Len tma. Len prázdnota, spaľujúca telo. Len výčitky, uvedomujúc si chybu. Životný, osudný omyl, ktorý sa žiaľ nedal vrátiť späť.
Tieto pocity mi vírili mysľou. Ubíjali moje vnútro. Dávali najavo, že nič z toho sa nikdy viac nebude dať napraviť...
Potiahol som si z cigarety a vydýchol obláčik tabakového dymu. Pôsobil tak krehko, keď sa rozptýlil do ovzdušia a zmizol v pokoji noci. Tvár mi už nebrázdili slzy. Len myseľ videla to, čo sa stalo. A duša cítila nezvratnú bolesť.
Voľnou rukou, som si pretrel unavené viečka. Spánky mi drsne pulzovali od bolesti hlavy spôsobenej neustálym plačom. Ale tomu všetkému mal byť už, čo chvíľa koniec.
Znova som si potiahol z cigarety a zahľadel sa kamsi myšlienkami strácajúc sa v tme. A vtedy sa moja myseľ znova dotkla toho najcitlivejšieho miesta – Renovej smrti.
Všetko to bolo ako sen. Nie, nemohla to byť skutočnosť. Nič z toho sa predsa nemohlo diať! Pohliadol som na zdrvené tváre Renových rodičov. Boli plné nespočetnej bolesti, no nie však výčitiek, ktoré mi právom patrili a ja by som ich s očakávaním prijal. Oni tam len tak sedeli, hlavy opierajúc o seba, držiac sa za ruky myšlienkami so synom.
Mal som pocit, že každou chvíľou vybuchnem, že začnem jačať, pišťať a môj mozog exploduje. Túžil som byť pri ňom. Držať ho v náručí. Bozkávať jeho pery... A nie sedieť tu v neustálej nervozite a nevedomosti!
„Prosím, môžem sa ísť na neho pozrieť? Iba na chvíľu?“ vykĺzlo roztrasene zo mňa. Renova mama najprv pohliadla na manžela a napokon unavene prikývla. Rázom som bol na nohách opúšťajúc čakáreň nasýtenú obavami. Prešiel som dlhou nemocničnou chodbou pokrytou linoleom a bielymi obkladačkami, kým som nenašiel dvere izby, v ktorých bojoval o život Ren...
Opatrne som vošiel dnu. Závesy boli zatiahnuté. Len drobné odlesky svetla vychádzali zo stolnej lampičky. Srdce mi bolestne zovrelo pri pohľade na neho. Na to množstvo hadičiek a prístrojov, ktoré ho držali s námahou pri živote.
Opatrne som pristúpil k nemocničnému lôžku, na ktorom spal. Pohliadol som do jeho bledastej tváre, ktorá bola rázom tak chladná. Nežne som ho pohladil po čiernych strapatých pramienkoch vlasov, ktoré som tak miloval. Pritiahol som si stoličku a len tak neprítomne hľadel na neho. Vnútro mi ubíjal chlad. Akási masa, ktorá nedovolila pravým pocitom vykĺznuť von a namiesto toho, to všetko zvierala pevne uzavreté vo vnútri.
Uchopil som jeho studenú dlaň pravej ruky. Jeho útle zápästie bolo preťaté ihlou vedúcou na hadičku do infúzie. Pritisol som si ju k perám a jemne pobozkal na bledastú pokožku. A vtedy sa bariéra zväzujúca moje city rozpadla na drobné úlomky...
Z očí mi vytryskli slzy. Z úst vychádzali zdrvené vzlyky. Telo pokrýval chlad a zimomriavky. Pevne som mu stískal dlaň. Prsty tuho zakliesnené do seba.
„Po...povedz mi prosím, že ma ne...nenávidíš... Prosím po...povedz mi, že som hlupák a, že ma via...viac ne...nemiluješ! Prosím! Inak sa zbláznim! Inak ťa tu nebudem môcť nechať!“ cedil som cez neustále vzlyky. Cez slzy stekajúce mi po našich dlaniach. „No tak! Ren, prosím ťa! Otvor oči! REN!!!“ pomaly sa mi život rúcal. Môj svet, ktorý tvoril len on, sa rázom rozpadal na drobné úlomky. Moja duša tlela na prach. Srdce pretínala bolesť. Myseľ patrila navždy len jemu.
„Ni....nikdy...“ Slzy rázom ustali. Vzlyky vzbĺkli vo vnútri . Oči upierajúc na neho.
Ren sťažka dýchal. Jeho viečka boli slabunko pootvorené a vytvárali drobné škáročky. Pery sa mu jemne chveli. „Ni...nikdy by som ti ne...nepovedal, že ťa nenávidím. Pretože... ty si ... si to jediné..., čo mi...milujem...“
„Ren!“ zreval som a vytryskol zo stoličky. Tá sa s hrmotom prevrátila k zemi. Tvár som mu zovrel v dlaniach nakláňajúc sa nad jeho zoslabnutým telom. „Ren ja... je mi to tak ľúto! Tak ma to mrzí! Nemal som ťa nechať šoférovať! Keby som len ďalej nástojil, aby sme si zavolali Taxík! Ty tvrdohlavec jeden! Ren ja... milujem ťa!“ vypadlo zo mňa rázom od veci. Ren sa pokojne usmial a tenké škáročky zmizli.
„Nikdy si nič nevyčítaj. Pretože ty si bol to najúžasnejšie čo ma kedy .... stretl-,“ bolestne zastonal.
„Zavolám lekára!“ Jeho ruka mi zovrela zápästie.
„Nie,“ pošepol hlas pomaly strácajúc sa v tme. „Len ma prosím po...pobozkaj...“
Ústa sa mi znova skrivili do vzlyku. Z očí vyhŕkli slzy. Jednu ruku som mu zaboril do vlasov, druhou opatrne podoprel bradu. „Nikdy ťa neopustím.“ Slabunko sa usmial a naše pery sa pritisli k sebe. Tým bozkom sme si odovzdali všetko. Dali sme si najavo, čo jeden pre druhého znamenáme. Bola to akoby sila zväzujúca nás dokopy. Boli to naše pocity, neha, láska, dôvera,... Bolo v tom všetko, čo sme si nestihli povedať. Vedeli sme, že naše životy sú spolu úzko späté rovnako ako, že dúha patrí nebu.
Cítil som ten chlad, ktorým nasiakli jeho pery. Cítil som to, čo všetko chcel povedať, hoc sily mu to nedovolili. Pretože odrazu ustali. Prestali sa kĺzať v spoločnom rytme. Ostali len tie moje zatiaľ, čo jeho chladli v tme...
„Ren? Počuješ ma Ren?! REN?!!“
Aké krásne by bolo znovu počuť vysloviť moje meno jeho perami. Aké krásne by bolo znova pocítiť jeho pokožku trieť sa o moju. Aké krásne by bolo znova vedieť, že ma miluje...
Hej Ren, pamätáš si, keď si mi prvý krát povedal, že ma miluješ? Keď si mi to pred všetkými vykričal do tváre a ja som ťa pobozkal...?
Posledný krát som si potiahol z cigarety a nechal ju pomaličky padať do niekoľko metrovej hĺbky rozprestierajúc sa podo mnou. Za mnou sa strácali hluky áut, zatiaľ, čo ma chladil studený kov mostu. Pustil som sa ho a opatrne sa vyškriabal do stoja. Naposledy som pohliadol na hviezdy. Naposledy som sa nadýchol vzduchu. Naposledy mi vietor prečesal vlasy. A odrazu som len vykročil do prázdna a moje telo sa rúcalo do tmy...
I keď mne to pripadalo akoby večnosť. Jemne som sa nechal unášať vzduchom. Ladne ma objímal a hladil doráňanú dušu. Pretože každým metrom som bol bližšie k Renovi... Pred tým ako moje telo vkĺzlo do vody myšlienky ustali. Napriahol som ruky a vkročil do moci temnoty.
Ren, vieš predsa, že som ti sľúbil, že keď zomrieš, zomriem s tebou...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár