Naštvane som ich všetkých prebodával pohľadmi. Keby tak stačilo jedno blesknutie oči a bol by ten dotyčný mŕtvy! Toľká krása.... Prásk Tibor, prásk mama, prásk Naty a obzvlášť jedno obrovské tresk smerované na toho hajzla Tina!
Ako som ich odrazu všetkých nenávidel! Ako rád by som ich zakopal pod najhlbšiu zem a nechal pomaly bolestne zomierať. Alebo ich ponechal škvariacich sa v ohni a ich popol rozsypal po kanalizáciách. Tak! Dokonale, nádherné!
„Ako pokračujú prípravy na sobáš? Bude všetko do zajtra pripravené?“ Tibor sa spýtavo s neskutočnou nehou pozrel na Naty a potom si prísnym pohľadom premeral Tina. Prásk! Ďalší krát som ho zabil. Na dôkaz toho som vidličku poriadne zahĺbil do kurčaťa a odrezal si z neho kus opečeného mäsa. Tá sa zaborila až do taniera a nepríjemne zaškripela o porcelán. Tri páry očí na mňa nepríjemne zazreli a iba ten jeden, patriaci Tinovi, vyjadril ľútosť a pochopenie.
„Pardon,“ zamrmlal som ďalej sa venujúc kurčaťu.
„Dnes majú ešte priniesť kvety a dokončiť výzdobu v záhrade. Včera priviezli fontánu, je prekrásna! Však miláčik?“ Naty sa vrúcne a hlavne milujúcu pozrela na Tina. Ten pohľad opätoval a pohladil jej drobnú rúčku. „Nádherná zlatko, ale na tvoju krásu aj tak ani zďaleka nemá.“
„Ale no tak nepreháňaj,“ zasmiala sa jeho lichôtke. Myslel som, že asi naozaj zošaliem. Mal som chuť vyletieť z miestnosti a vrhnúť sa do najbližšieho okna. Smrť bola s istotou zaručená...
„Ach, ste takí rozkošní,“ rozplývala sa mama. Naty bola pochopiteľne jej miláčik, i keď z druhého manželstva s Tiborom. Môj otec zomrel, keď som mal desať rokov. Mama sa na to za necelé tri mesiace vydala za Tibora. Ako otca som ho však neprijal. Nemal som ho v láske. Pôsobil neskutočne povýšenecky a majetnícky. Takmer sme sa spolu ani nezhovárali. Výnimkou boli iba nutné záležitosti ako obchodné rokovania, do ktorých sa ma snažil ako jediného syna, i keď nevlastného, zasvätiť.
„Sobáš bude okolo dvanástej, dúfam, že nám vyjde počasie. Oci, povedieš ma k oltáru, však?“ Naty mala jednu nehoráznu vlastnosť a tou bola tá jej jednoduchosť. Vždy bola na všetkých milá, plná úsmevov na rozdávanie a to nútilo ľudí milovať ju.
„Samozrejme srdiečko. Predsa nepremeškám tvoj najkrajší deň v živote.“ Podliak! S akou nehou sa jej prihováral. Falošný mamľas!
„Bude to oboch najkrajší deň,“ zvýraznila mama a pohliadla na Tina.
„Pochopiteľne,“ pritakal. To mi už naozaj stačilo. Ak tu zotrvám čo i len o minútu dlhšie asi naozaj nebudem môcť ručiť za svoje skutky.
Prudko som vstal. Stolička s hrmotom zaškrípala, zatackala sa a len-len, že sa neprevrhla. Naštvane som stisol ruky do pästí zvesených pozdĺž tela. Zamrmlal niečo na ospravedlnenie a vyrútil sa z miestnosti.
Vedel som, že všetci na mňa nechápavo civia. Doslova som cítil na chrbte Tiborov naštvaný pohľad, mamino a Natáliine zhrozenie a Tinove...? Rozpaky...?
Zavrel som sa v pracovni. Treskol dvermi. Oprel sa o stenu a pomaličky zviezol až k podlahe. Premkýnal ma žiaľ miešajúci sa s neskutočným hnevom a zároveň bolesťou zo straty. Takto to byť predsa nemalo! Takýmto spôsobom sa to nemôže skončiť!
Bolo zbytočné proti tomu bojovať. Bolo zbytočné lámať si nad tým donekonečna hlavu. Zostávalo mi už len jediné – zmieriť sa so skutočnosťou. Realita. Prekliata realita! Prekliate premárnené sny! Nádeje! Túžby! Tie balamutiace rečičky! Sladké slovka! Ten naničhodník jeden!!
Ani som nevedel či mám plakať alebo sa začať smiať, či trieskať si hlavu o stenu. Všetko bolo už stratené. Pretože už nijaké „potom“ nebude.
Tino zajtra pekne nacupitá k oltáru a bude sľúbiť mojej drahej sestre večnú lásku a život v blahu. Zatiaľ, čo ja sa budem cítiť ako idiot, že som si kvôli nemu toľko vytrpel. Že som mu dovolil zaplniť mi v srdci miesto, ktoré nebolo nikdy nikým iným obývané.
Sľúbil, že jej to všetko vysvetlí. Že sa z toho sobášu vyhovorí, aby sme mohli byť spolu. Ach, áno ďalšie prázdne reči... Ďalšie slová, ktorým som ja idiot veril!
Preboha! Čo som si vlastne myslel? Že poprie to, čo v skutočnosti cíti? Že zaprie to, kým vlastne je, len preto, aby mohol byť so mnou? Som ja vôbec normálny? Naivný úbožiak! Presne tak som sa teraz cítil. Pripadal som si ako použitý, znečistený a napokon zavrhnutý do temnoty zabudnutia....
Dvere na pracovni sa opatrne otvorili. Objavila sa v nich dokonalá tvár. Krásne čierne vlasy ako vždy neupravené, veľké hnedé oči plné nehy, široké pery, tak mäkké mnou sté razy bozkané.
Napokon moje oči zračili aj telo. Zračili jeho prúžkovaný sveter uhladený na košeli a úzke nohavice pridávajúce mu na dokonalosti. Sladkastá vôňa pre neho tak typická sa mi jemne tisla do hlavy a zaplavovala ma túžobnými spomienkami. Bol to anjel, ktorý prišiel zo sna, aby ma strhol do pekiel ničoty.
„Smiem dnu?“ zaváhal štíhlymi prstami zvierajúc okraj dverí. Miloval som jeho ruky. Boli neskutočne krásne. Plné elegancie a nehy. Doslova som na pokožke ucítil jeho dotyky, ktoré mi kedysi patrili a ja som znova po nich zatúžil.
„Nie,“ odvrkol som, zachovávajúc si chladný výraz. Tino si len povzdychol a moje odmietnutie ako vždy ignoroval.
Vošiel do pracovne a zavrel za sebou dvere. Pristúpil k miestu kde som sedel, oprel sa o stenu a zviezol sa k podlahe. Schválne si sadol tak blízko. Nohy sa nám dotýkali, ramená treli o seba dokonca aj jeho krásna vôňa zintenzívnela a plietla mi myšlienky.
„Čo po mne ešte chceš?“ povedal som opatrne stískajúc viečka zavreté, aby som sa nemusel na neho dívať. Pretože, čo i len pohľad spočívajúci na ňom mi spôsoboval akurát tak bolesť.
„Chcem byť pri tebe,“ odvetil prosto.
„Nechceš. Keby si chcel tak by si sa nehodlal zajtra oženiť s Naty!“ vyštekol som po ňom podráždene. Tino si len povzdychol a hlavou sa oprel o stenu. „Keby to šlo tak jednoducho Robi.“
„Šlo! Lenže ty si sa rozhodol, aby to dopadlo takto, čiže prajem ti krásne, šťastné a večnéééé manželstvo!“ zhúkol som po ňom a štveral sa do stoja.
„Robi,“ oslovil ma tým medovým hlasom. Jeho dlaň mi zovrela zápästie. Prsty jemne pošteklili pokožku. „Ty si azda myslíš, že pre mňa je to jednoduché? Myslíš si, že mi to spôsobuje radosť? Máš pocit, že som šťastný?“
„Áno! A dokonale si užívaš to, ako je MNE totálne mizerne! A za všetko môžeš ty! Nechcem ťa viac vidieť! Nepleť sa mi už do života!“
„Robi,“ znova ten hlas...
„Nie!“ vytreštil som na neho naštvane oči. Zlosť vo mne vrela, ale každým jeho oslovením sa ma zmocňovalo zúfalstvo. Šklbol rukou, stále zvierajúc moje zápästie a rázom som sa omráčene stackal k zemi. Pritiahol si ma k sebe. Privinul do náručia.
„Hlupáčik,“ pošepol. „Ani nevieš ako ma trápi, že trpíš. Nezvládam sa viac pozerať na to ako sa utápaš v zármutku. Pretože, ty si to, čo si v živote cením najviac,“ pohladil ma po vlasoch. Ležal som mu v lone ako malé dieťa, odrazu nevediac čo robiť. Spierať sa alebo mu podľahnúť? „Ja predsa nechcem, aby to bolo takto. Nechcem ťa stratiť, ale zároveň sa nemôžem rozísť s Naty a vyrukovať s pravdou, že som gay. Zlatko, tak to v živote nechodí. Nie je to jednoduché. Vieš si predstaviť, čo by so mnou spravil Tibor? Rozsekal by ma ako hada. Je to podliak Robi.“
„Si sebecký! Jediné, o čo ti ide, je vlastné blaho! Bojíš sa akurát tak o svoju kožu! A čo ja Tino? Ha? Čo mám robiť teraz podľa teba ja? Mám sa dívať na to ako si žiješ v ,dokonalej´ harmónii s mojou sestrou? Prizerať sa ako vychovávate deti a pri tom tajne túžiť po tom ako narvať do teba svojho vtáka?!“ znova bola chladná hlava v hlbinách nevedomosti...
Tibor sa jemne zasmial. Miloval som jeho smiech. Znel ako rajská hudba, ako dokonalá harmónia šíriaca sa z dokonalého tela. Hlavu som mal opretú o jeho rameno. Cítil som každučký jeho nádych či tlkot srdca a zároveň som si dobre uvedomoval, že možno je to naposledy. „Môj maličký, hlúpučký, milovaný Robi,“ dlaňou mi pohladkal lícnu kosť. Potom mi ňou zovrel líce a palcom zotrel pomaličky tisnúcu sa slzu z očí. Druhou rukou ma zvieral okolo pása a jemne hladil bok.
Zmocňovalo sa ma narastajúce šialenstvo. Chcel som ho nenávidieť. Chcel som mu vykričať do tváre, že ho nikdy viac nechcem vidieť a zároveň mu po stí krát zopakovať ako neskutočne moc ho milujem a nedokážem sa ho NIKDY vzdať.
Pridvihol si ma troška vyššie, tak, aby sa nám nosy dotýkali a oči smeli hľadieť do seba. Jeho anjelskú tvár poškvrnil pocit obáv, strachu možno až zúfalstva z návalu túžby, ktorá sa premkýnala na povrch. „Nikdy, nikdy, nikdy ťa neprestanem milovať. Či už ťa budem mať nablízku alebo nie. To si zapamätaj zlatko.“ Potom natočil hlavu doprava a pery sa nám spojili. Konali sme inštinktívne. Telá sa nám tisli k sebe. Ruky dotýkali každučkého kúsku pokožky. Pery šialené preplietali. Bozkával mi krk, brázdil po kľúčnej kosti. Ja som mu vyzliekol sveter a nervózne s popudom vášne rozopínal košeľu. On mi hladkal nahý chrbát a bozkával hrudník. Zalial ma pocit aký som mal vždy, keď sme boli spolu a ja som vedel, že to je láska.
Nikdy som nikoho nemiloval. Nikdy som nikomu nepovedal ani len, že ho mám rád. S mamou som si nerozumel, s Tiborom sme sa nenávideli, Naty ma zjavne mala rada a bola mi vždy oporou, ale ani ju som nedokázal ľúbiť pretože vlastnila to, čo som miloval. To, čo bolo pre mňa všetkým. Náplňou do života. Akýmsi adrenalínom, ktorý sa mi pomaly rozlieval po tele pri každučkom jeho dotyku, pri každom pohľade, slove, úsmeve....
Ale toto nebolo správne. Nemohli sme v tom naďalej pokračovať. Tu už nešlo iba o nás dvoch, pretože tu bola Naty.
„Tino, dosť. No tak, prestaň,“ snažil som sa znova rozvážne myslieť a nepodľahnúť túžbe. „Tino!“ oslovil som ho výraznejšie až napokon prestal. Pozrel mi do očí, telo tisnúc na to moje. Zadíval sa na mňa očami bolesti, zračil som červeň spaľujúcu mu tvár a únavu z vlastnej nerozhodnosti. „Takto to už ďalej nejde,“ vyštveral som sa do sedu a začal si navliekať naspäť košeľu. „Nesmieme v tom pokračovať. Zajtra sa ženíš. Tým všetko skončí.“
„Nemôže to tým skončiť. Sobáš nám predsa nemôže stáť v ceste byť spolu. Práve naopak, konečne ťa budem mať stále pri sebe.“
„Preboha, Tino! Berieš si moju SESTRU! Nebudeš ju predsa so mnou podvádzať!“ snažil som sa mu vysvetliť vážnosť situácie.
„Nič vedieť predsa nemusí. Budeme sa tváriť ako doposiaľ, že sa nič nedeje. Všetko môže ostať tak ako to je a...“
„Nie! Nič nemôže byť také ako doteraz. Ja nie som žiaden kurevník! Nebudem vlastnej sestre ničiť šťastie. Napokon sa do nej aj tak po čase určite zamiluješ a budete šťastní obklopení deťmi a veľkým domom a...“ nevydržal som to. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Oprel som sa o stenu a tvár si schoval v dlaniach. Tino sa pritisol ku mne a pevne ma objal. Nedokázal som sa ovládať, slzy sa mi rinuli z očí a dopadali na jeho hruď. Pevne som ho stískal akoby som tak mohol zabrániť tomu, že ho strácam. Tomu, že viac nebudem mať na neho žiaden nárok. Nechcel som, aby to takto skončilo. Nechcel som aby tomu bol koniec, ale vedel som, že inej cesty niet.
XXX
„Už sa cítiš lepšie?“ Zodvihol som hlavu od knihy a pohliadol na Tibora stojaceho v mojej izbe. Ani som si nevšimol kedy vošiel dnu. Od toho incidentu pri obede uplynulo už niekoľko hodín. Mama bola s Naty a Tinom v záhrade, zatiaľ, čo Tibor sa mi tu obšmietal po izbe.
„Čo chceš?“ spýtal som sa ho na rovinu s odmeraným pohľadom.
„Nemôžem sa zaujímať o svojho syna, keď vidím, že ho evidentne dačo trápi?“ nadvihol povýšenecky obočie. Podliak! Každým rozhovorom s ním sa moja nenávisť voči nemu stupňovala. Nenávidel som ho! Dokopal by som ho k smrti! Nechápal som, čo na ňom mama videla. Čím ju obalamutil, aby si ho tak skoro bez poriadneho rozhodnutia vzala.
„Vypadni odtiaľto.“
„Ale no tak Róbert, upokoj sa. Prišiel som sa s tebou iba pozhovárať.“ Neznášal som, keď ma niekto oslovoval celým menom, preto to nik nerobil až na tohto podliaka, ktorý sa v tom doslova až vyžíval. „Je tu istá záležitosť, ktorú si musíme raz a navždy vyjasniť. Je to pre dobro všetkých.“
„S tebou nemám záujem nič riešiť.“
„Toto veru budeš musieť riešiť!“ nozdry sa mu rozšírili. Zuby pevne zaťal, pohľadom ma prebodával. „Nedalo mi nepovšimnúť si, aký zaujímavý vzťah vedieš s Tinom. Poznáte sa už dlho, však?“
„O čo ti ide?“ nechápal som. Niečo vo mne však rozprúdilo obavy. Začínal som sa báť, že by mohol dačo tušiť.
„Pozri sa, to čo robíš vo svojom voľnom čase mi je úplne ukradnuté. Tráv si ho ako chceš a s kým chceš. Ale jedno nestrpím. Nikto nebude ubližovať mojej dcére. Do teraz som vám to trpel, ale keď sa ešte raz priblížiš k Tinovi a vsunieš do neho toho svojho poonďatého vtáka tak si ma neželaj!!“ V nemom úžasne a hlavne šoku som na neho civel. Kniha mi vypadla z rúk a s pľasknutím dopadla na parkety. Vedel to. Ten mamľas všetko vedel. Musel nás spolu prichytiť. Dokonale to skrýval. Tváril sa, že sa nič nedeje a pri tom len čakal na vhodnú príležitosť.
„Ty hajzel! Nemáš právo sa mi hrabať v súkromí! Môj život je moja vec a teba do toho nič nie je!“ rozhodol som sa, že zapierať by bolo aj tak zbytočné, keď už pravdu poznal.
„A veru, že mám! Uvedom si, že od zajtra bude manželom tvojej sestry. Tým to bude končiť pre obidvoch! A aby si sa zbavil pokušenia vypadneš odtiaľto z domu a odsťahuješ sa do zahraničia.“
Čo si ten kretén ,preboha, vlastne o sebe myslel? Aké mal právo manipulovať s mojim životom?! „Nebudeš mi rozkazovať!“ vyskočil som na nohy a rázom sa ocitol pri ňom.
„A veru, že budem! Spravím čokoľvek, počuješ? Čokoľvek, aby ste sa vy dvaja k sebe viac nepriblížili.“
„Prekliaty bastard!“
„Dávaj si pozor na pusu!“
„Nebudeš sa mi pliesť do života! To ti nedovolím!!“
„Si, si istý?“ v rukách zvieral zbraň. Maličká pištoľ mu padla akurát do dlane. Vytreštil som na ňu oči. Potom na neho opovážlivo pohliadol. Vzápätí som sa po ňom vyrúti a prevalil ho k zemi. Zápasili sme jeden s druhým. Snažil som sa mu vyšklbnúť zbraň z ruky. Zasadil mi kopanec do brucha. Na chvíľu mnou prebehla bolesť rýchlo som sa však spamätal. Ruku, ktorou zvieral zbraň som mu skrútil za chrbát. Bolestne zajačal, stlačil spúšť a guľka mi prebleskla telom. Ostal len jeho zhrozený pohľad z vlastného skutku a moje oči topiace sa v šere.
XXX
„Robi, si tu?“ Do izby vošiel Tino. „Robi?“ zvolal znova. Pri pohľade na Robiho telo ležiace v kaluži krvi sa ho zmocnila panika. „Preboha!!“ zareval a vyrútil sa k nemu. Kľakol si na parkety hoc nohavice mu automaticky nasiakli červeňou. Ruky sa mu klepali, telo vzlykalo, slzy šialene stekali z očí. Myseľ nechápavosťou panikárila. Všetko to bolo ako sen, ako nočná mora, v ktorej sa rázom ocitol.
„Robi!!!“ nadvihol chlapcovu hlavu. Položil si ju do lona a začal mu nahmatávať pulz. Ten odrazu chabo otvoril oči a pohliadol na Tinovu uslzenú tvár. Jemne sa usmial a znova ich zavrel. „Nie, nie preboha Robi nie! Kto ti to spravil? Kto to bol? Však si to nebol sám? Však? No tak! Odpovedz mi! Preboha odpovedz mi!“
Chlapec znova otvoril oči. Hrudník sa mu nadul a z úst mu vystrekla kaluž krvi. Tino ho nadvihol, aby mohol ľahšie dýchať. Rukávom mu otrel ústa, hladil ho po vlasoch, tíšil bolestné stony.
„Zavolám lekára neboj to zvládneš, zlatko to zvládneš...“ Rozklepané zápästie mu však Robi zovrel. Pritisol si jeho dlaň k perám a pobozkal ju. Tino si ho pritiahol do lona, ako keď ešte pred pár hodinami ležali spolu v pracovni a jemne ho kolísal.
Sen...
Všetko je iba sen...
Toto predsa nesmie byť realita...
Toto sa diať predsa nemôže....
Robi čosi zachrčal. Snažil sa vravieť, ale sily mu to nedovoľovali. Drmolil slova, ale vznikala mu len splieť nezrozumiteľných hlások.
„Kto ti to spravil? Kto to bol?“ šepkal Tino a odhŕňal mu vlasy z čela pozliepané krvou a potom. „Nebol si to ty? Však nie?“ zastonal. Robi potriasol hlavou. „Tak kto? Kto?“ narastala v ňom panika. Chlapec mu tak túžil povedať pravdu. Tak chcel, aby bol na pozore pred Tiborom a zároveň sa mu všetko pred očami pomaly mihalo do jednej šmuhy. Chabo rozoznával dokonalú tvár, teraz však tak strhanú bolesťou. Jeho hlas sa mu strácal niekde v diaľke.
„Bol to Tibor? Robi! Bol to Tibor?“ Chlapec sa však iba jemne usmial. Zatvoril oči a jeho srdce naposledy udrelo. „Nie!! Nie!! Nie!!“ Tinovi sa pomaličky vymýval mozog. Triasol s telom nebožtíka, zvieral ho v náručí, objímal, čelo zaplavoval bozkami akoby mu mohol vrátiť život.
Chvel sa. Nepretržite sa chvel. Očné zrenice mal šokom vystúpené a myseľ nedokázala pokojne jednať. Opatrne vzal Robiho do náručia a postavil sa s ním. Odev mu celý nasiakol krvou chlapca. Tvár aj ruky mal ňou poznačené. Akoby bol odrazu jeho súčasťou.
Nežne ho položil na posteľ. Hlavu uložil na vankúš. Pobozkal spánok hlavy. „Len spi miláčik... len spi...“ šepkal a pohladil ho po vlasoch.
Začal po jednom prehrabávať zásuvky nočného stolíka kým nenašiel čo hľadal. Z posledného vytiahol zbraň. Skontroloval zásobník, odistil poistku. Vedel, že si ju tam Robi odkladá pre prípad, že... ten však ani sám nepoznal.
Opatrne sa uložil vedľa mŕtveho teľa. Pritisol ho k sebe a chlácholil nežnými slovami. Hladkal ho, bozkával, štebotal milujúcim hlasom.
„Nikto nás nerozdelí, nikto...“ šepkal a trel Robimu ramená.
„Nikto... Vždy budeme spolu. Na vždy miláčik, na vždy.“ Zbraň si priložil k spánku. Naposledy pobozkal mŕtve telo ležiace pri sebe. Zovrel ho v náruči a stlačil spúšť...
I keď v realite im život neprial a cesty im delil, tam kde sú teraz ich nikdy nik nerozdelí....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár