako tehotné ženy jedávajú. Pribrala si trošku."
„To je predsa nezmysel. Určite niesom tehotná. Odpadla som, fajn. To môže byť s prepracovanosti." Niečo také sa stáva bežne."
„Hej, a čo keby si odpadla počas operácie, čo by si povedala potom. Vravím ti choď a nebuď ako malá."
Viac sa o tom nebavili. V ten deň mala aj nočnú službu. Po obchôdzke si sadla v kancelárii za stôl a pustila sa do písania správ. Po troch napísaných správach si chcela niečo vziať na pitie. Bufet bol otvorení nonstop a preto si nikdy nič zo sebou nenosila do práce. Vstala zo stoličky, podarilo sa jej obísť stôl, no potom odpadla. Našla ju Gabika, ktorá si chcela trošku poklebetiť, keďže dnešná noc bola aspoň zatiaľ pokojná. Zaklopala no nik sa jej neozýval. Vošla dnu a takmer spadla s nôch. Prebrala ju a pomohla jej ľahnúť si .
„Zase si odpadla. Mrázová mala pravdu, choď na kontrolu. Ja viem, že si myslíš, že ty niesi tehotná, ale všetko nasvedčuje tomu, že si."
„Poslúchnem vás, hneď zajtra ráno tam pôjdem, len už mi nehučte do hlavy, že som tehotná." Povedala zúfalo.
„Michal sa ti neozval?"
„Zavolala som mu. Len čo som sa predstavila zložil. Nieje k tomu čo dodať."
„On ťa určite miluje."
„Gabika, nechajme to. Mám ho veľmi rada a asi ani nikdy neprestanem, ale to nemá zmysel. Všetko sa skončilo a tak je to najlepšie pre oboch. Sú to už takmer tri mesiace, čo odišiel. A možno urobil dobre. Milujem svoju prácu, nedokážem sa jej vzdať. Je mojím životom, Túžila som po nej už ako malé dieťa."
„Lenže až si tehotná okamžite budeš musieť ísť na pár mesiacov dovolenky. Vlastne to bude na dlhšie obdobie."
„Podľa teba tehotné ženy odpadávajú?" Alex bola nahnevaná, pretože to nie su príznaky tehotenstva. Prepracovanosti, to možno áno, ale toto určite nie. Gabika sa nenechala odradiť. Vravela ďalej svoje.
„Pozri, nedáš nič ta to, keď pôjdeš ku svojmu gynekológovi. Urobí jedno dve vyšetrenia a okamžite bude všetko jasné ako facka. Nerob hlúposti. Navyše, aj keď nebudeš tehotná, aspoň Ti urobia pravidelnú kontrolu a bude."
Tejto ženskej sa nedalo odporovať. Chvíľu sa pohrávala s myšlienkou na tehotenstvo. Bolo by to nádherné. Michal je už minulosť. Neozval sa tak dlho. No i napriek tomu by bolo krásne mať jeho dieťa. Rodičia by boli neuveriteľne šťastní, že sa konečne dočkali vnúčaťa. Odrazu bola rozhodnutá, okamžite ráno ide ku gynekológovi.
„Dobre ide m k nemu, môžeš byť spokojná. "
Nočná služba prebiehala mimoriadne kľudne. Až to bolo čudné, pretože tu sa takmer stále niečo dialo. Ráno trielila domov ako namydlený blesk, okamžite sa dala do poriadku a šla k svojmu lekárovi. Volala mu ešte zavčasu ráno, aby si na ňu urobil čas. Začínal až o deviatej, takže to prsne stíhala. Nejedla nič, iba tak pre istotu ak by jej chceli brať krv. V čakárne sedela prvá. Gynekológ bol sotva tridsať ročný muž, krásny, štíhli z čiernymi havraními vlasmi. Práve šiel z oddelenia do ordinácie. Milo sa na ňu usmial a neodpustil si nezaflirtovať si s ňou. I keď veľmi dobre vedel, že ona ho berie iba ako priateľa a to jeho flirtovanie si nevšíma.
„Krásna doktorka Alexandra, hádam nemáte ťažkosti, taká inteligentná a pozorná žena."
Nebrala jeho slová ako si vážne. Iba jedným uchom dnu a druhým vonku. Postavila sa k nemu a povedala. „Myslím, že som tehotná, ale nemám istotu a práve preto som prišla za tebou, kasanova."
To posledné slovo ho trošku schladilo, ale mal ju veľmi rád a jej bol ochotný prepáčiť každé zlé slovo, ktoré jej kedy vyšlo z úst.
„Ale no doktorka, nebuď na mňa taká zlá, dobre viež, že ťa milujem, či nie?"
Mala rada jeho doberanie. Bol milý a nikdy nikomu neublížil. Svojej profesii sa venoval poctivo. Bol známi tým, že skôr ako urobil nejakej žene interupciu rozprával sa s ňou o deťoch, o rodine, manželovi, o partnerovi. . . Tento muž musel mať jednoducho istotu, že žena to nebude nikdy ľutovať. Bol skvelý, takmer v každom svojom prípade vedel presvedčiť ženu, aby si to rozmyslela a ona si to aj naozaj rozmyslela. Žiaľ takých žien nebolo veľa. Len čo to povedala od prekvapenia otvoril ústa.
„Počuj dievča, ty sa nezdáš. Napokon konečne. Som rád, len mi je ľúto, že to malé ak nejaké je, nie je moje." Vošli do ordinácie. Bola trošku nervózna. Veľmi si želala mať dieťa.
„Peter, budem to vedieť ešte dnes, však?"
Milo sa na ňu usmial. „Samozrejme, len si ľahni tam kam máš a všetko budeme vedieť. " Po vyšetrení jej povedal. „Urobíme ešte ultrazvuk, aby si to malé videla aj ty."
Ľahla si a na brucho jej vylial trošku chladiacej emulzie.
„Pozrime sa teda na toho drobca." Bolo to krásne vidieť ako rastie, aké má maličké rúčky a nôžky. Jednoducho úžasné. Chcelo sa jej plakať. Predtým ako od neho odišla si Peter neodpustil: „Musíš ísť na materskú dovolenku. Nemôžeš teraz pracovať. Je to fyzicky, ale aj psychicky veľmi náročná práca." Súhlasila, napokon nemala inú možnosť.
„Ak chceš môžem byť tvojím pôrodníkom." Navrhol úprimne.
„Chcem ísť do Levoče k rodičom. A aj dieťa by som chcela porodiť doma."
„Rob ako myslíš, ale podľa mňa by bolo dobré keby som to bol práve ja."
Podišla k nemu a dala mu sladký bozk na líce. „Si veľmi milý a nepolepšiteľný, ale nejde to. Nedokázala by som celé tehotenstvo stráviť tu. Potrebujem pokoj. Tu ho nemám." Postavil sa a objal ju.
ÔSMA KAPITOLA
Zložila telefón. Rodičia to už vedia. Samozrejme, že mama chce, aby bola počas tehotenstva doma. Neprežila by to, keby sa vystavila riziku a ešte nevie ani čomu. Cítila pri srdci úzkosť. Michal, prečo urobil to, čo urobil. Ako mohla naletieť. Prechádzala sa po byte. Uvažovala, že dá kľúče susedke, ale to nie je treba, pretože kvety nemá. Zostávajú jej ešte štyri hodiny do odchodu. Zbalila si pár vecí, skontrolovala všetko, čo bolo potrebné. No, ešte chcela zavolať jednému človeku. Bol to práve on, ktorý prezradil celému oddeleniu, že bude mať malé a preto musí na istý čas odísť.
Telefón zdvihla jeho sekretárka. Milá ako vždy.
„Dobrý deň." Pozdravila ju.
„To ste vy, slečinka Alexandra. Počkajte, hneď vás prepojím k šéfovi."
„Prosím,"
„To som ja." Povedala a cítila sa zvláštne.
„To ste vy Alexandra. To som rád, že vás počujem. Prečo mi voláte, stalo sa vám vari niečo?"
Musela sa usmiať. Docent Bukovský, ako vždy starostlivý. Takmer ako jej otec.
„Volám vám preto, lebo sa chcem s vami rozlúčiť. Musím sa vám priznať, že som uvažovala a vlastne aj uvažujem, že sa už potom do práce nevrátim."
„Moje najlepšie dievča ma chce jednoducho odpísať. To mi predsa neurobíte. To vám zakazujem. Dostali ste tu prácu, pretože ste bola najlepšia a teraz mi chcete iba tak odísť!"
„No ták, nehnevajte sa. Je to ťažké. "
„ Sú to iba výhovorky. Dal som vám dovolenku, presnejšie materskú dovolenku, ale to je všetko. Po dvoch rokoch vás tu čakám. Dovtedy tu bude vaše kreslo pekne prázdne a nikto vám ho nezaberie."
Musela sa smiať. Bol skvelý. Tomu starému pánovi večne hrali šibalské ohníčky v očiach. Jeho skryté slovíčka a víznamy. Jeho slová, po ktorých ho často krát mala chuť niekam poslať. Ako študentku ju hodnotil veľmi prísne. Na nikoho s ročníka nebol taký prísny ako na ňu. A ž sa jej to nepáčilo. Odkedy začala pracovať na klinike bolo to iné. Bol to jej spojenec.
„Veľmi pekne vám ďakujem. Ste naozaj skvelý. Poviem vám niečo, čo som vám nikdy nepovedala, pretože ste pre mňa boli veľkou autoritou. Aj teraz ňou ste a nikdy neprestanete byť, ale už vám to môžem povedať."
„Tak ma už toľko nenaťahaujte a povedzte mi to."
Musela sa rozosmiať. Nedočkavý ako malé dieťa.
„Na škole ste sa mi zdali veľmi prísny. Na ostatných ste neboli takí prísny. Naopak. Zdalo sa mi, že ste si na mňa zasadli. Stále ste ma do niečoho nútili. Niekedy som mala na vás takú zlosť až som plakala ako malé dieťa. Vtedy som si povedala, že na klinike kde budete vy nebudem nikdy pracovať. Až neskôr som pochopila, že ste robili všetko preto, aby ste zo mňa dostali maximum. Len vďaka vám je zomňa to, čo som dnes. Ste ako môj druhý otec, ďakujem."
Dojalo ho to. Na pár minút nevedel, čo má povedať. Už si bol na istom. Kliniku bude viesť ona. Tie dva tri roky to vydrží, ale nikto iný ju nedostane.
„ Som rád, že ste na to prišli. Teraz sa vám priznám ja. Boli ste moja najobľúbenejšia žiačka. V ten deň ako som po prvý krát vošiel do prednáškovej miestnosti a zbadal som váš dychtivý pohľad a chuť povedal som si, že vás na moju kliniku dostanem. A dnes ste tu. Ste silná, krásna, sebavedomá. . ."
„Od koho asi mám to veľké nadšenie pre svoju prácu, kto mi asi tĺkol do hlavy počas štúdia, že svoju prácu nikdy nemáme zanedbávať, že pacienti sú pre nás prvoradí. . ."
Obaja sa rozosmiali. Bolo to tak, vštepoval všetkým študentom tieto zásady a ako sa zdá niekto bral vážne každé jeho slovo. Stále sa od neho učila. Bola dychtivá a bola svojej práci oddaná celou svojou dušou. Chcel jej ešte niečo povedať, ale zablikal mu jeho peager a tak musel tento príjemný rozhovor skončiť.
„Veľmi rád by som sa s vami rozprával, ale volajú ma. Potom až sa vám to malé narodí, tak mi zavolajte, čo to je. Držím vám palce slečinka."
„Zbohom."
A nastal čas ísť domov. Zavolala si taxík, vzala pár kufrov a šla domov. Do vlaku si kúpila jednu knihu. Bol to sladučký románik, ale zaujal ju svojím obsahom na zadnej strane obálky knihy. V rýchliku sa pohodlne usadila a pustila sa do čítania. Kniha ju tak zaujala, že čítala takmer celý čas. Do konca knihy jej zostali už iba tri kapitoly, ale to už bola nesmierne unavená. Oprela sa a zatvorila oči. Odrazu ju niekto jemne chytil za rameno. Strhla sa. Po jej pravej strane sedel krásny blonďák. Mal modré oči farby mora, nesmierne krásne a plné pery, vlasy rovné v strede cestičkou rozdelené. Chlapček.
„Prepáčte, nechcel som vás zobudiť, ale nikde už nie je voľné miesto. Môžem sedieť tu pri vás."
„Samozrejme. A nerobte si starosti, že ste ma zobudili. Mimochodom, kde sme. "
„V Liptovskom Mikuláši. "
„Zobudíte ma, keď budeme v Poprade?"
Milo sa na ňu usmial. Nesmierne sa mu páčila. Bola krásna. Tehotná. To si uvedomil až teraz. Bola by skvelá manželka. Tá jeho bývala nestála ani za fajku dymu. Určite cestuje za manželom. Musí byť s ním šťastná.
„Veľmi rád, ale nespite. Bolo by tu smutno." Zháčil sa. Nechcel jej povedať niečo také, nechcel jej povedať nič s toho, čo pred chvíľou povedal. Jeho ústa jednoducho urobili svoje. Musí sa jej ospravedlniť, ale ona sa iba milo usmiala.
„Budete sa somnou rozprávať?"
Opýtala sa ho a jeho to úplne dostalo. Prial si, aby sa s ním rozprávala. Vyzerala tak anjelsky.
„Prepáčte, nechcel som to tak povedať. Neviem prečo som to tak povedal, ale naozaj by som sa s vami rád porozprával. Vyzeráte, že ste veľmi zaujímavá mladá žena."
„Ďakujem, že si to o mne myslíte. Vy vyzeráte tiež rovnako zaujímavo. Možno to bude dotieravá otázka, ale predsa len sa vás to opýtam. Koľko máte rokov?"
„Prečo vás to zaujíma?"
„No vyzeráte veľmi mladučko. Keď som vás po prvý krát videla zdalo sa mi, že ste mladučký chlapček. Pravdu povediac zdá sa mi to aj teraz. Viac ako osemnásť rokov by som vám netypovala."
„Teraz sa vám musím za poklonu poďakovať ja. Neuveríte, ale mám tridsať dva."
Od prekvapenia otvorila ústa. Musel sa smiať. Bola krásna, keď sa tak divila.
„To nemyslíte vážne. Vy predsa nemôžte mať tridsať dva rokov. To nie je s medicínskeho hľadiska možné. Sú isté hormonálne chyby, ktoré majú takýto efekt, ale až takýto veľký určite nie." Tvárila sa začudovane.
„Takže ste doktorka." Poznamenal.
„To som." Povedala stále sa diviac.
„Nie, naozaj mám toľko rokov a máte pravdu, naozaj mám vrodenú menšiu hormonálnu chybu. V našej rodine sa to dedí. A predstavte si je to dedičné iba pre chlapov." Povedal to tak vlažne až sa pustila do hurónskeho smiechu. Pridal sa k nej. Prikyvujúc hlavou, že to, čo pred chvíľou povedal je naozaj pravda.
„Ako sa voláte?"
„A ako vy, mládenček?"
„Ja som sa pýtal prvý." Kontroval.
Mala pocit, ako keby boli malé deti. Ako keby hrali slovné hračky, ktoré nesmierne milovala.
„Dobre, ja vám to poviem, ale potom si budeme už iba tykať."
„Ja s tým súhlasím krásna víla."
„Mám klamať, alebo mám povedať pravdu?"
„Klamať." Povedal žartovne.
„Keby som klamala povedala by som, že moje ctené meno je Antonia, Gabriela, Anna, Kristýna."
„To je komplikované meno. A keby ste povedali pravdu?"
„Chcete pravdu. Tu ju teda máte. Moje ctené meno je Alexandra."
„Ó, to je krásne meno. Rodičia musia mať dobrý vkus, keď ti dali také krásne meno."
„Teraz mi povedz tvoje meno."
„To znelo ako rozkaz."
„Prepáč, nechcela som, aby to tak vyznelo."
„Moje meno je Rasťo."
„Mmm, pekné meno. Až budem mať raz syna určite mu dám toto meno."
Odrazu sa obzerala a zistila, že sa musí obliekať, pretože o pár minút vystupuje. Zbalila si knihu. Vzala si kabát.
„Dovoľ mi, aby som ti pomohol."
Vstal a pomohol jej obliecť si kabát. Voňala tak krásne. Bola to osviežujúca vôňa. Snažil sa vryť si ju navždy do pämete. Mala pri uchu maličké znamienko. Vyzeralo sexi. Zlaté náušnice dávali jej výzoru decký nevinný výraz tváre. A tie krásne pery. Mal chuť pobozkať ju. Ale to nesmie. Keby to urobil bol by koniec.
„Rastík, mám ešte čas, daj mi tvoje číslo." Nevedela prečo mu to povedala. Páčil sa jej. Až hriešne. Usmial sa a nadiktoval jej ho.
„0901 666000."
„Zaujímavé, ale takéto čísla sa dávajú iba podnikateľom, alebo veľkým celebritám."
„Dobre, teraz mi daj tvoje číslo ty."
Bez reptania mu ho nadiktovala. „0901778998."
„Ďakujem. Môžem ti kedykoľvek zavolať?"
„Samozrejme. Budem iba rada. Dúfam, že ťa ešte niekedy stretnem."
Ani si to neuvedomila tuho ju objal. Nevedela prečo a dala mu bozk na líce. Ani ju to nemrzelo, keď vystúpila v Spišskej na vlakovej stanici. Naopak bola nesmierne šťastná, že to urobila.
Stál pri okne a kýval jej. Musí jej ešte dnes zavolať a počuť ten anjelský hlások.
Kráčala pomaly na autobusovú zastávku. Prišla práve v čas. Autobus do Levoče bol výnimočne takmer prázdny. Sadla si k oknu. Autobus sa pohol a ona pozorovala krajinu na vôkol. Ako dlho už nebola doma. Domov, ako to slovo zvláštne znie. Rasťo. Krásny blonďáčik. Tie veľké modré oči. Ako to, že majú takú sítu farbu mora. Prečo naňho tak myslí. Nevedela. Bolo jej to jedno. Prestala uvažovať, nechala sa unášať krásou okolitej krajiny. Ide domov. Domov. . .
Celý svet okolo nej bol krásny. Nikdy predtým tak intenzívne nevnímala okolitú krajinu až teraz. Ako dlho musela byť preč a čo všetko sa jej muselo stať, aby si to uvedomila. Tešila sa na mamu. Určite ju bude čakať na stanici. Pôjdu mestskou dopravou, zastavia sa v práci pri otcovi. A možno nie. Možno bude doma. Vystúpila na autobusovej stanici. Mama ju už čakala.
„Konečne ste doma. Aká som rada, že ťa vidím dievčatko moje."
Obe si padli do náručia. Bola šťastná, že môže objať mamu. Tá si ju privinula k sebe. Obom im bolo jedno, že sú všade na okolo ľudia.
„Mamička, som taká rada, že sme konečne spolu."
Chcelo sa jej plakať ako, keď bola malé dievčatko. Cítila sa šťastná. Nemala pri sebe Michala, pomaly zabúdala, ale bola šťastná. Konečne bola doma. Presne ako predpokladala šli za otcom do práce. Ten sedel v kancelárii a písal niečo na počítači.
„Princezničky moje. Ja som si už myslel, že neprídete, alebo, že sa niečo stalo."
Tuho k sebe privinul Alexandru.
„Prezraď mi doktorka, čo to bude."
„Neviem ocinko, ale dozvieš sa to ako prvý, to ti sľubujem."
Zostali v jeho kancelárii ešte pol hodinu a potom šli domov. Vošla do bytu a Smoly si ju obzeral. Napokon si spomenul, kto sa to vrátil domov a bol nesmierne šťastný. Jeho milovaná panička bola opäť doma.
DEVIATÁ KAPITOLA
Izba vyzerala presne tak ako keď odchádzala. Nechcelo sa jej Veriť, že Vanesa nepopremiestňovala veci Dobre si spomínala na to, ako jej vždy prizvukovala, že len čo odtiaľto navždy odíde kompletne tejto izbe zmení fasádu. Nestalo sa tak. Bola rada. Nerada by sa vrátila do izby niekoho iného. Toto bola izba jej sestry a jej. Bolo to krásne sedieť tam a spomínať na detstvo. Nebolo to medzi nimi vždy ružové, ale neskôr sa to zmenilo. Mali ku sebe ako si bliššie. Tu sa odohrávali prvé tajné sny o Michalovi. Do pekla, opäť je pri ňom. Čert aby to vzal. Zase sa všetko krúti okolo neho. Ľahla si na svoju posteľ a v tom jej zazvonil telefón. Pozrela sa najprv na telefónne číslo. Bol to Rasťo.
„Ahoj chlapček."
„Ahoj krásna víla. Teraz ma budeš stál volať chlapček?"
„Veľmi sa mi to páči. Už len kvôli faktu, že vyzeráš tak mladulinko."
„Nevyrušujem ťa?"
„Môžeš byť pokojný, nie. Som rada, že si mi zavolal. Nečakala som, že sa mi ozveš ešte dnes."
„Potrebujem niečo vedieť."
„Pýtaj sa."
„Vie tvoj manžel, že mám tvoje číslo,"
„Nerob si starosti. Manžela nemám. Som sama."
„A on o dieťati vie?"
Nechcel byť drzí. Ako si mimovoľne mu táto otázka vykĺzla s úst.
„Prepáč, ja viem nie je ma do toho nič. Ale rád by som sa s tebou ešte niekedy stretol. Naozaj si ma zaujala. Asi som až príliš drzí. Radšej tento rozhovor skončím."
„Počkaj, neskladaj."
Srdce sa mu doslova zatrepotalo. Ona nechce, aby zložil.
„Povedz mi, kde bývaš?"
„ Je to také malé mestečko. Určite ho poznáš. Je to Gelnica."
„Naozaj, je to malé mesto, ale nie je to tam až také zlé."
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár