Jeseň sa pomaly prehupla do zimy, celé mesto dostalo sivastý nádych. Zmizli pouličné stánky, farebné dáždniky, vyprázdnili sa terasy.
Zafúkal prudký vietor a ona si spomenula, že musí urobiť menší nákup, pretože chladnička zíva prázdnotou. Vošla do hypermarketu. Pomaly si vykračovala a vychutnávala pokoj, ktorý ju odrazu premkol. Nemusela sa nikam ponáhľať.
Po hodine vyšla s takým množstvo nákupu a odrazu sa ozval známy hlas.
„Odveziem ťa domov, pretože ináč sa domov nedostaneš.“
Pozrela sa naňho. Hlas sa mu takmer vôbec nezmenil, no výzor áno. Mal na sebe čierny dlhý kabát. Hnedé vlasy mu strapatil vietor.
„Ahoj! Nie je to až také hrozné. Zavolám si taxík.“
Priblížil sa k nej. Až teraz si uvedomila, že sú rovnako vysokí. Zapríčinili to opätky na jej čižmách. „ Zápornú odpoveď neprímam.“ Zelené oči sa usmievali.
„Asi by si mal.“
„Prečo?“
„Nooo, možno preto lebo ťa čaká manželka alebo priateľka...?“
Rozosmial sa: „Nečaká ma nikto. Nebudeme viac diskutovať.“ Podišiel k nej a vzal z rúk tašky. Neostávalo jej nič iné iba ísť s ním. Nenechá mu predsa svoj nákup!
Nastúpila do čierneho BMV. „Si skutočne tvrdohlavá.“ Povedal, keď sa pripútala.
„Ďakujem.“
„Za o? Za to, že si tvrdohlavá alebo za odvoz, hm?“
„Za odvoz.“
„Tak, kam to bude?“
„Čapkova 26.“
Nepovedal nič. Namiesto toho pustil autorádio. Moderátor rozhlasovej stanice práve vodičom ponúkal aktuálne informácie a dopravnej situácii v meste. Obaja pozorne počúvali. Páčilo sa jej, že neprekračuje stanovenú rýchlosť. Po dvadsiatich minútach zastavil pred jej domom. Chcela si nákup doniesť sama, ale on jej to nedovolil.
Keď boli vnútri odrazu povedal: „Bývam iba o dve ulice ďalej. A ako dlho tu vlastne si?“
„Bývam tu štyri roky. Dáš si kávu alebo čaj?“
„Si milá, ale nezdržím sa dlhšie. Iba ma prekvapuje, že som ťa nestretol a nevidel ani raz.“
„Toto mesto je obrovské a kozmopolitné. Za celý čas tu nemusíš stretnúť ani človeka, ktorý býva o tri domy ďalej.“
„Stále máš po ruke odpoveď. A vždy inteligentnú. Vôbec si sa nezmenila.“ Na tvári sa mu objavil šibalský úsmev.
„Zmenila.“ Oponovala.
„Tak zmenila. Mimochodom, tu je moje číslo. Vieš, ak by si niekedy niečo potrebovala. Hoci iba obyčajný odvoz nákupu.“ Rozhliadol sa. Zbadal pri telefóne vysoký štós lístočkov na odkazy. Na jeden napísal svoje meno a číslo. Odlepil ho a zamieril do kuchyne, kde lístoček s číslom prilepil na chladničku.
„Myslím, že ho nebudem potrebovať.“
„Ja si myslím pravý opak. A ak by sa naň pýtal priateľ, tak povedz, že je to číslo na zbožňovaného bratranca.“ Opäť sa k nej priblížil a na ľavé líce jej dal letný bozk. Skôr ako stihla čokoľvek povedať bol preč.
Vošla do kuchyne. Pri ukladaní väčšej časti nákupu do chladničky sa rozosmiala. Bolo to zvláštne stretnutie. Zatvorila chladničku a lístok z jeho číslom vzala do ruky. V zapätí ho prilepila na to isté miesto.
***
Nasadol do auta a zamieril k svojmu domu. V hlave mal odrazu toľko myšlienok. Každá sa chcela dostať von, chcela nájsť svoje miesto. Vytvárali akúsi skladačku. Zaparkoval auto v garáži. Vybehol hore schodmi. Cítil sa zvláštne. Povznesene, ba možno až blažene. Nikdy, nikdy predtým sa to nestalo. Nebolo to také ako teraz. Možno to už mal urobiť dávno, pred piatimi, šiestimi rokmi. Delia ich iba dve ulice. Alebo je to viac ako iba dve ulice? Prestal nad tým uvažovať. Jej obraz mal stále pred očami. Čierne vlnité vlasy rozfúkané vetrom, čierny kabát, zamyslený výraz a obrovské tašky, ktoré nemohla uniesť. Vždy, keď mala topánky na vysokom opätku boli rovnako vysokí. Rozdiel vo výške medzi nimi dvoma bol necelých päť centimetrov. Nikdy nestáli oproti sebe, možno vedľa seba raz, ale to bolo všetko. V čiernej vyzerala mnoho vyššia. No najviac sa mu páčili jej čierne oči. Fascinovali ho už toľké roky. Bolo to jednoducho neuveriteľné. Na chvíľu mal pocit, že sa to nestalo, že to bol jednoducho iba sen. Konečne dal dole kabát a vyzul si topánky Zamieril priamo do pracovne. Nepotreboval žiadny čaj ani kávu na zahriatie, stačil mu pocit, ktorý v ňom to stretnutie zanechalo.
***
Prechádzala sa po meste, nevnímala výklady, ľudí okolo seba. Vnímala iba studený vzduch, ktorý jej štál tvár. Hoci nemala v úmysle vojsť do žiadneho obchodu, neodolala. Kníhkupectva boli jej neresťou. Nedokázala sa jej vzdať. Prechádzala sa medzi policami plnými kníh. Zaujala ju takmer mamutia kuchárska kniha „Najväčšia kuchárka pre slovenské gazdinky“. Vzala ju z police a začala v nej opatrne listovať. Nevrátila ju späť, vedela, že je to ten najlepší darček pre jej sestru. Prechádzala sa ďalej a prezerala knihy. Vo chvíli, keď sa otočila z úmyslom, že zamieri ku pokladni stál priamo oproti nej. Prekvapene na neho zažmurkala. Nepovedal nič iba sa usmieval. Kráčali k pokladne mlčky vedľa seba. Vonku sa k nej otočil: „Je to druhý krát, čo sme sa takto stretli počas štyroch dní.“
„To áno. Ale je to iba náhoda.“
„Iba náhoda.“
„Vieš“, povedala odrazu „ kníhkupectva sú mojou veľkou neresťou. Nikdy im neviem odolať.“
„Mal som možnosť vidieť. Zbadal som ťa, keď si vošla, ibaže ty si bol taká zaujatá, že s si ma vôbec nevšímala. Usmial sa na ňu.
„Mrzí ma to.“
„Môžeš to odčiniť.“
„A ako?“ Pozrela sa mu priamo do očí.
„Dáme si niekde šálku horúcej čokolády. Dať si po takomto nákupe v kníhkupectve niečo iné okrem horúcej čokolády by bol hriech.“
Dobre, okrem toho šálka tejto dobroty v takomto počasí nikdy nezaškodí.“
Vošli do malej kaviarničky. Bola útulná. Takmer mala pocit, že sedí pred krbom u rodičov, díva sa do ohňa a popíja šálku čokolády.
„Mám to tu veľmi rád. „ Povedal, keď sa usadili.
„Chodíš sem často?“
„Vždy, keď ma niečo trápi.“
„To asi nie je často.“
„Prečo si si taká istá.“
„Nie som si istá, bolo to iba konštatovanie.“
„V posledných mesiacoch sem chodím dosť často.“ Povedal smutne.
Odrazu už nemal iskričky v očiach a hravý úsmev na perách. „Je to až také zlé?“
„Odkedy som ťa stretol je to omnoho lepšie.“
Sedeli tam, popíjali horúcu čokoládu a bolo im spolu veľmi dobre. Cestou domov sa smiali z toho, čo práve o nákupoch vravel moderátor v rádiu. Cítila sa veľmi príjemne. Vošiel s ňou dnu, no odrazu sa stalo niečo, čo nečakala. Z nenazdania ju pritiahol k sebe a pobozkal. Ešte nikdy ju nikto tak nepobozkal. Ovinula mu ruky okolo krku. O tomto okamihu sníval od svojich trinástich rokov. Odrazu sa od neho prudko odtrhla. Práve teraz, keď si uvedomoval, že je to presne také, ako v jeho snoch.
„Prečo mi to robíš, Lukáš?!“
„Čo?“ Nechápal.
„Nikdy, nikdy sme sa spolu nerozprávali. Neviem o Tebe takmer nič, i keď sme bývali vedľa seba. Viem iba to, že si takmer génius, máš dve staršie sestry, dvojičky, staršieho brata. Ty si najmladší. Pracuješ tu a a... Do čerta veď to je všetko, čo o Tebe viem!. A ty, čo vieš ty o mne? Nevieš nič. Odrazu ma vezieš domov, berieš ma na horúcu čokoládu a bozkávaš ma!“
„Máš pravdu, nikdy sme sa nezhovárali, iba sme sa zdravili. Ale, ale vždy, vždy som...“
„Nechcela počuť nič. „Povedz mi iba jedno. Ľúbiš ju?“
„Koho?“
„Tak odpovedz!“ Zvolala.
Neodpovedal. Nemohol, pretože pravda bola taká, že hoci ju už neľúbil ešte stále bývala v jeho dome. Zároveň ju túžil opäť objať a privinúť k sebe. Namiesto toho odišiel.
Oprela sa o stenu a rozplakala sa. Prežila dva vážne vzťahy, počas ktorých bolo mnoho kríz, ale nikdy neplakala. Nemohla to zastaviť.
***
Sedel vo svojej pracovni za písacím stolom. Zatvoril oči a opäť si predstavil jej tvár, keď sa od neho odtiahla. Ešte stále cítil chuť jej pier na svojich. Nechcel to urobiť, jednoducho sa to stalo. Keby mal možnosť, pobozkal by ju už veľmi, veľmi dávno. Ibaže nikdy sa nenaskytla. Nie, klame predsa sám seba. Bolo ich niekoľko, ibaže nemal odvahu. Nebola v tom len odvaha. Nechcel urobiť niečo, v čom si nebol istý. Bol do nej zbláznení od svojich šestnástich rokov. Mal vzťahy. A nie jeden, ale nikdy na ňu neprestal myslieť. So svojou súčasnou priateľkou sa kvôli tomu rozišli dva krát. A napokon sa opäť dali dokopy. Nikdy však nevedela, kvôli komu je to presne. Vždy, keď to začalo byť neúnosné, tak sa s Gabikou rozišiel. Bolo to veľmi dobré dievča. Milá, múdra... No nebol si istý, či ju niekedy ľúbil tak, ako ľúbi Mišku. Bolo to presne tak ako vravela. Nikdy sa spolu nezhovárali, i keď bývali vedľa seba. Chodili do rovnakej školy, dokonca aj na strednú školu. Bola o ročník nižšie. Nikdy to nikomu nepovedal. A možno práve preto sa to dnes dostalo na povrch s takou obrovskou silou. Najviac ho však zaujala skutočnosť, že ten jediný bozk, ktorý sa dnes odohral bol presne taký ako o ňom vždy sníval a predstavoval si ho. Sám nerozumel tomu ako je vôbec niečo také možné. Nikdy neveril na osudovosť, ale dnes jej úplne podľahol.
Pozrel sa na hodinky na svojej ruke, ukazovali pol noc. Sedel tu viac ako štyri hodiny. Odrazu vedel, čo musí urobiť. Vstal a šiel do spálne. Sedela na posteli a čítala knihu.
„Už si skončil? Myslela som si, že tam stráviš celú noc.“
„Nie, iba som potreboval byť sám.“ Šiel do kúpelne a dal si studenú sprchu na osvieženie. Pozrel sa na svoju tvár v zrkadle. Zelené oči boli unavené, tvár smutná bez života. Vrátil sa do spálne. Otvoril skriňu a vybral si z nej veci, no v zapätí ich dal opäť na svoje miesto. Spomenul si, že zajtra je nedeľa a on nikam nejde. Pozrel sa na ňu a povedal: „Dnes v noci budem spať v hosťovskej izbe.“
Prekvapene zatvorila knihu. „Prosím?“
„Nebudem tu dnešnú noc spať.“ Nechcel je nič vysvetľovať a dokonca ani ju vedieť alebo byť v jej blízkosti. Otočil sa šiel preč.
Nerozumela tomu. Ale tušila kam to speje. No tento krát bola odhodlaná bojovať. Tretí krát sa s ňou nerozíde.
Mal pocit, že posteľ v hosťovskej izbe je omnoho pohodlnejšia ako tá ich v spálni. Chcel premýšľať, usporiadať si všetky myšlienky, no len čo si ľahol okamžite zaspal. Nesnívalo sa mu o Gabike, ale o Miške. Prenasledovala ho jednoducho všade, dokonca aj v jeho snoch.
***
Utrela si mokrú tvár do uteráka. Sadla si na okraj vane. „Prestaň plakať, dobre vieš, že to nemá zmysel. Musíš prestať!!“ Prikázala si prísne. Pozrela sa do zrkadla. Oči mala červené a opuchnuté od plaču. Potrebovala poriadnu studenú sprchu. Ľadové prúdy vody ju mrazili až do špiku kostí. Túžila po tom, aby je zmrazili srdce, ktoré jej bolestne búšilo. Keď sa začala triasť od zimy vyšla zo sprchy. Utrela sa, obliekla si nočnú košieľku a ľahli si do postele. A i keď sa ešte stále trošku triasla nemohla zaspať. Po dvoch hodinách vedela, že nemá zmysel snažiť sa. Obliekla si župan a šla do svojej pracovne. Práca je to jediné, čo jej teraz pomôže. Zapla počítač. Ibaže ani práca jej nepomohla. Z myšlienok ju vytrhlo zvonenie. Inštinktívne dvihla telefónne slúchadlo, ale nebol to telefón. Zvonček pri dverách znel stále naliehavejšie. Šla otvoriť. Bola to mladá a navyše nesmierne krásna žena. Blondína s modrými očami. Okamžite ju spoznala.
„Dobrý večer.“ Pozdravila ju.
„Uvedomujem si, že je skutočne neskoro, ale musela som za vami prísť.“
Vojdite, prosím.“ Cítila sa pred ňou zvláštne. Okrem toho bola v pyžame. Odviedla ju do obývačky. Kde sa obe usadili. „Ponúknem vám čaj, kávu alebo niečo iné?“
„Ste milá, ale toto nie je zdvorilostná návšteva.“ Posledné dve slová vyslovila ostro.
„Prečo ste za mnou prišli?“
Nezaváhala ani na sekundu. Pozrela sa jej rovno do očí a s tým najnenávistnejším tónom akého bola táto krásna žena schopná. „Rozišiel sa so mnou dva krát. Ani raz neuviedol presný dôvod. Vymýšľal si rôzne historky, no ja som tušila, že to nie je pravda. Pred štyrmi dňami prišiel domov a opäť mal na tvári ten výraz. Pri mne nikdy takýto výraz nemal. A dnes, dnes šiel spať do hosťovskej izby. Konečne som to všetko pochopila. Vošla som do jeho pracovne. Bolo to po prvý krát, čo som urobila niečo také. No moja túžba vedieť, kto ste bola omnoho väčšia ako logika, ktorá mi našepkávala, že to nemám robiť. A našla som to. Bolo to také jednoduché. Otvorila som jeho pracovný diár. A zbadala som to. Presne v strede diára mal nalepení lístoček, kde bolo vaše meno a adresa. Opísala som si ju a som tu. Okamžite, keď som zbadala ten lístoček z vaším menom a adresou som vedela, že ste to vy. Nikdy nepoužíva tieto odkazové lístočky. Nenávidí ich. Vaše meno bolo zvýraznené a v rohu si drobučkým písmom napísal: „Konečne! Je krásna! Stále ju milujem!“
Prudko vstala: „Nemám nič z vaším snúbencom!“
Podišla k nej bližšie. V modrých očiach bola nenávisť akú nikdy u nikoho nevidela. „Nepribližujte sa k nemu. Strávila som s ním desať rokov a nedovolím žiadnej, aby mi ho odviedla. Nikdy na to nezabudnite!“
Nebála sa jej. Napokon, možno by urobila to isté. „Nechajte si ho, kúpte mi obojok, zaveste mu ho na krk a voďte si ho ako psíka, aby každý vedel, že je váš a vy ste jeho panička! Nemám oňho záujem. A mimochodom, ak vás nemá rád nepomôžu vám ani vyhrážky, či intrigy. A teraz odíte z môjho domu!“
Nepovedala nič. Vzala si kabát a odišla.
Zamkla za ňou dvere. Urobila by niekedy to isté, keby šlo o ňu? Možno áno. Tento rozhovor ju doviedol k rozhodnutiu, ktoré j bolelo, ale musela to urobiť. Nikdy viac sa s ním nestretne. Ak by naňho aj narazila dá mu jasne najavo, že sa s ním nikdy viac nechce rozprávať. Bude to tak najlepšie pre všetkých. Napokon, takmer sa nepoznajú.
Celú nedeľu strávila pri práci. V pondelok ráno vôbec nemala chuť ísť do práce. Bola akási nesústredená. Vždy chodila rada pešo, i keď jej cesta trvala takmer štyridsaťpäť minút. Počas noci napadala pätnásťcentimetrová vrstva snehu. Okrem toho poriadne mrzlo, a tak sa na mnohých miestach vytvoril ľad. Pred budovou, kde sídlilo jej pracovisko potrebovala prejsť už iba na druhú stranu. Vykročila na prechod. Bola v polovici, keď ocitla prudký náraz a odrazu bola všade tma.
Otvorila oči. Bolelo ju celé telo. Niekto sa nad ňou skláňal. „Konečne ste sa prebrali. Vystrašili ste nás, ale už bude všetko v poriadku. Som váš ošetrujúci lekár.“
Nerozumela tomu, čo sa stalo. „Kde som, čo sa stalo?“
Chytil ju za ruku a jemne ju stisol: „Len sa upokojte. Zrazilo vás auto. Vyzeralo to s vami všelijako. Našťastie ste sa prebrali a pomaly sa nám vraciate do normálu.“ Zložil si rúšku z tváre a usmial sa na ňu.
„Ako, ako dlho...“
„Ste tu už týždeň.“
„Kedy, kedy ma pustíte, mám prácu, nekúpila som všetky...“
Prerušil ju: „Upokojte sa. Budete tu ešte týždeň a potom pôjde domov.“ Jeho hlas znel prísne, ale v zapätí opäť nežne „Práca má čas. Mali ste obrovské šťastie. Nemáte nič zlomené. Iba narazené niektoré kosti. Pár škrabancov, modrín a odrenín. No nedokázali sme vás prebrať. Pripravili ste nám horúce chvíle.“
„Mrzí ma to.“ Ospravedlňovala sa.
„Boli tu vaši kolegovia, ale nik z rodiny, žiadny veľmi, veľmi blízky priateľ. Máte tu niekoho?
„Je, je tu niekto, komu by ste mohli zavolať.“ Povedala potichu.
„Nadiktujte mi číslo, dobre? Nadiktovala mu ho. Vedela, že to nemala robiť, ale teraz je ten správny čas.
Mladý a sympatický lekár odišiel a ona takmer v zapätí zaspala.
***
Sedel v kancelárii, kde práve prebiehala porada. Jeho sekretárka vošla dnu. „ Prepáčte, ale máte súrny telefonát z nemocnice.“
Okamžite šiel k jej telefónu. Keď zložil slúchadlo zbledol. „Nech pokračujú bezo mňa.“ Z kancelárie vzal kľúče od auta a ponáhľal sa do nemocnice. Vždy jazdil tak, aby nikomu neohrozil život, ale dnes nerešpektoval ani jedno z pravidiel. Na úrazovom oddelení kde ležala za ním prišiel mladý, na pohľad pekný lekár.
Usmial sa a podal mu ruku: „Nemusíte sa báť, vaša priateľka je už takmer v poriadku. Zavediem vás k nej. Oblečte si toto.“ Podal mu plášť, ktorý mu vzadu uviazal a rúško.
Vošiel dnu. Vyzerala ako malé dievčatko. Na tvári sa jej hojili modriny. Sklonil sa a dal jej bozk na čelo. Otvorila oči.
„Prečo nenosíš moje číslo pri sebe?“ Opýtal sa mierne karhavo.
„My, my sa musíme pozhovárať.“
„Porozprávame sa, keď budeš v poriadku, dobre?“
„Nie, musíme teraz.“
„Nie, nič nemusíme.“ Nežne ju pobozkal.
Pozrela sa mu do tváre. V očiach sa mu zračil strach. Všimla si, že v okamihu strachu nadobudnú machovo-zelenú farbu. „Si veľmi dobrý človek, máš veľké srdce, no obaja niekomu veľmi ubližujeme. Nehovor nič. Počúvaj. Vráťme všetko do starých koľají. Takmer nič o sebe nevieme. Tie dve stretnutia boli krásne, ale nič viac sa už nikdy nestane. A my dvaja sa dnes rozlúčime. Uvidíme sa, keď budeme na dovolenke u rodičov, pozdravíme sa a každý z nás pôjde svojou cestou. Neublížme tak nikomu. Dokonca ani sebe.“
Prekvapene na ňu pozeral. „Nemôžeš to myslieť predsa vážne.“
Pohladila ho po tvári: „Bol to iba sen, krásny sen.“
Pozeral sa do jej očí a všetko pochopil. Neodišiel, počkal kým zaspala. Nevrátil sa do práce, šiel priamo domov. Hádky nemajú zmysel, to veľmi dobre vedel. Našiel ju vo svojej pracovni. Nepozdravil ju iba priamo povedal: „Si veľmi inteligentná, ale nevyhrala si. Neželám si, aby si niekedy vošla do tejto miestnosti alebo do tohto domu. Je mi úplne jedno, koľko rokov sme spolu strávili. Okamžite si zbaľ svoje veci a vypadni. Nepokúšaj sa ma vydierať, plakať alebo klamať. Len si všetko vezmi a zmizni!“
Nemohla sa s ním hádať ani ho presviedčať, či vydierať. Odišla. Bolo to to najlepšie, čo mohla urobiť.
Nedal jej síce žiadny sľub, no nikdy viac sa s ňou nestretol. Mala pravdu. Bol to iba zimný sen.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár